znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 523/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   o sťažnosti   M.   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Miroslavom Vidovencom, advokátska kancelária, Sama Chalúpku 18, Michalovce, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 38 C 433/2013 z 9. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 38 C 433/2013 z 9. októbra 2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Košice   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. H. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet advokáta JUDr.   Miroslava   Vidovenca,   advokátska   kancelária,   Sama   Chalúpku   18,   Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažnosti M. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 523/2014-15   z   9.   septembra   2014   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť   M.   H. (ďalej len „sťažovateľa“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prístup k voleným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej moci súdom   podľa čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   38   C   433/2013 z 9. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu   5.   októbra   2013   domáhal   rozhodnutia   o zaregistrovaní   kandidáta   ako   nezávislého kandidáta na kandidátnu listinu pre voľby do zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja a náhrady trov konania, keďže volebná komisia Košického samosprávneho kraja (ďalej len „volebná komisia KSK“) rozhodnutím sp. zn. 137/2013-VK z 3. októbra 2013 odmietla registráciu   kandidátnej   listiny   pre „nesplnenie   podmienok   podľa   §   14   ods.   6   zákona č. 303/2001   Z.   z.   o voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov   a   §   4   ods.   1   zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov tým, že predložená petícia neobsahovala údaj týkajúci sa dátumu narodenia“. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval § 250zd ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)   a konštatoval,   že „súd   dospel   k záveru,   že   návrh   je   z hľadiska   označenia účastníkov, t.j. vecnej legitimácie účastníkov nedostatočný, preto tento návrh zamietol“.Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jeho označených základných práv.

Ústavný súd   po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 16. októbra 2014 vyzval   okresný   súd   na   vyjadrenie   sa   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   a   oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 31. októbra 2014. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu okresného súdu, ktorý faktograficky rekapituloval priebeh konania, pričom k veci samej sa nevyjadril. Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   ešte   v samotnej   sťažnosti   vyjadril,   že pre   prípad prijatia sťažnosti na ďalšie konanie súhlasí s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prístup   k voleným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej moci súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu   právnej   normy   zo   strany   súdu,   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (m. m. III. ÚS 502/2011, III. ÚS 104/2013).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu.

Podľa   §   250zd   ods.   1   OSP   (platného   a účinného   v relevantnom   čase,   pozn.) ak volebná komisia príslušná podľa osobitného zákona rozhodla o vyčiarknutí kandidáta z kandidátnej   listiny   pre   voľby   do   orgánov   samosprávneho   kraja   alebo   registráciu kandidátnej listiny odmietla, môže sa dotknutá politická strana alebo dotknutý kandidát do 24   hodín   od   doručenia   rozhodnutia   volebnej   komisie   samosprávneho   kraja   obrátiť na okresný   súd   v   sídle   volebnej   komisie   samosprávneho   kraja   s   návrhom   na   vydanie rozhodnutia   o   povinnosti   volebnej   komisie   samosprávneho   kraja   ponechať   kandidáta na kandidátnej listine alebo zaregistrovať kandidátnu listinu.

Podľa   §   250zd   ods.   2   OSP   (platného   a účinného   v relevantnom   čase,   pozn.) účastníkmi   konania   sú   dotknutá   politická   strana,   dotknutý   kandidát   a   volebná   komisia samosprávneho kraja.

Okresný   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „účastníci   tohto konania sú presne vymedzený v zákone, t.j. dotknutá politická strana, dotknutý kandidát, volebná   komisia.   Účastníci   konania   musia   tvrdiť   a dokazovať   skutočnosti   rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

Z návrhu   navrhovateľ   a ani   z priložených   listín   (Rozhodnutie   č.   137/2013-VK) nevyplýva, za akú politickú stranu navrhovateľ kandiduje, aká politická strana je týmto rozhodnutím   volebnej   komisie dotknutá,   a takýto   účastník ani   nie je označený   v návrhu na rozhodnutie o registrácii kandidátnej listiny pre voľby do orgánov samosprávneho kraja. Vzhľadom   na   tento   nedostatok   návrhu   (neoznačenie   politickej   strany   v návrhu) a nakoľko súd rozhoduje vo veci len na základe predložených dôkazov a bez nariadenia pojednávania   (za   účelom   doplnenia   dokazovania)   súd   dospel   k záveru,   že   návrh   je z hľadiska označenia účastníkov, t.j. vecnej legitimácie účastníkov konania nedostatočný, preto tento návrh zamietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu tento výklad použitých noriem Občianskeho súdneho poriadku   je v okolnostiach   posudzovanej   veci   neprijateľný   a   porušujúci   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z toho dôvodu, že okresný súd vykladal   odsek   2   citovaného   ustanovenia   §   250zd   OSP   izolovane   bez   štrukturálnej súvislosti s odsekom 1 toho istého ustanovenia, z ktorého vyplýva aj možnosť nezávislého kandidáta   podať   návrh   na   vydanie   rozhodnutia   o povinnosti   volebnej   komisie samosprávneho   kraja   zaregistrovať   kandidátnu   listinu,   a   to   aj   napriek   tomu,   že v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval obe už uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že sťažovateľ bol nezávislým kandidátom, čo   vyplývalo   aj   z jeho   návrhu,   kde   výslovne   na   viacerých   miestach   svojho   návrhu argumentoval   tým,   že „kandidátna   listina   nezávislého   kandidáta   obsahuje...   Súčasťou prvého rovnopisu kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia... Prijatím výkladu ponúknutého žalovaným by bola ohrozená súťaž nezávislých kandidátov...“.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresný   súd   výkladom predmetných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrejme   dospel   k záveru,   že   aj nezávislý   kandidát   musí   označiť   politickú   stranu   ako   účastníka   konania,   čo   je v okolnostiach   prípadu,   ale   aj   v iných   obdobných   prípadoch   nesplniteľná   požiadavka. Ústavný súd pripomína, že vo svojich rozhodnutiach pravidelne zdôrazňuje uprednostnenie materiálnej ochrany ústavnosti. V okolnostiach prípadu sa okresný súd naopak priklonil k rýdzo formálnemu prístupu, keď procesnému ustanoveniu § 250zd ods. 2 OSP   prisúdil rozhodujúci   význam   nerešpektujúc   právnu   úpravu   §   250zd   ods.   1   OSP,   ktorá   celkom jednoznačne priznáva aktívnu legitimáciu aj jednotlivému (v danom prípade nezávislému) kandidátovi.   Preto   ak   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   napadnutým uznesením   zamietol z dôvodu   nedostatku   vecnej   legitimácie,   neposkytol   sťažovateľovi   súdnu   ochranu v požadovanej kvalite. Na základe uvedeného ústavný súd jednoznačne dospel k záveru, že okresný súd napadnutým uznesením, ktorého odôvodnenie je arbitrárne, nejasné a ako také nepreskúmateľné, porušil sťažovateľovo základné pravo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

O vadnosti   výkladu   použitého   okresným   súdom   svedčí   aj   formulácia   použitá zákonodarcom, ktorý v odseku 2 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku hovorí   o dotknutej   politickej   strane   ako   u účastníkovi   konania.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ   bol nezávislým   kandidátom,   jeho   nezaregistrovaním   nemohla   byť   dotknutá žiadna politická strana, preto v zmysle Občianskeho súdneho poriadku návrh sťažovateľa z tohto hľadiska nemohol vykazovať tvrdený nedostatok. Okresný súd preto pochybil, ak návrh sťažovateľa z uvedeného dôvodu zamietol.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej moci súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že v príčinnej súvislosti s napádaným napadnutým uznesením   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd sa neodmietol zaoberať návrhom sťažovateľa. Z čl. 46 ods. 2 ústavy možno totiž vyvodiť, že toto ustanovenie garantuje preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   súdom,   pričom   zároveň garantuje, že z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôžu byť vylúčené také rozhodnutia (rozumej rozhodnutia orgánov verejnej správy), ktoré sa týkajú základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy rozhodnutím okresného súdu, ktorý nie je orgánom verejnej správy. Za daných okolností   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   teda   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 341/09), preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

3. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že správny orgán – volebná komisia KSK tým, že svojím rozhodnutím odmietla registráciu sťažovateľa ako kandidáta do zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 14 ods. 6 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 303/2001 Z. z.“) a § 4 ods. 1 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „petičný   zákon“),   pretože   predložená   petícia   neobsahovala   údaj   týkajúci   sa   dátumu narodenia   osôb   podporujúcich   petíciu,   dopustila   sa   porušenia   jeho   základného   práva na prístup   k voleným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy. V nadväznosti na to, že okresný súd návrh sťažovateľa zamietol, je sťažovateľ toho názoru, že aj okresný súd napadnutým uznesením neposkytol ochranu tomuto jeho označenému základnému právu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   tomu,   že   v predchádzajúcej   časti   nálezu vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, takéto zistenie ešte automaticky nezakladá porušenie základného práva sťažovateľa na   prístup   k voleným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy. K takémuto záveru by ústavný súd mohol dospieť len za predpokladu, že už napadnuté rozhodnutie   volebnej   komisie   KSK   materiálne   porušovalo   označené   základné   právo sťažovateľa a okresný súd neposkytol ochranu sťažovateľovmu označenému základnému právu tým, že návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Preto pre zodpovedanie otázky, či došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu, bolo potrebné si ako predbežnú otázku vyriešiť, či námietka sťažovateľa, že aplikovaným výkladom jednoduchého práva správnym orgánom   došlo   k porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   sa   zakladá na pravde.   Volebná   komisia   KSK   odmietla   zaregistrovať   sťažovateľa   ako   nezávislého kandidáta pre voľby do zastupiteľstva s odôvodnením, že predložená petícia sťažovateľom nespĺňa   náležitosť,   a to   uvedenie   dátumu   narodenia   jednotlivých   osôb   podporujúcich petíciu. Volebná komisia KSK v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia citovala § 14 ods. 6 zákona č. 303/2001 Z. z. a § 4 ods. 1 petičného zákona.

Podľa § 4 ods. 1 petičného zákona každý má právo spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne uvedie svoje   meno,   priezvisko,   adresu   trvalého   pobytu   a   k   týmto   údajom   pripojí   svoj   podpis. Právnická osoba uvedie svoj názov a sídlo; osoba oprávnená konať v jej mene čitateľne uvedie   svoje   meno,   priezvisko,   adresu   trvalého   pobytu   a   k   týmto   údajom   pripojí   svoj podpis. Ak osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebo vek osôb podporujúcich petíciu, uvedie sa čitateľne k údajom o osobe podporujúcej petíciu aj dátum jej narodenia. Osobám podporujúcim petíciu sa musí umožniť, aby sa s obsahom petície riadne oboznámili pred jej podpísaním.

Podľa § 14 ods. 6 zákona č. 303/2001 Z. z. kandidátna listina nezávislého kandidáta obsahuje   meno   a   priezvisko,   akademický   titul,   vek,   povolanie,   trvalý   pobyt   a   podpis kandidáta. Súčasťou prvého rovnopisu kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi volebného obvodu v počte aspoň 400 podpisov. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.

Sťažovateľ argumentoval tým, že § 14 ods. 6 zákona č. 303/2001 Z. z. je vo vzťahu k § 4 ods. 1 petičného zákona lex specialis, a teda, zákon č. 303/2001 Z. z. vo svojom ustanovení § 14 ods. 6 upravuje náležitosti petície, kde požiadavka dátumu narodenia nie je výslovne upravená.

Ústavný súd podobne, ako aj volebná komisia KSK nezdieľa tento právny názor. Na prvý pohľad síce to tak vyzerá, že   § 14 ods. 6 zákona č. 303/2001 Z. z. obsahuje komplexnú   úpravu   náležitostí   petície,   avšak je nutné dodať,   že ide   o petíciu   podpísanú voličmi volebného obvodu. V tejto súvislosti je preto potrebné z hľadiska náležitostí petície citované ustanovenie zákona č. 303/2001 Z. z. vykladať za pomoci všeobecného právneho predpisu, ktorý obsahuje všeobecnú, komplexnú úpravu petičného práva, a to petičný zákon a konkrétne obsah   §   4   ods.   1   petičného zákona, ktorý   ustanovuje požiadavku   uvedenia dátumu narodenia osôb podporujúcich petíciu tam, kde osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebo vek osôb podporujúcich petíciu.

Je   nepochybné, že   zákon   č.   303/2001 Z.   z. vo svojom   ustanovení   §   14   ods.   6 upravuje kvórum aspoň 400 podpisov voličov z volebného obvodu. Z uvedeného vyplýva jednoznačná   požiadavka   jednak   veku   (voličom,   v danej   súvislosti   nositeľom   aktívneho volebného práva môže byť osoba staršia ako 18 rokov, pozn.) a zároveň aj požiadavka najnižšieho počtu osôb podporujúcich petíciu (400 voličov z volebného obvodu, pozn.). Pokiaľ   petícia   sťažovateľa   neobsahovala   údaj   o dátume   narodenia   osôb   podporujúcich petíciu,   volebná   komisia   KSK   rozhodla   v súlade   s platným   právom,   keď   odmietla zaregistrovať sťažovateľa ako kandidáta pre voľby do zastupiteľstva samosprávneho kraja. Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   konštatuje,   že   okresný   súd   tým,   že   návrhu sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o povinnosti volebnej komisie samosprávneho kraja zaregistrovať   kandidátnu   listinu   napadnutým   uznesením   zamietol,   neporušil   označené základné právo sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k záveru,   že   napadnutým   uznesením okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy napadnutým uznesením   okresného súdu,   napadnuté uznesenie okresného súdu nezrušil a vec nevrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože v okolnostiach   prípadu   sa   to   javí   ako   nadbytočné.   Z hľadiska   záväznosti   súdneho rozhodnutia je záväzný len výrok, ktorý v danom prípade je paradoxne správny, preto ho nie je potrebné rušiť. Vzhľadom na záver ústavného súdu v otázke neporušenia základného práva   na prístup   k voleným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   v zmysle čl.   30   ods.   4 ústavy   sa   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   pre   účely konštatovania správnosti výroku napadnutého uznesenia z odlišných dôvodov javí takisto ako neúčelné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000   €,   ktoré   odôvodnil   neodstrániteľnými   následkami   vzniknutými   porušením   jeho označených práv.

Pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   týkajúcej   sa   priznania   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   musel   zvažovať   okolnosť,   že   vyslovením   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bez zrušenia napadnutého rozhodnutia   nemožno   považovať   jeho   ústavnú   ochranu   za   zavŕšenú,   preto   prichádza do úvahy priznať mu finančné zadosťučinenie. Na druhej strane ústavný súd musel brať do úvahy   materiálnu   stránku   veci,   a to   záver   ústavného   súdu,   že   rozhodnutím   či   už správneho   orgánu,   respektíve   okresného   súdu   (vo   výroku   uznesenia)   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného práva na prístup k voleným funkciám   za rovnakých podmienok v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, pretože registrácii jeho kandidátnej listiny bránilo nesplnenie jednej zo zákonných podmienok (v daných okolnostiach ako neodstrániteľnej prekážky), ktorú si sťažovateľ zavinil sám, preto ústavný súd sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré však do rozhodnutia ústavného súdu nevyčíslil.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014