znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 523/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. F. B:, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/72/2012 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/72/2012 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 2. apríla 2009 podal Sociálnej poisťovni, pobočke K., „žiadosť o priznanie úrazovej renty po prevedení na inú prácu po pracovnom úraze“.

Sociálna   poisťovňa,   ústredie   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“),   rozhodnutím zo 7. septembra 2009 nepriznala sťažovateľovi úrazovú rentu na základe lekárskej správy MUDr. S., „pretože miera poklesu jeho pracovnej schopnosti je nulová a pri súčasnom funkčnom stave ľavého členka môže vykonávať pôvodnú prácu“.

Z tohto dôvodu si sťažovateľ dal vypracovať „znaleckou organizáciou I. s. r. o. odborné vyjadrenie..., z ktorého je zrejmý záver, že miera poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu prácu je u navrhovateľa minimálne 65 %“.

Následne   Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sp/69/2009 z 9. marca 2012 rozhodnutie Sociálnej poisťovne z dôvodu, že „viacerí posudkoví lekári na rozdiel od znaleckej organizácie konštatovali, že miera poklesu schopností vykonávať pôvodnú prácu je 0 %“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie   na   najvyššom   súde   z   dôvodu, že „prvostupňový súd nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti a zároveň každý zvlášť a na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   pričom zároveň vec aj nesprávne právne vec posúdil“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nezaoberal jeho námietkou a nepreveril si jeho tvrdenie o skúmaní zdravotného stavu v čase podania žiadosti o úrazovú rentu.

V dôsledku toho sťažovateľ tvrdí, že tento „nedostatok spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia“, čím malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a priznal mu úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom   súde).   Inak   povedané,   každý   návrh   bez   výnimky   musí   spĺňať   všeobecné náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   odôvodnenie   predloženej   sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech záveru o porušení niektorého z označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.

V posudzovanom prípade je obsah sťažnosti založený iba na tom, že najvyšší súd sa nezaoberal   jeho   námietkou,   že   posudkový   lekár   v   posudku   z   13.   decembra   2011 „skúmali zdravotný stav sťažovateľa v čase vydania posudku, nie v čase podania žiadosti o úrazovú rentu, preto pre posúdenie nároku sú relevantným dôkazom vyjadrenie znaleckej organizácie, prípadne posudok MUDr. S., ktoré sú protichodné, preto jediným spôsobom na odstránenie rozporov je vykonanie dokazovania, ktoré navrhol sťažovateľ“, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Citovaná   námietka   bez   ďalšieho   neumožňuje   urobiť   si   relevantný   úsudok   o   jej ústavnoprávnej podstate,   ktorá   by následne mohla byť predmetom   prieskumu   zo strany ústavného súdu.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   relevantné odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne III. ÚS 238/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013