znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 523/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   R.,   V.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. L.   C., Advokátska   kancelária,   V.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 662/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. M. R., V. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Pezinok (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní sp. zn. 2 Pv 662/08.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   príslušného   orgánu   činného v trestnom konaní ČVS: ORP-1333/3-OVK-BH-2007-PL zo 7. decembra 2007 bolo začaté trestné stíhanie, v ktorom uznesením ČVS: ORP-1333/3-OVK-BH-2007-PL z 2. decembra 2008 bolo vznesené obvinenie proti bývalému manželovi sťažovateľky pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ktorý   mal   byť spáchaný   práve   na   sťažovateľke ako poškodenej,   a   pre   prečin   neoprávneného   zásahu   do   práva   k domu,   bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona.

Prokurátorka okresnej prokuratúry podala 8. októbra 2009 na obvineného obžalobu, ktorá bola uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T 158/09-197 z 19. októbra 2009 odmietnutá a vec bola vrátená prokurátorke „pre zistené závažné procesné chyby a to porušenia práva na obhajobu“.

Uznesením č. k. 2 Pv 622/08-98 z 2. augusta 2011 prokurátor okresnej prokuratúry zastavil   trestné   stíhanie obvineného,   a to   v časti   prečinu   podľa   §   218   ods.   1   Trestného zákona.

Vo zvyšnej časti bola potom obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry 8. marca 2012   doručená   okresnému   súdu   a   po   nariadenom   hlavnom   pojednávaní   okresný   súd rozsudkom   z 27.   júna 2012 v konaní sp.   zn. 3 T 45/2012 obžalovaného spod   obžaloby oslobodil, „pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý je obžalovaný stíhaný“. Rozsudok   vzhľadom   na   to,   že   obžalovaný   i prokurátor   sa   vzdali   odvolania,   nadobudol právoplatnosť 28. júna 2012.

Sťažovateľka   obsiahlo   argumentuje   v prospech   nesprávnosti   právneho   posúdenia veci okresným súdom. V časti odôvodnenia sťažnosti označenej ako „II. Dôvody sťažnosti“ uvádza,   že „od   samotného   podania   trestného   oznámenia...   mala   tušenie,   že prípravné konanie nebude prebiehať v súlade s Trestným poriadkom a preto... aj tieto nedostatky včas vytýkala   tak   Okresnému   riaditeľstvu   PZ,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Senec, odkiaľ... prostredníctvom vyšetrovateľa PZ prišla odpoveď zo dňa 04.11.2008, ktorej obsah zo   slušnosti   radšej   nebudem   komentovať,   ako   aj   Okresnej   prokuratúre   Pezinok,   ktorá v upovedomení 2Pv 662/08-92 zo dňa 08.04.2011 konštatovala, že... námietka nečinnosti vyšetrovateľa je sčasti opodstatnená, na základe podnetu môjho otca R. T. v kancelárii Ministra vnútra Slovenskej republiky dňa 13.12.2011 bolo zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru vykonané šetrenie, o čom bol pod Č. p.: PPZ-UKP-OVK-1696-001/2011   v trestnej   veci   vedenej   na Okresnom   riaditeľstve   PZ. Odbore   kriminálnej   polície   v Senci   pod   ČVS:   ORP-757/OJP-SC-2010   spísaný   úradný záznam zo dňa 27.12.2011 čoho výsledkom bolo, a to aj napriek tomu, že z jeho obsahu vyplýva niečo iné, že zo strany Okresnej prokuratúry Pezinok môjmu otcovi bolo doručené oznámenie 2Pv 662/08-115 zo dňa 13.01.2012 s konštatovaním, že prieťahy vo vyšetrovaní zavinené nečinnosťou vyšetrovateľa PZ neboli.

Vzhľadom na uvedené musím s poľutovaním skonštatovať a to hlavne nedostatočným si plnením svojich zákonom stanovených povinností zo strany príslušných orgánov činných v trestnom konaní, a to aj napriek objektívne preukázateľnej skutočnosti, že sa nejednalo o zložitú trestnú vec, prípravné konanie trvalo od 07.12.2007 do 06.03.2012, teda viac ako štyri roky, čím, podľa môjho názoru, došlo k porušeniu Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresnej   prokuratúry   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   2   Pv   662/08 porušené bolo.

2.   Ing.   M.   R.   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   269,58,-   EUR   (slovom: dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktoré je Okresná prokuratúry Pezinok povinná   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   C.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci   v primeranej lehote“, preto v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 132/03).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje (v tomto prípade okresnej prokuratúry), nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS   355/2012).   Ústavný   súd   preto   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   poskytuje   ochrana   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že vo veci trestného konania vedeného proti jej bývalému manželovi okresný súd rozsudkom z 27. júna 2012 v konaní sp. zn. 3 T 45/2012 obžalovaného   spod   obžaloby   vo   veci   spáchania   prečinu   ublíženia   na   zdraví   oslobodil. Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   28.   júna   2012.   Všetky   tieto   tvrdené   skutočnosti sťažovateľka   preukázala   doručením   fotokópie   predmetného   rozsudku,   ktorý   neobsahuje odôvodnenie,   pretože   prokurátor   i obvinený   sa   odvolania   vzdali.   Podľa   vyznačenia právoplatnosti uvedený rozsudok nadobudol 28. júna 2012.

Rovnako sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že trestné stíhanie jej bývalého manžela vo veci spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru   podľa   §   218   ods.   1   Trestného   zákona   bolo   uznesením   prokurátora   okresnej prokuratúry   č.   k.   2   Pv   622/08-98   z 2.   augusta   2011   zastavené   a   opravný   prostriedok sťažovateľky   (sťažnosť)   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   uznesením   č.   k. 1 KPt 519/09-35 z 21. septembra 2011 zamietol ako nedôvodný. I túto tvrdenú skutočnosť vyhodnotil   ústavný   súd   po   preštudovaní   príloh   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti ako preukázanú (fotokópia   úradného záznamu Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu kriminálnej polície č. k. PPZ-UKP-OVK-1696-001/2011 z 27. decembra 2011).

Ďalšie   meritórne   posudzovanie   ústavne   relevantnej   príčinnej   súvislosti medzi postupom okresnej prokuratúry v konaní sp. zn. 2 Pv 622/08 a označeným právami sťažovateľky by tak už za žiadnych okolností nemohlo naplniť účel konania podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   pretože poskytnutie   účinnej   ochrany   základnému   právu   sťažovateľky zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy   i jej   právu   zaručenému   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je v preukázaných skutkových okolnostiach (právoplatne ukončené trestné konanie vo veci trestných   činov,   ktoré   mali   byť   spáchané   bývalým   manželom   sťažovateľky)   vylúčené. Keďže   v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (23.   augusta   2012)   už k porušovaniu označených   práv   sťažovateľky   ako   poškodenej   v uvedenom   trestnom   konaní   nemohlo dochádzať, ústavný súd jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012