znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 522/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažností občianskeho združenia –

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná konateľ a advokát

, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 8 Sži/24/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/24/2014z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo občianskeho združenia –na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivékonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži/24/2014 z 21. mája 2015,sp. zn. 4 Sži/24/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája 2015, sp. zn.4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015 a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015 p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži /24/2014z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/24/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája2015, sp. zn. 4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015 a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republikyj e p o v i n n ýuhradiť trovy právnehozastúpenia občianskeho združenia – ⬛⬛⬛⬛ v sume 296,44 €(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 522/2015-19z 20. októbra 2015 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti občianskeho združenia – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sži/24/2014z 21. mája 2015, sp. zn. 4 Sži/24/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 8 Sži/18/2014 z 21. mája2015, sp. zn. 4 Sži/27/2014 z 5. mája 2015 a sp. zn. 4 Sži/26/2014 z 5. mája 2015 (ďalej len„napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnostiach uviedol, že žalobami podanými Krajskému súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutístarostov obcí ⬛⬛⬛⬛, ktoré vydali v správnomkonaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupek informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)v znení neskorších predpisov. Krajský súd uzneseniami č. k. 23 S/102/2013-30 z 28. januára2014, č. k. 23 S/142/2013-33 z 28. januára 2014, č. k. 23 S/100/2013-28 z 28. januára 2014,č. k. 23 S/131/2013-20 z 28. januára 2014 a č. k. 23 S/89/2013-31 z 28. januára 2014konania zastavil, pretože dospel k záveru, že„žalovaný nemal možnosť poznať obsah žiadosti žalobcu, nedošlo k začatiu konania podľa zákona o slobode informácií, a nemohlo ani dôjsť k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napáda“. Proti týmtouzneseniam podal sťažovateľ odvolania, ktoré najvyšší súd napadnutými uzneseniamiodmietol ako oneskorene podané z dôvodu, že„žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým podpisom), teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania“vyplývajúcej z § 204 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ v sťažnostiach namietal, že odvolania proti uzneseniam krajského súdupodal včas a nebol dôvod, aby ich najvyšší súd odmietol. Podľa jeho názoru to bol právenajvyšší súd, ktorý lehotu na podanie odvolaní posúdil nesprávne, keďže jeho právnyzástupca ešte 24. februára 2014 o 8:51 h prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., podalkrajskému súdu poštovú zásielku s podacím číslom UU928549463SK, ktorej obsahom bolCD-nosič s nahratými odvolaniami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom.Sťažovateľ poukázal na to, že takáto možnosť podania vyplýva účastníkom súdnych konaníz inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky uverejnenej na jehointernetovej stránke, preto mu nemôže byť na ujmu, že v dôsledku nesprávnehozaevidovania podaní elektronickou podateľňou krajského súdu najvyšší súd jeho odvolaniameritórne nepreskúmal, čím zároveň porušil jeho základné právo na súdu ohradu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľ v petite sťažností žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, ženapadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2015-68 zo 6. októbra2015 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedla, že najvyššísúd„pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského súdu a zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 07. februára 2014, lehota na podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť dňa 08. februára 2014 a posledný deň tejto lehoty pripadol na 24. február 2014 (pondelok). Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici... podal včas, a teda dňa 24. februára 2014, o čom priložil aj podací lístok č. UU928549463SK vyhotovený o 8:51 h, najvyšší súd uvádza, že pri rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu, pričom z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplýva skutočnosť, že predmetné podanie bolo podané oneskorene... Fotokópia podacieho lístku však nepreukazuje, že obsahom zásielky bol skutočne CD-nosič, na ktorom sa nachádzalo odvolanie sťažovateľa.“.

Dňa 19. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľak vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom uviedol, že predložené sťažnostinaďalej považuje za dôvodné, a zároveň vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov jehoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom na celkovú sumu 2 180,23 €.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 16. novembra 2015 a predsedníčkanajvyššieho súdu v podaní č. k. KP 3/2015-68 z 20. novembra 2015 uviedli, že netrvajúna verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, žeod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu, ktorými odmietol jeho odvolania proti uzneseniam krajského súdu akooneskorene podané.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanievšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenomprocesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by malv argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskomsúdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejaj „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutéuznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavnéhohľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Námietku porušenia označených práv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdusťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd 15-dňovú lehotu na podanie odvolaní protiuzneseniam krajského súdu, ktoré mu boli doručené 7. februára 2014, posúdil nesprávne,keďže jeho právny zástupca ešte 24. februára 2014 o 8:51 h prostredníctvom Slovenskejpošty, a. s., podal krajskému súdu poštovú zásielku s podacím číslom UU928549463SK,ktorej obsahom bol CD-nosič s nahratými odvolaniami podpísanými zaručenýmelektronickým podpisom. Sťažovateľ poukázal na to, že takáto možnosť podania vyplývaúčastníkom súdnych konaní z inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyuverejnenej na jeho internetovej stránke, preto mu nemôže byť na ujmu, že v dôsledkunesprávneho zaevidovania podaní elektronickou podateľňou krajského súdu najvyšší súdjeho odvolania meritórne nepreskúmal.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak konieclehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližšínasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkonna súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickýmiprostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutiana súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že spornú otázku, čiodvolania sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu boli podané včas, a teda v súlades citovanými procesnoprávnymi predpismi, je v okolnostiach daného prípadu nutnépovažovať za skutkovú otázku, ktorej preskúmavanie je vo všeobecnosti limitované jehoústavným postavením.

Ústavný súd totiž už skôr vyslovil, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenieskutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení(I. ÚS 200/2011). Aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosťč. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa podspravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právoúčastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotilprávne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípadzisťovania včasnosti podaného opravného prostriedku, napriek tomu ústavný súd z dôvoduúzkej súvislosti prejednávanej veci so základným právom na súdnu ochranu preskúmalrelevantné skutočnosti spojené s postupom a rozhodovaním najvyššieho súdu.

Po preskúmaní spisov krajského súdu sp. zn. 23 S/102/2013, sp. zn. 23 S/142/2013,sp. zn. 23 S/100/2013, sp. zn. 23 S/131/2013 a sp. zn. 23 S/89/2013 ústavný súd zistil,že v každom z nich je založená identická fotokópia listu advokátskej kancelárie, z 24. februára 2014 označeného ako„Zaslanie podaní (odvolaní) žalobcu“,ktorého prílohu mal tvoriť„CD nosič s podaniami, 1x“(ďalej len „list“). List bolkrajskému súdu doručený poštou„26-02-2014“spolu s prílohou„1x CD“a bolzaevidovaný do registra „Spr“ pod sp. zn. Spr 526/14. Vzhľadom na to, že poštová obálkapreukazujúca túto skutočnosť sa v spisoch krajského súdu nenachádzala a na liste nebolavyznačená ani informácia/poznámka, ku ktorej spisovej značke bola poštová obálkapripojená, ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu na jej dodatočné predloženie,čo urobil listom sp. zn. Spr 1358/15 z 1. decembra 2015, v ktorom uviedol, že„je zrejmé, že zásielka bola podaná na pošte dňa 24. februára 2014“. Zo spisov krajského súdu taktiežvyplýva, že„Prijaté elektronické podanie č. 140226170247127“elektronická podateľňakrajského súdu prijala a overila 26. februára 2014.

Na základe uvedených skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že poštovázásielka s podacím číslom UU928549463SK, ktorá bola právnym zástupcom sťažovateľapodaná na poštovú prepravu 24. februára 2014, bola krajskému súdu riadne doručená26. februára 2014, čo potvrdila nečitateľným podpisom na to splnomocnená osoba. Napriektomu, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby v súlade s citovanými ustanoveniamiObčianskeho súdneho poriadku na takéto podanie prihliadol a pri odôvodňovaní svojhorozhodnutia sa presvedčivo vysporiadal nielen s otázkou, či bolo podané v zákonomustanovenej lehote, ale najmä s otázkou, či bolo podané zákonom ustanoveným spôsobom,tak neurobil, pretože vychádzal výlučne z predkladacích správ, podľa ktorých„odvolanie voči rozhodnutiu... bolo doručené elektronickým podaním dňa 26. 02. 2014“. Ústavný súdpreto dospel k záveru, že najvyšší súd pri overovaní včasnosti podania odvolanísťažovateľom proti uzneseniam krajského súdu nepostupoval správne, keď vychádzal ibaz obsahu predkladacích správ nachádzajúcich sa v jednotlivých spisoch krajského súdu,ktoré údaj o presnom dátume podania odvolaní neobsahovali, čím sa dopustil takéhoprocesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, a tým aj možnosti, abynajvyšší súd ako odvolací súd ním podané odvolania meritórne preskúmal.

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoréje z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, ústavný súd rozhodol, že najvyššísúd napadnutými uzneseniami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlok porušeniu označených práv sťažovateľa, v záujme efektívnej ochrany týchto právrozhodol aj o zrušení napadnutých uznesení najvyššieho súdu a vrátení mu veci na ďalšiekonanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude najvyšší súd povinný opätovnerozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu, pričom budeviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v II. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6zákona o ústavnom súde).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré muvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktoré jehoprávny zástupca v liste zo 16. novembra 2015 vyčíslil celkovou sumou 2 180,23 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisovpriznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 296,44 € z dôvodu trovprávneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomnévyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2015) v sume po 139,83 € a dva režijné paušályv sume po 8,39 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkazo registrácii advokáta pre tento druh dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebolpredložený. Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal ani náhradu za tretí úkon právnej služby –stanovisko k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, pretože neobsahovalo žiadne ďalšieskutočnosti relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci. Vzhľadom na to, žeústavný súd už v uznesení č. k. III. ÚS 522/2015-19 z 20. októbra 2015 skonštatoval právnua skutkovú súvislosť predložených sťažností, a keďže v okolnostiach daného prípaduosobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností právnym zástupcom sťažovateľa nebolonutné ani hospodárne, jeho návrhu na priznanie„odmien za dve úkony právnej služby vykonané v každej z piatich spojených vecí... pred ich spojením“a„odmeny za 11 režijných paušálov k vykonaným 11 úkonom právnej služby“nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015