znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 522/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A. Ch.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Svoradom Petruškom,   Kupecká   18,   Nitra,   pre   namietané porušenie   jeho práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 130/2013 z 5. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ch. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. decembra 2013   doručená   sťažnosť A. Ch.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 130/2013 z 5. septembra 2013 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 T 151/2006 z 11. júna 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 30. októbra 2007 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa ustanovení § 234 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody s použitím ustanovení § 35 ods. 1 a 2 Trestného zákona, teda s použitím tzv. asperačnej zásady.

Sťažovateľ   vo   svojej   trestnej   veci   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania, ktorý odôvodnil   poukazom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra 2012,   ktorým   bola   konštatovaná   neústavnosť   tzv.   asperačnej   zásady zakotvenej   v ustanovení   §   41   ods.   2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov,   a tiež   poukazom   na súvisiace   ustanovenia §   41 b   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 68/2013 z 9. júla 2013 bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietnutý. O sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal,   rozhodol   krajský   súd namietaným   uznesením   tak,   že   ju   podľa   ustanovenia   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd namietaným uznesením porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje stanovisko opiera o túto argumentáciu:«Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   dňa 28. novembra   2012   rozhodol   svojim   Nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   (uverejnený 21.12.2012, zák. č. 428/2012 Z.z.) o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tak, že v § 41 ods. 2 zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   slová   v   texte za bodkočiarkou „súd   uloží páchateľovi   trest   nad jednu polovicu takto   určenej   trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   10   rokov   a   6   mesiacov   mi   bol Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Trnave,   č.   k.   30   T/151/2006   zo   dňa   11.6.2007   uložený s použitím tzv. „asperačnej zásady" (§ 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon), ktorá ako celok stratila účinnosť, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že strata účinnosti citovaného   ustanovenia,   respektíve   jeho   časti   sa   považuje   za   „skutočnosť   súdu   skôr neznámu...“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Pokiaľ   ide   o   výklad   ustanovenia   §   41b   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov v časti „... ktorý právoplatný rozsudok... nebol vykonaný...“ je nutné v zmysle doporučeného postupu zaujať stanovisko, že vždy pôjde o právoplatný rozsudok, ktorého   všetky   uložené   tresty   a   ochranné   opatrenia   neboli   vykonané o   čo   sa   jedná   aj v prípade trestu uloženého mojej osobe.

V tejto súvislosti poukazujem na predsedom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   H.   S.   doporučený   postup   súdu   prvého   stupňa   vo vzťahu k vykonaniu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ohľadne asperačnej zásady.

V   zmysle   §   41b   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov: „Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy,   rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.“

V   obnovenom   konaní   sa   uplatní   čl.   50   ods.   6   Ústavy   SR   a   §   2   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z.   z. Trestný zákon,   ktoré určujú jeho časovú pôsobnosť. To umožňuje, ak rozsudok   nebol   vykonaný,   rozhodnúť   v   prospech   páchateľa   na   základe   zmeny   zákona vyvolanej   nálezom   ústavného   súdu,   aj   keď   k   nej   došlo   po   spáchaní   trestného   činu a po odsúdení jeho páchateľa.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania   už   len samotné splnenie podmienok uvedených v ustanovení §-u 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, teda len existencia nálezu ústavného sudu ohľadne neústavnosti časti asperačnej zásady.

„Pokiaľ ide o obnovu konania treba zdôrazniť, že konanie o tomto mimoriadnom opravnom   prostriedku   možno   začať   len   na   návrh   oprávnenej   osoby,   pričom   o   návrhu na povolenie obnovy konania   rozhoduje   vždy iný   samosudca,   či   senát toho   súdu,   ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.

Podstatou tohto mimoriadneho prostriedku je len posúdenie toho, či sú alebo nie sú splnené podmienky na obnovu konania. Ohľadne nálezu ústavného súdu o nesúlade časti asperačnej zásady to znamená, že senát (samosudca) rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania, povolí obnovu konania ak zistí, že odsúdenému bol právoplatne uložený trest podľa asperačnej zásady.

Senát (samosudca) preto, v rámci obnovy konania, neskúma, či právoplatne uložený trest v pôvodnej trestnej veci bol, alebo nebol primeraný, pretože tak môže urobiť až senát (samosudca) v pôvodnom konaní, ktoré bude pokračovať po povolení obnovy konania. Nález ústavného súdu o nesúlade časti asperačnej zásady sám neznamená, že trest uložený odsúdenému v pôvodnej trestnej veci bol neprimeraný, alebo, že bude v novom konaní znížený. Súd rozhodujúci po povolení obnovy konania môže preto uložiť opätovne trest odňatia slobody v rovnakej výške ako bol uložený v pôvodnom konaní ak to budú odôvodňovať okolnosti   prípadu,   či   osoba páchateľa.   V   novom   konaní bude   pritom   súd rozhodovať spravidla len o výroku o treste, pretože nález ústavného súdu sa týka časti ustanovenia, ktoré sa používa pri ukladaní trestu odňatia slobody a nemá vplyv na výrok o vine. Senát rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania bude preto spravidla zrušovať   len   výrok   o   treste   v   pôvodnom   rozsudku   s   tým,   že   výrok   o   vine,   ochrannom opatrení, či náhrade škody zostane bez zmeny.“ (JUDr. Peter Šamko, sudca a podpredseda Okresného súdu Pezinok, Asperačná zásada, obnova konania a dohoda o vine a treste, Zo súdnej praxe, 18. ročník, 2/2013, strana 49).»

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   toto   uznesenie   zrušil   a   vrátil   vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V rámci svojej judikatúry (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06) už ústavný   súd   vyslovil,   že   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom   v   trestnom   konaní   je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní, pričom týmto momentom náležitého oznámenia   rozhodnutia   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v   prítomnosti   sťažovateľa   alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   namietané   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi   doručené   1.   októbra   2013.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu doručená   4.   decembra   2013   a   na   poštovú   prepravu   podaná   3.   decembra   2013,   teda po uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty,   ktorej   posledným   dňom   plynutia   bol 2. december 2013 (keďže 1. december pripadol na deň pracovného pokoja).

Keďže   námietku   o   porušení   označeného   práva   namietaným   uznesením   krajského súdu sťažovateľ nepodal v zákonnej dvojmesačnej lehote tak, ako to ustanovuje § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   posúdil   ako   podanú   oneskorene a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014