znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 522/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. septembra 2011 na Okresnom súde B. (ďalej len „okresný súd“) „návrh na začatie konania o upustenie od zásahov do osobnostných práv“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 273/2011 zo 17. mája 2012 konanie v predmetnej veci zastavil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu   v rámci odvolacieho konania napadnutým uznesením zmenil tak, že sťažovateľ ako navrhovateľ je povinný odporcovi zaplatiť   náhradu   trov   prvostupňového   konania   v sume   321,60   €   a odvolacieho   konania v sume 46,01 €.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   poukazuje   na   to,   že   „pred   podaním   návrhu   nemohol vedieť či odporca pohľadávku vymáha z vlastnej iniciatívy alebo na základe pokynu P., pričom bolo povinnosťou odporcu, ako mandatára, pri uskutočnení právneho úkonu v mene tretej osoby preukázať svoje oprávnenie za ňu konať. Taktiež zdôraznil skutočnosť, že k ukončeniu vymáhania pohľadávky došlo až po podaní návrhu na začatie konania... V priebehu   konania   odporca nepredložil   všetky   jemu   dostupné   dôkazy   hneď   pri svojom   prvom   úkone, ktorý   mu   patril.   Ak   by   tak   urobil,   sťažovateľ   by   nemusel   súdu osobitným podaním navrhovať, aby odporcu na predloženie príslušných listinných dôkazov vyzval. Pokiaľ by odporca na výzvu súdu zareagoval v primeranom časovom predstihu pred pojednávaním, pojednávanie sa vôbec nemuselo uskutočniť a trovy konania sa nemuseli zvýšiť   o   odmenu   za   ďalší   úkon   právnej   služby.   Odporca   však s predložením   dôkazov bezdôvodne čakal až do pojednávania.

Na základe uvedeného bol sťažovateľ presvedčený, že vznik všetkých spomenutých trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, zavinil odporca. S poukazom na ustanovenie § 147 Občianskeho súdneho poriadku žiadal,   aby mu bola priznaná ich náhrada.   Túto zároveň   žiadal   aj   s   poukazom   na   ustanovenie   §   146   ods. 2 druhej   vety   Občianskeho súdneho poriadku.“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu okrem iného odôvodňuje najmä takto:

«... V   súvislosti   s   aplikáciou   ustanovenia   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že pre posúdenie toho, či sa návrh vzal späť pre správanie odporcu je podstatné, či odporca svojím správaním splnil to čoho sa navrhovateľ domáhal a len v dôsledku tohto plnenia navrhovateľ zobral návrh späť. Inými slovami, pod „správaním“ odporcu, pre ktoré sa návrh zobral späť, je, podľa názoru odvolacieho súdu , potrebné chápať výhradne také správanie, ktorým odporca vyhovie   petitu   žaloby. Podľa   nášho   názoru   však   takýto   zužujúci   výklad   predmetného ustanovenia nie je na mieste. Hoci je pravdou, že najčastejšie býva dôvodom späťvzatia také správanie odporcu, ktorým tento žalobe vyhovie (napr. zaplatí požadovanú sumu), neznamená to, že to tak musí byť vždy...

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   podľa   nášho   názoru,   dostatočne nevysvetlil   úvahy,   ktoré   ho   viedli   k   opačným   záverom.   Jeho   výklad   a   rozhodnutie   tak považujeme   za   nepresvedčivé   a   nesprávne.   Navyše   sme   presvedčení,   že   pokiaľ   sa   už odvolací   súd   rozhodol   prvostupňové   rozhodnutie   zmeniť,   mal   v   záujme   spravodlivého rozhodnutia aspoň jednotlivé okolnosti danej veci vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, uplatniť § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odporcovi náhradu trov nepriznať.

Predmetné ustanovenie výslovne súdu ukladá prihliadnuť na to, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone , ktorý mu patril. Je nesporné, že odporca tak neurobil hoci mu v tom nič nebránilo. Súd má tiež prihliadať na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v priebehu konania. To, že odporca odkladal predloženie jemu dostupných dôkazov a spôsobil tým potrebu vykonania viacerých úkonov právnej služby, by malo byť v rozhodnutí o náhrade trov jednoznačne premietnuté, a to minimálne v tom zmysle, že odporcovi náhrada trov priznaná nebude.

Je absurdné, aby mal odporca nárok na náhradu trov dokonca aj za taký úkon ako vyjadrenie k návrhu na zabezpečenie dôkazov , kedy je celkom očividné, že daným úkonom len   (v   dôsledku   procesnej   aktivity   sťažovateľa)   doplnil   skutočnosti   a   dôkazy,   ktoré   bez problémov mohol predložiť už pri prvom svojom úkone a navyše odporca tento svoj úkon bezdôvodne odkladal a dané vyjadrenie predložil až na pojednávaní (ktoré by sa inak vôbec nemuselo   konať). Aj   vzhľadom   na   uvedené   napadnuté   uznesenie   považujeme   za nespravodlivé a porušujúce základné práva sťažovateľa.»,

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom: „Základné práva sťažovateľa I. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 8 Co 315/2012-106 z 30. 4. 2013 porušené boli.

Ústavný súd... uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 8 Co 315/2012-106 z 30. 4. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi I. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám jeho právnej zástupkyne Mgr. K. G., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (nie   na   právnu   pomoc,   ako   uvádza)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručených v ústave   a dohovore   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   arbitrárne   na   jeho   vec   aplikoval ustanovenie   prvej   vety   §   146   ods.   2   OSP, a nie   iné ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   147/08,   III.   ÚS   166/09),   že   aj   rozhodnutia všeobecných   súdov   o trovách   konania   môžu   zasiahnuť   do   základných   práv   a   slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013 odôvodnil tak, že najprv citoval z rozhodnutia okresného súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu späťvzatia návrhu   sťažovateľa,   a   odporcu   zaviazal   zaplatiť   mu   trovy   konania   v sume   6,63   € ako krátenú časť súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia v sume 358,44 € s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 vety druhej OSP.

Okrem   toho   v rozhodnutí   na   s.   2   citoval   krajský   súd   odvolacie   dôvody   odporcu a vyjadrenie   sťažovateľa   k týmto   dôvodom   a v relevantnej   časti   s.   3   až   5   uviedol: „V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 19. 9. 2011 domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa zasielania mu výziev na úhradu nedoplatkov zo zmluvy... uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou P. F. s. r. o. a treťou osobou z dôvodu, že nie je dlžníkom z tejto zmluvy.

Písomným podaním zo dňa 25. 4. 2012 zobral svoj návrh na začatie konania späť s odôvodnením, že na pojednávaní dňa 19. 4. 2012 mu bolo doručené vyjadrenie odporcu zo dňa 18. 4. 2012, prílohou ktorého boli aj listinné dôkazy preukazujúce, že odporca dostal na vymáhanie spornej pohľadávky od navrhovateľa pokyn od spoločnosti P. F. s. r. o., a teda, že odporca konal v danej vecí v mene iného subjektu a na základe jeho pokynu a vzhľadom na to, sa bude domáhať ochrany voči spoločnosti P. F. s. r. o. v samostatnom konaní.   Z   obsahu   spisu   ďalej   vyplýva,   že   listom   zo   dňa   21.   7.   2011   oznámil   odporca navrhovateľovi, že na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou P. F. s. r. o. pristupuje k vymáhaniu pohľadávky a zaslal mu výzvu k úhrade zo dňa 21. 7. 2011, podľa ktorej je na základe mandátnej zmluvy oprávnený k začatiu inkasa finančnej pohľadávky, ktorú mal mať navrhovateľ voči veriteľovi P. F. s. r. o. vo výške 867 eur. Následne mu odporca doručil tiež predžalobnú upomienku zo dňa 10. 1. 2011, z ktorej je zrejmé, že ide o pohľadávku veriteľa P. F. s. r. o.“.

Ďalej krajský súd v rozhodnutí citoval § 146 ods. 2 OSP a § 146 ods. 1 písm. c) OSP a v plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou odporcu v odvolaní, „že navrhovateľ zobral návrh   späť,   a   preto   zásadne   z   procesného   hľadiska   zavinil,   že   konanie   muselo   byť zastavené, keď nemožno dôvodiť, že by návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu, po dôvodne podanom návrhu. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu subjekt, ktorý nebol vo veci vecne pasívne legitimovaným, keďže na základe mandátnej zmluvy   konal   v   mene   a   na   účet   veriteľa   (spornej)   vymáhanej   pohľadávky   zo   zmluvy o pôžičke. Je právne irelevantné, z hľadiska posúdenia zavinenia na zastavení konania, kedy sa navrhovateľ dozvedel, či odporca vymáha pohľadávku z vlastnej iniciatívy alebo na základe pokynov mandanta (P.), a je tiež bez významu, či a kedy mu odporca predložil oprávnenie konať za mandanta. Napokon navrhovateľ mal vedomosť o tom, že odporca nekoná sám za seba, ale za veriteľa na základe mandátnej zmluvy, už pred začatím konania

- z doručovanej výzvy k úhrade a z predžalobnej upomienky. Odporca dôvodne argumentuje tým,   že   procesnú   zodpovednosť   za   označenie   účastníkov   konania   v návrhu   na   začatie konania nesie vždy navrhovateľ, k čomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ rozhodol   podať   návrh   na   začatie   konania,   mal   si   vopred   preveriť,   kto   je   ako   účastník hmotnoprávneho vzťahu nositeľom povinnosti, ktorej uloženia sa domáha, a teda kto je v danom   prípade   neoprávneného   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   pasívne   vecne legitimovaným.   Odporca   tak   dôvodne   založil   svoju   obranu   na   tvrdení,   že   skutočnosť, že navrhovateľ nesprávne označil vecne nelegitimovaného účastníka konania a následne vzal   z   tohto   dôvodu   návrh   na   začatie   konania   späť,   nemôže   byť   posudzovaná   ako skutočnosť, že návrh bol vzatý späť pre jeho správanie.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   uzavrel,   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa, že navrhovateľovi, ktorý zavinil zastavenie konania, vznikla povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu   trov   konania   podľa   §   146   ods.   2,   vety   prvej   O.   s.   p.,   pozostávajúcich   z trov právneho zastúpenia v sume 321,6 eur... ako odmena vo výške po 61,41 eur za tri úkony právnej služby...

Odvolací súd nepriznal odmenu za poradu s klientom... S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   odporcovi náhradu trov konania (§ 220 O. s. p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.   v spojení s § 142 ods.   1 O.   s.   p.,   podľa ktorého úspešnému odporcovi priznal ním uplatnenú   náhradu   trov   odvolacieho   konania   pozostávajúcu   z   odmeny   za   jeden   úkon právnej služby... vo výške 36,85 eur...“.

Vychádzajúc   z uvedeného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil. Krajský súd svoje skutkové a právne   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   uznesenia   uviedol   postup,   prečo   vo   veci   aplikoval ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, a jeho záver tak v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, hoci sťažovateľ má na vec iný názor a tvrdí, že mal v tejto   veci   aplikovať   iné   ustanovenie   procesného   kódexu.   Z   namietaného   uznesenia krajského   súdu   totiž   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   využil   svoje procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri uplatnení   svojich   práv   sťažovateľ   ako   účastník   konania   nie   je   úspešný   a   druhému účastníkovi   konania   vzniknú   trovy,   ktorých   úhradu   bude   požadovať,   môže   byť   súdom rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri inicializácii súdneho konania, ako aj s možnosťou prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka   konania,   pokiaľ   dôjde   k zastaveniu   konania   jeho   zavinením,   mal   sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (tvrdí, že krajský súd v tejto veci mal aplikovať ustanovenie § 147, resp. § 150 OSP), ešte nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo však nie je tento prípad.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013