znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 522/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   S.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011   doručená   sťažnosť   D.   S.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   Mgr.   M.   C.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. Tp 69/2011 z 25. augusta 2011 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažnosť, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie a rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods.   1   písm.   a)   Trestného   priadku.   Ani   jeden   zo   súdov   neprijal   ponúknuté   alternatívy nahradenia väzby v zmysle § 80 a § 81 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa odvolal na svoju   argumentáciu   obsiahnutú   v sťažnosti   (a jej   doplnení),   ktorú   podal   proti   uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ tvrdil, že do väzby bol vzatý nezákonne, a to na základe jednej svedeckej výpovede „spolupracujúceho obvineného J. G., pričom tento vo svojej výpovedi vyjadruje len svoje domnienky vo vzťahu k osobe sťažovateľa. Takúto výpoveď nemožno považovať za dôvod na vzatie niekoho do väzby. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že bol vzatý do väzby na základe učinenej výpovede po viac ako 10 rokoch od spáchania skutku, za ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie.“. Sťažovateľ uviedol, že ten istý svedok ešte v roku 2001   vypovedal   k uvedenej   trestnej   činnosti,   a to   v tom   zmysle,   že   nemá   o nej   žiadnu vedomosť.   Podľa   jeho   názoru   je   zvláštne,   že   svedok   si   odrazu,   po   uplynutí   10   rokov, spomenul na to, kto sa mal tejto trestnej činnosti dopustiť.

Sťažovateľ ďalej pokračoval, že podstata sťažnosti spočíva v tom, že krajský súd sa nedostatočne   vysporiadal   s jeho   argumentáciou   obsiahnutou   v sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nevysvetlil, na základe akého dôvodu považuje výpoveď svedka za vierohodnú, nevenoval sa jeho námietkam, že svedecká výpoveď v takejto podobe bola učinená až po uplynutí 10 rokov, od kedy malo dôjsť   k spáchaniu   skutku.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   dôvody,   ktorými   krajský   súd odôvodnil nevyhnutnosť útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, sú nedostatočné a hrozba vysokého trestu sama osebe ešte nemôže znamenať naplnenie tohto väzobného dôvodu. Sťažovateľ dodal, že v jeho prípade neboli zistené žiadne konkrétne skutočnosti,   ktoré by viedli k obave, že by sa mohol vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevyjadril   ani   k jeho námietkam,   že   dosiaľ   viedol   život   bezúhonného   človeka,   a taktiež   sa   nevyjadril   k jeho námietkam o neurčitosti a nezrozumiteľnosti uznesenia o vznesení obvinenia z 22. augusta 2011,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za   nezákonné.   K uvedenému   sťažovateľ   dodal,   že „rozhodnutie o vzatí do väzby nemôže byť v súlade so zákonom, keďže uznesenie o vznesení obvinenia   nie   je   podložené   skutkovými   okolnosťami   odôvodňujúcimi   záver   o dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu obvineným“.

Sťažovateľ uviedol, že nie je možné, aby výpoveď jedného nevierohodného svedka s kriminálnou   minulosťou,   ktorý   vyjadruje   len   svoje   domnienky,   by   mohla   stačiť   na vznesenie obvinenia a následné vzatie do väzby. Sťažovateľ vyhlásil, že v danej trestnej veci je absolútne nevinný.

Okrem   toho   sťažovateľ   uviedol,   že   neodôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu vidí aj v tom, akým spôsobom krajský súd odôvodnil neprijatie alternatív nahradenia väzby.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazoval   aj   na   iné   trestné   konanie   vedené   na Špecializovanom   trestnom   súde,   v rámci   ktorého   došlo   ku vzneseniu   obvinenia   iným osobám tiež na základe svedeckej výpovede J. G., ale obvinení boli vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z iného dôvodu ako on. Táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa neprispieva k naplneniu právnej istoty.

Sťažovateľ súčasne namietal, že pred rozhodnutím o vzatí do väzby mu sudca pre prípravné konanie neumožnil nazrieť do vyšetrovacieho spisu, čím mu podľa jeho názoru znemožnil brániť sa väzobnému stíhaniu, a zároveň poukázal na to, že návrh prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na jeho vzatie do väzby mu bol počas výsluchu doručený až na žiadosť jeho obhajcu.

Sťažovateľ vyslovil názor, že skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho   argumentáciou   obsiahnutou   v sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   je prejavom svojvôle tohto súdu. Na základe toho označil jeho rozhodnutie za nezákonné a ústavne neakceptovateľné.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základné právo podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a právo podľa čl. 5 ods.   1 a 4   dohovoru,   namietané uznesenie zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v postupe   a rozhodnutí   krajského   súdu   videl sťažovateľ porušenie týchto práv:

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   (i   čl.   8   ods.   2   listiny)   nikoho   nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (i čl. 8 ods. 5 listiny) do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   odboru   Západ   Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-263/BOK-ZA-2011   z 22.   augusta   2011   bolo   sťažovateľovi   a ďalšej   osobe   vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2   písm.   h)   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005,   ku   ktorej   malo   dôjsť v decembri   2000.   Predmetné   uznesenie   obsahovalo   presné   údaje   o osobách   (meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia, trvalé bydlisko), ktorým bolo vznesené obvinenie, pomenovanie a označenie trestného činu, ktorého sa mali dopustiť, výrokovú časť, ktorá obsahovala   popis   konania   dotknutých   osôb,   a v neposlednom   rade   toto   rozhodnutie obsahovalo odôvodnenie skutkových a právnych záverov.

Následne   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   69/2011   z 25.   augusta   2011   bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 22. augusta 2011 od 11.06 h. Týmto rozhodnutím okresný súd podľa § 81 Trestného poriadku neprijal peňažnú záruku, ktorú poskytol brat sťažovateľa ako náhradu za jeho väzbu, podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku neprijal ani žiadosť jeho brata, ktorý ponúkol záruku za nahradenie väzby, a taktiež podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa, ktorého súčasťou bola žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pred rozhodnutím o vzatí do väzby bol sťažovateľ vypočutý sudcom pre prípravné konanie.   Zo   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   obvineného   (sťažovateľa)   sp.   zn. Tp 69/2011   z 25.   augusta   2011   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   oznámené   obvinenie z trestného   činu   vraždy   a po   zákonnom   poučení   bol   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi doručený   návrh   krajskej   prokuratúry   na vzatie   do   väzby, s obsahom   ktorého   sudca   pre prípravné konanie oboznámil sťažovateľa. Následne bol sťažovateľ vyzvaný, aby sa vyjadril ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že o skutku nemá žiadnu vedomosť a že v čase spáchania skutku sa mal nachádzať na inom mieste. Sťažovateľ súčasne požiadal, aby mohol nazrieť do spisu z dôvodu, aby zistil, „kto to na mňa tvrdí, kto ma tam videl, aby som vedel, voči čomu sa mám vlastne brániť“. Na základe toho   bol   sťažovateľovi   poskytnutý   čas   na   prečítanie   návrhu   krajskej   prokuratúry,   po prečítaní   ktorého   sťažovateľ   požiadal,   aby   bol   prepustený   zo   zadržania.   Okrem   toho uviedol, že o nazretie do spisu žiadal vyšetrovateľa, ale keďže mu to nebolo umožnené, podal   proti   jeho   postupu   sťažnosť.   V priebehu   výsluchu   bol   sťažovateľ   ďalej   vypočutý k osobe svedka J. G., ktorý ho vo svojej výpovedi označil za páchateľa trestného činu. Po výsluchu   sťažovateľa   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   uviedla,   že   trvá   na   vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pretože nie   sú   pochybnosti   o tom,   že   skutok   sa   stal   a že   na   uvedenej   trestnej   činnosti   malo participovať   viacero   osôb,   a preto   nevzatím   sťažovateľa   do   väzby   by   hrozila   obava zo vzájomného ovplyvňovania a taktiež aj obava, že by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému   stíhaniu.   Po   vyjadrení   krajskej   prokuratúry   obhajca   sťažovateľa   namietal,   že uznesenie   o vznesení   obvinenia   je   neurčité   a vágne,   že   neumožnením   nazretia   do   spisu došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   obhajobu,   a zároveň   spochybnil   hodnovernosť dôkazov,   na   základe   ktorých   krajská   prokuratúra   predložila   návrh   na   vzatie   do   väzby. Obhajca   žiadal,   aby   okresný   súd   nevzal   sťažovateľa   do   väzby,   prípadne   aby   rozhodol o nahradení väzby niektorou z ponúknutých alternatív.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   zahlásil   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   písomne zdôvodnil.   V dôvodoch   sťažnosti   poukázal   na   neurčitosť, nepreskúmateľnosť a nezákonnosť   uznesenia   o vznesení   obvinenia,   čím   podľa   jeho   názoru   nebol   daný predpoklad na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ súčasne namietal, že uňho nie je daný dôvod útekovej väzby, pretože neboli zistené žiadne konkrétne okolnosti, že by sa chcel vyhýbať trestnému stíhaniu, a že samotná hrozba vysokého trestu takýmto dôvodom nie je. Okrem toho namietal, že uňho nie sú dané ani dôvody kolúznej väzby, pretože nepozná obsah vyšetrovacieho spisu a ani nevie, koho by mal ovplyvňovať. Zdôraznil, že celé trestné stíhanie je založené len na svedeckej výpovedi J. G., ktorý „len niečo počul“ a ktorého označil   za   človeka   s kriminálnou   minulosťou.   Sťažovateľ poukázal na to,   že   sudca   pre prípravné konanie mu neumožnil nazrieť do   spisu   a odopretie   tohto práva   mu žiadnym spôsobom   neodôvodnil,   čím   podľa   názoru sťažovateľa došlo   k porušeniu   jeho práva   na obhajobu.   V   tomto   smere   sťažovateľ   poukázal   na   rozdielnosť   postupu   okresného   súdu a Špecializovaného trestného súdu, ktorý rozhodoval v obdobnej veci o väzbe iných osôb, a to tiež na základe svedeckej výpovede J. G. Sťažovateľ dodal, že v danej veci je úplne nevinný a že o predmetnej trestnej činnosti nemá žiadnu vedomosť. Okrem toho sťažovateľ vyslovil   názor,   že   návrh   krajskej   prokuratúry   na   jeho   vzatie   do   väzby   považuje   za nepreskúmateľný, a dodal, že mu nie je jasné, či tento návrh bol podaný v zákonnej lehote. Sťažovateľ súčasne namietal, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ponúknutými alternatívami   ako   náhradami   za   väzbu.   Sťažovateľ   vyjadril   aj   pochybnosť   o vecnej a miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   a tvrdil,   že sudca   pre prípravné konanie je proti nemu zaujatý.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a rozhodol, že sťažovateľa berie do väzby len z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a neprijíma ponúknuté alternatívy ako náhradu za väzbu sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatnú časť rozhodnutia okresného súdu, predstavil rozsiahlu argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti a jej doplnení a dospel k záveru, že jeho sťažnosť je sčasti dôvodná. Druhostupňový súd ďalej konštatoval:

„Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu vraždy podľa § 219 Tr. zák., a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal   obvinený.   V   tomto   smere   treba   poukázať   na   výpoveď   svedka   J.   G.,   ktorý obvineného zo spáchania skutku usvedčuje. V tejto súvislosti treba uviesť, že vznesenie obvinenia konkrétnej osobe nie je rozhodnutím o tom, že táto osoba trestný čin spáchala, ale vyjadruje iba určitý stupeň pravdepodobnosti, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa zisťuje trestný čin. Až po vznesení obvinenia sa otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia buď potvrdí alebo vyvráti.

Pokiaľ ide o existenciu väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. dospel krajský súd k záveru, že v súčasnom štádiu trestného konania je tento dôvod väzby daný. V predmetnej veci v prípade uznania viny hrozí obvinenému vysoký trest, ktorý môže byť až trestom výnimočným. Táto skutočnosť odôvodňuje obavu, že v prípade ponechania obvineného na slobode, by tento konal spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Krajský   súd   sa   však   nestotožnil   s   názorom   okresného   súdu   v   tom   smere,   že u obvineného je aj daný dôvod kolúznej väzby. Skutok sa mal stať v roku 2000, teda od jeho spáchania uplynulo 11 rokov. Za takejto situácie sú úvahy o marení vyšetrovania resp. o ovplyvňovaní svedkov len v abstraktnej rovine, pričom zo spisového materiálu krajský súd nezistil   zo   strany   obvineného   žiadne   konanie,   z   ktorého   by   mala   vyplývať   obava z ovplyvňovania svedkov, spoluobvinených alebo marenia vyšetrovania.

Krajský súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie s tým, že vzal obvineného do väzby len   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   Pokiaľ   ide   o   argumentáciu okresného   súdu   o   nemožnosti   nahradenia   väzby   ponúknutou   zárukou,   resp.   písomným sľubom s poukazom na tú skutočnosť, že okresný súd vzal do väzby obvineného v zmysle § 71 ods.   1 písm.   b) Tr.   por. treba uviesť, že možnosť nahradenia väzby aj vo vzťahu k dôvodom   kolúznej   väzby   vyplýva   z   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   SR,   a   to s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 17 ods. 1, ods. 2, a ods. 5 Ústavy SR. Obdobný názor zaujal aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojich   rozhodnutiach.   Krajský   súd   aj   keď existenciu dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nezistil, dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného konania ponúknuté inštitúty na nahradenie väzby obvineného nie sú dostatočné, a preto ich neprijal.

Pokiaľ   ide   o   namietanie   dodržania   lehoty   na   rozhodnutie   o   návrhu   krajského prokurátora   na   vzatie   obvineného   do   väzby   treba   uviesť,   že   tak   krajský   prokurátor   aj okresný súd postupovali v lehotách uvedených v § 87 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o namietanú vecnú a miestnu príslušnosť okresný súd konal v zmysle ustanovení § 15, § 16 a § 17 Trestného poriadku.

Výrok o začatí plynutia lehoty väzby dňom 22. 8. 2011 o 11.06 hod., kedy došlo k obmedzeniu osobnej slobody obvineného, je výrokom zákonným preto krajský súd tento ponechal svojim rozhodnutím nedotknutým.“

V prípadoch,   keď   sa   ústavný súd   zaoberal možným porušením   základného práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl.   17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako to je v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43; I. ÚS 382/06).

Ústavný súd zastáva názor, že z čl. 17 ods. 2 ústavy (i čl. 8 ods. 2 listiny) vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom   uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (i čl. 8 ods. 5 listiny), z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,   a nie   na   základe   abstraktnej   úvahy (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   pridržiavajúc   sa   judikatúry   ESĽP   zdôrazňuje,   že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05). Európsky súd pre ľudské práva napríklad vo svojom rozhodnutí Jecius v. Litva z 31. júla 2000 konštatoval aj to, že samotné podozrenie voči sťažovateľovi zo spáchania trestného činu vraždy mohlo spočiatku   odôvodňovať   jeho   väzbu,   avšak   nemohlo   byť   významným   a dostatočným dôvodom na držanie sťažovateľa v nej takmer 15 mesiacov.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd nezohľadnil, že jeho vzatie do   väzby   bolo   nezákonné,   a to   pre   nepreskúmateľnosť, nedostatočnú   odôvodnenosť a nedôvodnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ústavný súd konštatuje, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   141/04),   ktorá   korešponduje s judikatúrou   ESĽP,   vyplýva,   že   v prípade   rozhodovania   o vzatí   do   väzby   musia   byť splnené   tieto   podmienky:   po   formálnej   stránke   musí   existovať   uznesenie   o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí zreteľne uviedol, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania protiprávnej činnosti je u sťažovateľa daná, čo podľa jeho názoru potvrdzuje svedecká výpoveď osoby, ktorú sťažovateľ spochybňoval. V tomto ohľade však krajský súd zdôraznil, a s týmto jeho názorom sa stotožňuje aj ústavný súd, že vznesenie obvinenia konkrétnej   osobe   nemožno   zamieňať   s rozhodnutím   o vyslovení   viny,   ale   že   vznesenie obvinenia   je   okamihom,   ktorý   pre   orgán   činný   v trestnom   konaní   znamená   dostatočne odôvodnený záver, že daný trestný čin spáchala určitá osoba. Po vznesení obvinenia za predpokladu,   že   nedôjde   k jeho   zrušeniu   zo   strany   dozorujúceho   prokurátora,   dochádza k procesu   dokazovania,   ktorý   prvotný   názor   orgánu   činného   v trestnom   konaní   potvrdí alebo vyvráti.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou, ktorej úlohou by malo   byť   odstraňovanie   procesných   nedostatkov   konania   uskutočneného   pred všeobecnými súdmi. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   ratifikovanou   a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nebolo jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“ dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, ale jeho úlohou bolo posúdiť, či bol naplnený formálny a materiálny predpoklad pre vzatie sťažovateľa do väzby.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade existovalo uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo náležitosti   podľa   §   206   ods.   3   Trestného   poriadku,   pričom   dôvodnosť   podozrenia zo spáchania   trestnej   činnosti   sťažovateľom   bola   z uvedeného   uznesenia   zrejmá,   čo   pri existencii skutkových záverov a väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   opodstatňovalo   postup   krajského   súdu,   v rámci   ktorého   konal   a rozhodol o zákonnosti sťažovateľovej väzby.

S prijatým záverom ústavného súdu súvisí aj ďalšia námietka sťažovateľa týkajúca sa nedostatočnej   odôvodnenosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   čo   sa   týka   dôvodov   útekovej väzby.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd dôvod útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] videl u sťažovateľa v tom, že za spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu (trestný čin vraždy), mu hrozí vysoký trest. Ústavný súd konštatuje, že takáto okolnosť môže byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, ale len v začiatočnom štádiu trestného   konania.   Podľa   ESĽP   nemôže   byť   takáto   skutočnosť   (bez   pristúpenia   iných zistení) významným a dostatočným dôvodom na držanie sťažovateľa vo väzbe takmer 15 mesiacov (rozhodnutie ESĽP Jecius v. Litva z 31. júla 2000). Z uvedeného dôvodu sa preto napadnuté uznesenie krajského súdu javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu zoslabovať. Bude preto povinnosťou vo veci konajúcich súdov a v rámci prípravného konania   povinnosťou   prokurátora   sledovať,   či   dôvody   väzby   u sťažovateľa   trvajú. V opačnom prípade budú musieť sťažovateľa z väzby prepustiť. S prihliadnutím na dátum plynutia   väzby   sťažovateľa   (od   22.   augusta   2011),   s ohľadom   na   okamih   predloženia námietok   sťažovateľa   ústavnému   súdu   (13.   októbra   2011),   ako   aj   pridržiavajúc   sa doterajších tvrdení ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné v súčasnom štádiu väzobného stíhania sťažovateľa realizovať ingerenciu do postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ   súčasne   namietal,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s tým, z akého dôvodu nebolo možné vyhovieť ponúknutým alternatívam ako náhradám za jeho väzbu. Je pravdou, že krajský súd neprijatie týchto záruk odôvodnil len tým, že za daných okolností je ich prijatie nepostačujúce. Ústavný súd je toho názoru, že tento záver krajského súdu   nemožno   vnímať   oddelene,   ale   v kontexte   celého   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorého druhostupňový   súd poukázal na skutočnosti   odôvodňujúce vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré, a to   ústavný   súd   zdôrazňuje,   sú   akceptovateľné   len   pre   začiatočné   štádium   väzobného stíhania. Krajský súd vychádzajúc z týchto skutočností fakultatívne využil možnosť, ktorú mu poskytoval § 80 a § 81 Trestného poriadku, a ponúknuté záruky neprijal.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné dodať, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentoval len tým, že krajský súd sa s neprijatím záruk podľa § 80 a § 81 Trestného poriadku nevysporiadal dostatočným spôsobom.   Sťažovateľ   vôbec   neargumentoval   tým,   že   krajský   súd   nerozhodol   o jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere ústavný súd nemôže akceptovať vyjadrenie sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti doručenej ústavnému súdu o tom, že sa pridržiava svojich argumentov predložených v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 69/2011 z 25. augusta 2011. V tejto sťažnosti (proti uzneseniu   okresného   súdu)   síce   argumentoval   tým,   že   o tejto   jeho   požiadavke   nebolo rozhodnuté, uvedené tvrdenie sa však nezakladá na pravde, pretože ako vyplýva z bodu III výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu, tento súd rozhodol o alternatívach náhrady väzby podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, čo znamená, že rozhodol aj o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Vzhľadom na to, že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, čo znamená, že je viazaný nielen petitom sťažnosti, ale aj   jej   argumentačnou   rovinou,   a keďže   sťažovateľ   v sťažnosti   nenamietal   neúplnosť výrokov   rozhodnutia   krajského   súdu,   ale   nedostatočnú   odôvodnenosť,   ústavný   súd   sa skutočnosťou,   že   v rozhodnutí   krajského   súdu   absentuje   výrok   týkajúci   sa   žiadosti o nahradenie   väzby   sťažovateľa   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   z tohto dôvodu nezaoberal.

Sťažovateľ súčasne namietal, že pred rozhodnutím o väzbe mu sudca pre prípravné konanie neumožnil nazrieť do spisu. V tom sťažovateľ videl porušenie svojho práva na obhajobu.

Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, nielen pokiaľ ide o konanie vo veci samej, ale aj v konaní o zákonnosti väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody vo väzobných veciach predpokladá rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje sa o ďalšom trvaní väzby (III. ÚS 79/02, III. ÚS 163/03, III. ÚS 291/06).

Zo   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   obvineného   (sťažovateľa)   z 25.   augusta 2011   vyplýva,   že   pred   rozhodnutím   o väzbe   bol   sťažovateľ   oboznámený   s predmetom obvinenia a následne bol jemu a jeho obhajcovi doručený návrh krajskej prokuratúry na jeho vzatie do väzby. Sudca pre prípravné konanie sťažovateľa s týmto návrhom oboznámil a následne mu poskytol časový priestor na jeho prečítanie. V rámci výsluchu prokurátorka krajskej prokuratúry položila sťažovateľovi niekoľko otázok týkajúcich sa svedka, ktorý ho označil za páchateľa trestného činu.

Zo   zápisnice   je   zrejmé,   že   sťažovateľovi   nebol   predložený   vyšetrovací   spis na nazretie.   Na   druhej   strane   bol   však   sťažovateľ   pred   vzatím   do   väzby   oboznámený so všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   a dôkazmi   a bolo   mu   umožnené   sa   k nim vyjadriť. Podľa názoru ústavného súdu daný postup sudcu pre prípravné konanie nebol v rozpore   s § 69   ods.   6   Trestného   poriadku,   pretože   ten   aj   keď   výslovne   neodmietol sťažovateľovi nazrieť do spisu, tento jeho postoj bol zrejmý, ale v každom prípade poskytol sťažovateľovi   priestor   oboznámiť   sa   s tými   skutočnosťami,   na   ktoré   pri   rozhodovaní o väzbe prihliadal.

Z uvedeného dôvodu   ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

Vo   vzťahu   k ostatnej   námietke   sťažovateľa,   že   krajský   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia nedal odpoveď na všetky jeho argumenty, ktoré boli súčasťou sťažnosti proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ústavný   súd   poukazuje na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej konajúci   súd   nie   je   povinný   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dať   na   každý   argument a návrh   sťažovateľa   podrobnú   odpoveď.   Všeobecný   súd   sa   musí   vysporiadať   s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. I. ÚS 27/2011).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd (aj keď nie vyčerpávajúcim spôsobom) poskytol   sťažovateľovi   jednoznačný   obraz o skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   jeho názoru   opodstatňovali   väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku. O tom,   že   krajský   súd   v danom   prípade   nepostupoval   rutinne,   svedčí   aj   zistenie,   že   sa nestotožnil s návrhom krajskej prokuratúry a závermi okresného súdu o potrebe uvaliť na sťažovateľa aj väzbu z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (kolúzna väzba).   Podľa   názoru   krajského   súdu   vzhľadom   na   uplynutie   dlhej   doby   od   spáchania skutku tento väzobný dôvod nebol u sťažovateľa namieste. Okrem toho sa krajský súd aj v súvislosti s kolúznou väzbou vyjadril aj k inštitútu nahradenia väzby. Súd druhého stupňa zaujal   svoj   názor   aj   k dodržaniu   lehôt   v súvislosti   s rozhodovaním   o zadržanej   osobe (sťažovateľovi),   vyjadril   sa   aj   k miestnej   a vecnej   príslušnosti   okresného   súdu   a výroku o začatí plynutia väzby.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 53/2011 zo 6. septembra 2011 za ústavne udržateľné, pričom sa   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   premietnutý do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011