znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 521/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MIDO   SLOVAKIA, s.   r.   o., Pekárska 14/160,   Trnava,   zastúpenej   advokátom JUDr.   Ing.   Ľubomírom   Havlíkom, Krížna 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv „podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)... Ústavy   Slovenskej   republiky“ postupom   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Kn 272/13 a sp. zn. 1 Kv 71/14 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDO SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2015   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   MIDO   SLOVAKIA, s.   r.   o. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv „podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)... Ústavy Slovenskej   republiky“ postupom   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Kn 272/13 a sp. zn. 1 Kv 71/14.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajská prokuratúra príkazom sp. zn. 1 Kn 272/13 zaistila na bankovom   účte   sťažovateľky   vedenom   v Československej   obchodnej   banke,   a.   s., sumu 440 404,57 €, ktorá mala pochádzať z úhrady faktúry a úhrad vykonaných na základe právoplatných rozhodnutí Daňového úradu Bratislava. Sťažovateľka ako zúčastnená osoba podaním   doručeným   7.   januára   2014   požiadala   o   zrušenie   tohto   zaisťovacieho   úkonu. Prokurátorka   krajskej   prokuratúry   však   tento   návrh   sťažovateľky   zamietla   uznesením č. k. 1 Kv   71/14/1100-2   z 26.   februára   2014.   Sťažovateľka   uvádza,   že   následne   sa opakovane bezúspešne domáhala zrušenia označeného príkazu o zaistení.

Sťažovateľka namieta rozpor tohto rozhodnutia „so základnými princípmi právneho štátu a najmä s dikciou samotného § 95 ods. 1 Tr. por., ktorý je koncipovaný pre úplne iné prípady;   prostriedky   v   predmetnom   prípade   nespĺňajú   ani   len   elementárnu   definíciu prostriedkov, ktoré môžu byť postihnuté úkonom podľa citovaného ustanovenia Tr. por. a ani nie sú konkrétne definované tak, ako to vyžaduje Tr. por. - nejde totiž o nejaké prostriedky,   ale   o   prostriedky,   ktoré   možno   identifikovať   s   konkrétnou   činnosťou, v odôvodnení uvedenou činnosťou“, a tvrdí, že v období od 5. apríla 2013 do 25. februára 2014 nebolo vo veci samej začaté trestné stíhanie, čím „vyšetrovateľ porušil s následným súhlasom prokurátora svoje základné povinnosti a lehotu podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku.

Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   ďalej   nerozhodovala   o   žiadosti   sťažovateľa bezodkladne tak, ako jej ukladá § 95 ods. 8 TP (trvanie 51 dní) a ako dôvod vidíme vyčkávanie na vyprodukovanie uznesenia podľa § 199 ods. 1 TP, aby mohla byť formálne odmietnutá   námietka,   že   nie   je   začaté   trestné   stíhanie.   Spôsob,   akým   sa   vysporiadala Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   s   touto   námietkou   sťažovateľa   je   ústavne neakceptovateľný, nakoľko popiera princíp rozhodovania o zákonnosti podľa stavu v čase doručenia podania sťažovateľa.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Krajská prokuratúra v Bratislave dodnes pokračuje v zaistení na základe trestného stíhania začatého v inej veci (pôvodne daňový podvod, teraz krátenie dane a poistného) pričom je zjavné, že rozhodnutie o dorubení dane, ktoré by malo byť podkladom pre nárok Kriminálneho úradu Finančnej správy SR ako poškodeného,   neexistuje   v   dôsledku   zrušenia   rozhodnutia   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2S/273/14-24 zo 6.5.2015.“.

Svoj   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňovala závažným rozsahom trvania porušenia základných práv po dobu 28 mesiacov, legálnosťou zaistených   finančných   prostriedkov,   opakovaným   ignorovaním   základných   princípov trestného konania, systematickým ignorovaním základných pravidiel výkonu verejnej moci a skutočnosťou, že namietané konanie malo za dôsledok úplnú paralýzu výkonu podnikania sťažovateľky.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka   žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva MIDO SLOVAKIA, s.r.o. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v trestnom konaní 1 Kn 272/13 a 1 Kv 71/14 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Bratislave vydané ako príkaz na zaistenie účtu číslo konania I KO-V-72/13 zo dňa 5.4.2013 (v súčasnosti vedené pod číslom konania 1 Kn 272/13) sa zrušuje.

3. MIDO SLOVAKIA, s.r.o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22.000 Euro (slovom dvadsaťdvaťtisíc Euro), ktoré jej je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinné vyplatiť do rúk jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Ľubomíra Havlíka...

4.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   uhradiť   MIDO SLOVAKIA, s.r.o. trovy konania v sume 335,70 € na účet jeho právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Po preskúmaní podania sťažovateľky doručeného 4. septembra 2015 ústavný súd konštatuje, že napriek jej kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Už označenie sťažovateľky v úvode sťažnosti obsahuje formálne nedostatky, keď v znení jej obchodného mena chýba označenie právnej   formy   obchodnej   spoločnosti   a v sťažnosti   uvádzané   sídlo   sťažovateľky nezodpovedá   zápisu   v obchodnom   registri.   Závažným   nedostatkom   petitu   sťažnosti brániacim jej meritórnemu preskúmaniu je absencia dostatočného označenia základných práv a slobôd, ktoré mali byť postupmi krajskej prokuratúry porušené   sťažovateľka slovne̶ neuvádza právo, ktoré malo byť porušené, obmedzuje sa len na vymenovanie niektorých článkov   ústavy,   ktoré   však   nezaručujú   len   jedno   základné   právo.   Uvedené   je   pritom nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v ktorých   sťažovateľka   žiada   realizovať   ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v napadnutých konaniach. Napokon ako neurčité možno hodnotiť aj označenie konania krajskej prokuratúry, v ktorom malo dôjsť k porušeniu   základných   práv,   keďže   zo   sťažovateľkou   pripojených   kópií   uznesení o jednotlivých žiadostiach o zrušenie zaistenia vyplýva, že krajská prokuratúra konala pod sp. zn. 1 Kv 71/14/1100, a nie pod sťažovateľkou označenou spisovou značkou.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažnosť sa vyznačuje zmätočnosťou svojho obsahu vyúsťujúcou do nedostatku ďalšej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické, kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha. Odôvodneniu sťažnosti takáto kvalita zjavne chýba, pretože v jeho argumentácii v skutočnosti absentujú dôvody majúce ústavný rozmer, ktoré by porušenie týchto práv osvedčovali. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval   už   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietaným postupom krajskej   prokuratúry   je   potrebné   považovať   sťažnosť   aj   za   neprípustnú.   Proti   príkazu na zaistenie účtu sp. zn. 1 Kn 272/13 z 5. apríla 2013 síce sťažovateľka nemala právo podať sťažnosť, prípadne odvolanie, ale prieskumu zákonnosti konania krajskej prokuratúry sa mohla   domáhať   aj   na   základe   podnetu   podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   prípadne na základe opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Proti jednotlivým uzneseniam   krajskej   prokuratúry,   ktorými   boli   zamietané   postupne   podávané   žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov, mala zase sťažovateľka právo podať   sťažnosť,   o ktorých   rozhodovala   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   ako nadriadený orgán krajskej prokuratúry. Ústavou zakotvená subsidiárna právomoc ústavného súdu na poskytnutie ochrany pred porušením základných práv neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   iných   štátnych   orgánov,   ak   je   založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 95 ods. 8 Trestného poriadku.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, a preto rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky stratilo v danej veci opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015