znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 521/2014-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   toho   času   v Ústavena výkon   trestu   odňatia   slobody   Hrnčiarovce   nad   Parnou,   zastúpeného   advokátomJUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietanéporušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   a jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovyprávneho   zastúpenia   v   sume   432,30   €   (slovom   štyristotridsaťdva   eur   a tridsať   centov)právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   advokátovi   JUDr.   Daliborovi   Kuciaňovi,   advokátskakancelária, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpeniav sume   432,30   €   (slovom   štyristotridsaťdva   eur   a tridsať   centov)   na účet   KancelárieÚstavného súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: SK89 8180 0000 0070 0006 0515vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   521/2014-26z 9. decembra   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal návrh na povolenieobnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresnýsúd“)   pod   sp.   zn.   2   T   51/2011,   kde   bol   sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia   slobodyna základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znenítohto ustanovenia, ktoré bolo platné účinné v čase ukladania trestu, t. j. že aj za uplatneniatohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2013 zo 7. júna 2013 podaný návrhna povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ napadoluznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej   poukázal na spomínaný nález ústavnéhosúdu.   O podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2 Tos 91/2013z 22. augusta 2013, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   91/2013z 22. augusta   2013   boli   porušené   jeho   označené   základné   právo   garantované   ústavoua právo garantované dohovorom, pričom takto argumentuje:

„Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku predpokladá   skutočnosť   alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom   konania   alebo   osobe   páchateľa,   ako   aj   spôsobilosť   takej   skutočnosti   alebo dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným   súdom,   vo   výroku   uznesenia   o   povolení   obnovy   konania   je   potrebné   uviesť ustanovenie   §   41b   tohto   zákona   a   ustanovenie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   per analógiám (druhé z uvedených ustanovení sa použije analogicky vzhľadom na súčasné použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného poriadku by nebolo právne výstižné).

Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky spojené s okolnosťou, že v pôvodom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia, nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou.

Na   reparáciu   takej   situácie   je   potrebné   v   novom   konaní   rozhodnúť   podľa ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. V obnovenom   konaní   sa   na   tento   účel   použije   teda   ustanovenie   Čl.   50   ods.   6   Ústavy Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz retroaktivity   priaznivej   pre   páchateľa)   -   samotné   právne   účinky   vyhlásenia   nálezu ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). V   prípade   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   ústavný   súd) z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   pod   číslom   428/2012   21.   decembra   2012,   je   potrebné,   ak   trest   ešte   nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá. Bol mi vymeraný trest, ktorý by nebol ak by neexistovalo protiústavné návetie, nakoľko sa súd a prokurátor pohybovali v rozmedziach ním ovplyvneným. Bola mi zvýšená horná sadzba o 1/3 tretinu a až zo zistenej polovici mi bol uložený trest znížený o 1/3. Bez ohľadu na to obnova konania mi mala byť povolená i s prihliadnutím na zmenu trestnej sadzby uvedenej nižšie, pretože súd ukladal trest podľa §41 ods. 2 Trestného zákona.

Aby sa teda naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred Ústavným súdom SR, musí dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým nepomerom pôvodne uloženého trestu k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo   je   však   aplikovateľné   len   pri   rovnakých   zákonných   podmienkach   ukladania   trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým ak medzičasom došlo k zmene základnej trestnej sadzby zo 4-10 na 3-10. V prípade nastalého, Ústavným súdom SR konštatovaného nesúladu   právnych   predpisov,   je   však   konkrétne   vyjadreným   dôvodom   obnovy   konania práve zmena trestnej sadzby.

Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR a nie je potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena   sadzby   vždy   môže   vyvolať   zmenu   rozhodnutia   o   treste.   Trest   je   totiž   primárne určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - §39 tohto zákona). Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu konania o povolení obnovy konania zamietnuť keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.

Prezentovaný   výklad   je   ústavne   konformný,   nakoľko   v   širšom   rozsahu   akceptuje z nálezu Ústavného súdu SR odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie; úvahami niektorých súdov o primeranosti trestu už v konaní o povolenie obnovy konania je nielen porušený Trestný poriadok, zásady, na ktorých stojí trestné právo, ale vážne až varujúco poprená Ústava SR ako i medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná.

Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného. Ako už bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiž použilo ustanovenie v článku 50   ods. 6 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ustanovenie   §   2   ods.   1   Trestného   zákona). V dôsledku toho by súd opäť rozhodol podľa zákona použitého pri pôvodnom rozhodovaní (keďže neskoršie znenie zákona by nebolo pre páchateľa pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu priaznivejšie).

Obnova konania by teda nemohla viesť ku zmene pôvodného rozhodnutia, čím by stratila   charakter   (mimoriadneho)   opravného   prostriedku.   Na   zamietnutie   návrhu na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné použiť ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie § 399 ods. 2 Trestného poriadku per analógiám (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania).

Po mojom návrhu na povolenie obnovy konania došlo okrem iného (i keď i bez toho by   boli   rozhodnutia   a   najmä   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   nezákonné a protiústavné) k ďalším podstatným skutočnostiam, ktoré len doplňujú a podporujú právny názor, uvádzaný nielen v podaní zo dňa 16.10.2013 (teda viac ako mesiac pred stanoviskom NS   SR)   a   to   stanovisko   Najvyššieho   súdu   SR   (Tpj   44/2013)   zjednocujúce   stanovisko Ústavného súdu SR (Plz. ÚS 2/2014) (viac ako 6 a pol mesiaca pred podaním zo dňa 16.10.2013) ako i k zmene trestnej sadzby zo 4-10 na 3-10.

Vyššie   uvedený   právny   názor   nielen   právneho   zástupcu   v   tomto   konaní   a   inom konaní pred Ústavným súdom SR (napr. v konaní I. ÚS 123/2014), ale i mnou uvádzaného stanoviska Najvyššieho súdu SR (Tpj 44/2013) ako i zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR (Plz. ÚS 2/2014) dáva dostatočnú odpoveď, návod a odôvodnenie dôvodného návrhu na povolenia obnovy konania.

Iné právne názory odporujú zmyslu a účelu nálezu Ústavného súdu SR v kontexte nadväzujúcej právnej úpravy zákona o konaní pred ním a trvania na týchto protiústavných právnych názoroch porušujú princíp právneho štátu a základné práva, ktorých ústavnej ochrany sa domáha sťažovateľ, a to oprávnene.

Napriek tomu, že som žiadal o zrušenie, resp. zmenu uznesenia Okresného súdu Bratislava V tak, aby som sa svojich práv a vynútenia si plnenie ústavných povinností štátnych orgánov nemusel domáhať na Ústavnom súde SR, Krajský súd v Bratislave si dôvody zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania protiústavné a nezákonne osvojil, a to zamietnutím mojej sťažnosti.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezomvyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajskéhosúdu sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil veckrajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a priznal   tiež   sťažovateľovi   primerané   finančnézadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 9. februára a 17. februára 2015krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajú na verejnom ústnompojednávaní.

Krajský   súd   v predloženom   stanovisku   argumentoval,   že   v čase   rozhodovaniaveci sťažovateľa   nebola   súdna   prax   v otázke   rozhodovania,   či   je   nález   ústavného   súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotnáa zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konaniaex lege, bolo prijaté až v decembri 2013. Krajský súd bol toho názoru, že konal vo veci„v súlade s vtedy platným stavom“, a práva sťažovateľa teda porušené neboli.

Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenouargumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení dôvodil, že predmetný nález ústavnéhosúdu «je a vždy bude “ex lege“ dôvodom obnovy konania za splnenia ďalších podmienok, ktoré splnené sú (právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý stratil neskôr účinnosť, a ktorý nebol vykonaný) a i Krajský súd v Bratislave musel a musí tento Nález i tak   vykladať   i bez   stanoviska   Najvyššieho   súdu   SR,   ak   sa   občan   objektívne   spolieha na dodržiavanie zákonov všeobecnými súdmi». Podľa sťažovateľa teda krajský súd „nekonal v súlade s vtedy platným stavom (inak by obnova bola povolená)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 91/2013 z 22. augusta 2013,ktorým   tento   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   podanú   proti   prvostupňovému   rozhodnutiuokresného   súdu   sp.   zn.   6   Nt   3/2013   zo   7.   júna   2013,   ktorým   okresný   súd   zamietolsťažovateľom   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v trestnej   veci   vedenejna okresnom súde pod sp. zn. 2 T 51/2011, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatiaslobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   521/2014-26z 9. decembra   2014   prijal   na   ďalšie   konanie,   je   posúdenie   napadnutého   rozhodnutiakrajského   súdu   z hľadiska   interpretácie   a aplikácie   zákonných   noriem   vzťahujúcich   sana sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienokobnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL.   ÚS 106/2011   z 28. novembra 2012, ktorý   bol publikovaný v Zbierkezákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súdrozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlades ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každýmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľarelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskejrepubliky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovalaa boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva,   prípadne   s konkurenciou   rôznych   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydalna základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy,rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takéhoprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konaniapodľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončiloprávoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenieod uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 51/2011zo 17. mája 2011 bola podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválená dohoda o vinea treste   uzavretá   medzi   príslušným   prokurátorom   a sťažovateľom,   na   základe   ktorej bolsťažovateľ   uznaný   vinným   a bol   mu   uložený   úhrný   trest   odňatia   slobody   v trvaní72 mesiacov   vychádzajúc   z ustanovenia   §   172   ods.   1   Trestného   zákona   s použitímustanovení § 36 písm. j) a písm. l, § 38 ods. 2 a 3, § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4, ako aj § 41ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľovi bol   teda uložený trest na   základe   aplikácie   tzv.   asperačnej zásadyv zmysle   §   41   ods.   2   Trestného   zákona,   a to   v celom   znení   tohto   ustanovenia,   ktorébolo platné   a účinné   v čase   ukladania   trestu,   to   znamená,   že   aj   za   uplatneniatohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.

Sťažovateľ   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   okresný   súd   uznesenímsp. zn. 6   Nt   6/2013   zo   7.   júna   2013   tento   návrh   sťažovateľa   zamietol   a krajský   súdv sťažnostnom   konaní   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   91/2013   z 22.   augusta   2013   totoprvostupňové rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Z rozhodnutia súdu, rozsudku zo dňa 17.5.2011 vyplýva, že odsúdenému bol za tri skutky (3 zločiny podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.) uložený trest vo výmere 6 rokov. Za zločin podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., zákon určuje trestnú sadzbu od 4 do 10 rokov. Súd odsúdenému uložil trest vo výmere 6 rokov, teda trest, ktorý nie je v zrejmom nepomere (musí ísť o zrejmý nepomer) k závažnosti činu, ako aj v zrejmom nepomere s účelom trestu a to z dôvodu, že odsúdenému bol v rámci trestnej sadzby aj po náleze ústavného súdu v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace, uložený trest 6 rokov, t.j. v dolnej polovici trestnej sadzby.“

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399ods. 2 Trestného poriadku prezentoval okrem iného túto argumentáciu:

„Súd prvého stupňa preto správne konštatoval, že uvedený trest nie je v zrejmom nepomere   ku   stupňu   spoločenskej   nebezpečnosti   pre   spoločnosť   i vzhľadom   k osobe páchateľa. V   danej veci v prípade použitia nálezu Ústavného súdu, na ktorý odsúdený poukazuje, by bolo možné páchateľovi uložiť trest v rozpätí 4 roky až 13 rokov a 4 mesiace. Uvedený trest je preto uložený na dolnej hranici trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal na základe nálezu Ústavného súdu. Uvedený nález ústavného súdu nie je možné vykladať si tak, že tento je potrebné použiť v každom jednom prípade pri ukladaní trestu s použitím asperačnej zásady. Súd musí vždy v každom jednom prípade osobitne hodnotiť podmienky ukladania   trestu   a zásady   v zmysle   §   34   TZ.   Z uvedeného   dôvodu   preto   nezistil   ani sťažnostný   súd   žiadne   podmienky   a okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   postup   §   394 Tr. poriadku.“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavnekonformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okreminého vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajúdo   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorýzabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovanýchpráv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnejmoci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácieústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS 182/07).

Právnou   podstatou   rozhodovania   všeobecných   súdov   o návrhoch   na   povolenieobnovy   konania   súvisiacich   s nálezom   ústavného   súdu   o asperačnej   zásade   je   ústavnekonformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa   právneho   názoru   formulovaného   v   stanovisku   najvyššieho   súdusp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenejprávoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením§ 41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   je   splnenie   podmienok   obnovy   konštatovanéuž v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedenýchv § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku   z   dôvodu   uvedeného   v ustanovení   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou základnýchpráv   a slobôd   dotknutých   subjektov,   a potvrdilo   tak   jeho   aplikovateľnosť   v konaniachpred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bode formulovalosíce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavne nesúladné účinkyustanovenia   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   obsahujúceho   asperačnú   zásadu   negovanépoužitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo e) Trestného zákona, kdemohol konajúci súd   v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicutrestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalood asperačne zvýšenej spodnej hranice.   Zároveň však v označenom bode najvyšší súdzdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený na základeaplikácie § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, pretože v týchto prípadoch samimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a treste odvíjalood trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t. j. od ustanovení osobitnejčasti   v spojení   s úpravou   dotknutej   sadzby   podľa   ustanovení   všeobecnej   časti,   teda   odasperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutiaokresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporilpoukazom   na   ustanovenie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku,   vo   vzťahu   ku   ktorémuskonštatoval, že nezistil žiadne podmienky a okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľacitovaného ustanovenia.

V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady, na ktoréhoprípad sa nevzťahovala ani výnimka ustanovená v treťom bode stanoviska najvyššieho súdusp. zn. Tpj 44/2013, však v záujme plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôdbolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41bods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku,a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanomustanovení zákona o ústavnom súde.

Keďže   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   akceptoval   závery   rozhodnutiaokresného   súdu,   ktorý   neuprednostnil   pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   ten   výkladpríslušných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   a Trestného   poriadku   upravujúcichpodmienky   pre   povolenie   obnovy,   ktorý   zabezpečuje   plnohodnotnú   realizáciu   ústavoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a   preto   napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6zákona   o ústavnom   súde   v tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názoromústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume3 000 €,   ktoré   odôvodnil   pocitmi   bezmocnosti   a beznádejnosti   spojenými   s čakanímna povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikovalzásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, žecieľom   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmypociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznoumedzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom arozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskémusúdu   na   ďalšie   konanie   predstavujú   vo   svojom   súhrne   podľa   názoru   ústavného   súdudostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpokladi pre   garantovanie   ústavne   konformnej   ochrany   práv   sťažovateľa   v   ďalšom   konanípred všeobecnými   súdmi,   preto   mu   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenienepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára2015 uplatnil trovy konania v celkovej sume 506,18 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznalsťažovateľovi náhradu trov konania v sume 432,30 € z dôvodu trov právneho zastúpenia,a to   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2014   (príprava   a prevzatie   vecia písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 € vrátanerežijných paušálov v hodnote po 8,04 €, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku2015   (stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu)   v hodnote   139,83   €   vrátane   režijnéhopaušálu   v hodnote   8,39   €,   ktorú   uhradí   Kancelária   ústavného   súdu   na účet   právnehozástupcu   sťažovateľa   a následne   krajský   súd   bude   povinný   uhradiť štátu   tieto   trovyprávneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015