znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 521/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., Ľ., zastúpenej advokátom JUDr. V. H., R., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/74/2013 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/74/2013 z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení   navrhovateľky   účastníčkou   konania o zaplatenie sumy 33 857,76 € vedeného pred Okresným súdom Martin (ďalej aj „okresný súd“).   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Cb/114/2009-299   z 22.   júna   2012   v spojení s opravným uznesením č. k. 17 Cb/114/2009-336 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrhu čiastočne vyhovel a vo zvyšku ho zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje právnu podstatu sporu, konkrétne že medzi ňou a obchodnou   spoločnosťou   K.,   s.   r.   o.,   bola   uzavretá   zmluva   o podnájme   nebytových priestorov na dobu určitú od 1. januára 2005 do 31. decembra 2009. Podľa sťažovateľky však   počas   celého   konania   nebolo   dokázané,   že by   uvedená   zmluva „mala   nejakým právnym aktom skončiť svoju účinnosť pred termínom 31. 12. 2009.

Krajský   súd   nakoniec   rozhodol   tak,   čo   vyplýva   z odvolacieho   Rozsudku   str.   10, že navrhovateľ mal predsa sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu vzťahov vyplývajúcich z nájomnej zmluvy a že jeho právny titul bol v rozpore so zásadami poctivého styku a tak rozhodol, že má nárok na nájomné iba za obdobie od mesiaca január 2009 - až do mesiaca apríl 2009 a na druhej strane právnu ochranu (nepriznal mu právo na nájomné) mu neposkytol za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca december 2009.

Treba konštatovať, že toto je svojvoľný postup odporcu. Na jednej strane odporca považuje Zmluvu o podnájme platnú a na druhej strane neprizná navrhovateľovi z tohto právneho titulu právo na nájomné za väčšinu obdobia t. j. od mája 2009 až do decembra 2009. Sme toho názoru, že ide o porušenie zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorú vyjadrili v zmluve, ktorá zásahom súdnej moci bola obmedzená a to bez zákonného dôvodu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka hodnotí právny názor krajského súdu o tom, že „právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku“, ako absurdný. Vzhľadom na to nepovažuje rozhodnutie za spravodlivé, keďže by nebola žiadna právna istota „o účinnosti zmluvy, ktorú by mohol súd bez jasného a daného právneho dôvodu kedykoľvek vyhlásiť za nepoctivú hoci je platná“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob/74/2013   z   27.   júna   2013 „bolo   porušené   právo   navrhovateľa   na   spravodlivé prejednanie veci pred súdom a právo navrhovateľa na súdnu ochranu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy   na zistený   stav   veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné   požiadavky   spravodlivého   procesu (III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   jej   nesúhlas   s výkladom   právnych   noriem relevantných v danom prípade a najmä s aplikáciou § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný zákonník“).

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 17 Cb/l14/2009-299 z 22. júna 2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi   sumu   11   285,92   €   a   úrok   z   omeškania   v rozsahu   bližšie   špecifikovanom v rozsudku okresného súdu, ako aj v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd zvýraznil, že „napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/94/2011-280 zo dňa 19. januára 2012, ktorým bol rozsudok Okresného súdu   v   Martine   č.   k.   17   Cb/114/2009-189   zo   dňa   5.   11.   2010   v   napadnutom   výroku o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   33.857,76   Eur   s   príslušenstvom   a   výrok o trovách prvostupňového konania zrušený a vrátená vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   V   odôvodnení   rozhodnutia   vo   vzťahu   k   zrušujúcemu   výroku   rozsudku prvostupňového súdu krajský súd vyslovil záver, že pokiaľ bola žalovaným v rámci konania súdu   prvého   stupňa   vznesená   námietka   konania   žalobcu   v   rozpore   s   dobrými   mravmi v zmysle ust. § 3 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné i v tejto rovine okresným súdom zhodnotiť   samotné   úkony   a   správanie   sa   účastníkov,   s   poukazom   na   obsah   Zápisnice o pojednávam pred okresným súdom na č. l. 132 - 134 spisu. Krajský súd vyslovil záver, že nie   je   možné,   aby   zákonná   úprava   skončenia   podnájmu   a   výkon   práv   z   takéhoto podnájomného   vzťahu   bola   posudzovaná   izolovane   od   ust.   §   3   Občianskeho   zákonníka a § 265 Občianskeho zákonníka, keď zvýraznil, že na jednej strane je síce zákonná úprava o spôsobe skončenia podnájomného vzťahu, ktorú je potrebné rešpektovať, ale súčasne je nevyhnutné,   aby   v   jednej   rovine   bol   tento   zákonný   spôsob   skončenia   a   nároky   z   toho vyplývajúce   posúdené   cez   ust.   §   265   Obchodného   zákonníka   a   ust.   §   3   Občianskeho zákonníka. V rámci nového konania uložil okresnému súdu vyhodnocovať samotné úkony, správanie sa účastníkov, tak žalobcu, ako i žalovaného vo vzťahu k spôsobu (ďalšieho) trvania podnájomného vzťahu cez ust. § 3 Občianskeho zákonníka,   § 265 Obchodného zákonníka s tým, že okresný súd vyhodnotí jednotlivo úkony žalobcu, žalovaného, doplní v tomto   smere   dokazovanie   za   dôkaznej   povinnosti   oboch   sporových   strán   a   následne po zhodnotení dôkazného právneho stavu vo veci opätovne rozhodne.“.

Krajský   súd   sa   napadnutým   rozsudkom   aplikujúc   §   219   ods.   2   OSP   stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach naň poukázal. Na zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol tieto závery:

„K námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, a to zo strany žalobcu, jeho konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď zotrval na názore, že v   danom   prípade   išlo   o   legálny   stav,   keďže   podnájomná   zmluva   medzi   žalobcom a žalovaným bola platne uzavretá do 31. 12. 2009, pričom dátum konca podnájomného vzťahu bol dopredu jasný a vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného, týkajúcemu sa nesprávneho vyhodnotenia konania žalobcu cez úpravu v ust. § 3 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, čo sa týka priznaného obdobia január až apríl 2009 s tým, že nie je možné deliť obdobie uplatneného nároku žalobcu na cenu prenájmu na dve časti, keďže zo správania sa účastníkov už zo začiatku januára 2009 bolo zrejmé, že nebytové priestory boli žalobcovi odovzdané spolu s kľúčmi tak, že žalovaný do nich nemal prístup a žalobca už vtedy avizoval prenájom predmetných nebytových priestorov, tak krajský súd vo všeobecnosti, vo vzťahu k ust. § 3 Občianskeho zákonníka uvádza, že výkon (realizáciu) občianskych   práv   treba   odlišovať   od   aplikácie   noriem   občianskeho   práva.   Aplikáciou noriem občianskeho práva je potrebné rozumieť používanie noriem. občianskeho práva na to   splnomocnenými   orgánmi.   Výkon   práva   ako   jeden   zo   spôsobov   realizácie   práva predpokladá   uvádzanie   noriem   občianskeho   práva   do   života   prostredníctvom   subjektov občianskeho   práva.   Výkon   práva   musí   byť   právom   dovolený   (aprobovaný).   Pre   výkon subjektívnych   občianskych   práv   je   potrebné   vychádzať   z   ust.   §   3   ods.   1   Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého   výkon   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Predmetné ustanovenie práve zakazuje taký výkon práv a povinností,   ktorý by bol v rozpore so základnými pravidlami,   pravidlami morálky, princípom právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Tieto zásady je potrebné premietnuť   do   vzájomného   vzťahu   subjektov   občianskeho   práva,   do   istého   vzájomného rešpektovania   sa,   potrebnej   miery   tolerancie,   to   všetko   v   spoločensky   vhodnej   miere a únosnosti. Definícia dobrých mravov nikde nie je normatívne upravená, keď pod pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá takého charakteru, ktoré za určitých okolností môžu nadobudnúť   povahu   právnej   normy.   Nemožno   vylúčiť   z   hľadiska   aplikácie   ust.   §   3 Občianskeho zákonníka, aby sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu prihliadlo, hoci úplne výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobách alebo pomeroch účastníka, ktorý sa domáha, ochrany proti neoprávnenému zásahu, ide o okolnosti, ktoré si svojou závažnosťou tento ohľad vyžadujú vzhľadom i na zákonnú úpravu a okolnosti konkrétneho prípadu. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedený záver poukazuje i na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010…“

Nadväzne   na   to   krajský   súd   konštatoval,   že   zo   strany   okresného   súdu   nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a vyjadril súhlas „so záverom prvostupňového súdu,   ktorý   na   základe   zisteného   skutkového   stavu   vyslovil,   že   medzi   účastníkmi   bola uzatvorená   Zmluva   o   podnájme   nebytových   priestorov   zo   dňa   29.   09.   2006,   ktorej predchádzala Dohoda o následníctve zo dňa 29. 09. 2006 a Zmluva o podnájme nebytových priestorov zo dňa 30. 12. 2004 s dohodnutou dobou nájmu na dobu určitú, teda od 01. 01. 2005   do   31.   12.   2009.   Z   vykonaného   dokazovania   bolo   nepochybne   preukázané,   že   v januári   2009   žalovaný   nebytové   priestory   nevyužíval,   odovzdal   žalobcovi   kľúče,   ktoré skutočnosti   potvrdili   i   vypočuté   svedkyne   Jurkovičová   a   Ozaniaková,   a   zo   Zápisnice   o pojednávaní   pred   okresným   súdom   z   č.   l.   132   -   134   spisu   vyplynulo,   že   žalobca   mal vedomosť už v mesiaci november 2008 o skutočnosti avizovania ukončenia nájomnej zmluvy zo   strany   žalovaného,   ktoré   ukončenie   podľa   žalobcu   malo   byť   realizované   finančným odškodnením žalobcu za predčasné ukončenie nájmu, čo potvrdil i žalovaný. Rovnako z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že po opustení priestorov žalovaným dochádzalo medzi, žalobcom a žalovaným k ústnym jednaniam, a naviac po opustení priestorov žalobca predmetné   priestory   inzeroval   na   prenájom.   Táto   dokázaná   skutková   okolnosť   bola základom pre posúdenie, či výkon práva žalobcu na zaplatenie ceny nájmu za obdobie od mesiaca január do mesiaca december 2009 je v súlade s ust. § 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 265 Obchodného zákonníka, a či k tomuto výkonu práva má súd poskytnúť právnu   ochranu   vzhľadom   na   preukázané   okolnosti   daného   prípadu,   a   to   jednoznačne neužívanie nebytových priestoroch žalovaným od mesiaca január 2009 s prihliadnutím na zákonnú úpravu v § 9 zákona č. 116/1990 Zb., ktorá upravuje možnosti ukončenia nájmu na dobu určitú tak vo vzťahu k prenajímateľovi, ako aj vo vzťahu k nájomcovi. Bolo zrejmé, že na strane žalovaného nebol naplnený žiaden z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 9 zákona č. 116/1990   Zb.   pre   vypovedanie   nájomnej   zmluvy   na   dobu   určitú   a   správanie   sa účastníkov, i keď smerovalo k usporiadaniu vzájomných vzťahov, sa nenaplnilo, a preto správne postupoval prvostupňový súd, ak skúmal, či nastal výpovedný dôvod na strane žalobcu v zmysle zákonnej úpravy. Stotožňuje sa odvolací súd so záverom prvostupňového súdu, že bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením nájomného, čím vzniklo žalobcovi právo v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas, ktoré právo však žalobca nevyužil a neuplatnil ho, naopak, napriek vedomosti o neužívaní priestorov žalovaným, ich opustením a vrátením kľúčov domáhal sa zmluvného plnenia - platenia nájomného za čas do skončenia nájmu uplynutím   času.   Práve   táto   reálna   skutočnosť   bola   preto   vzhľadom   na   správanie   sa účastníkov konania, ich prebiehajúcich vzájomných jednaní určujúcou i pre odvolací súd vo väzbe   na   posúdenie,   či   výkonu   práva   žalobcu,   v   danom   prípade   práva   na   nájomné za obdobie   od   mesiaca   január   2009   do   mesiaca   december   2009,   má   poskytnúť   právnu ochranu. V tejto súvislosti zhodnocoval i odvolací súd správanie sa oboch sporových strán, tak žalobcu, ako i žalovaného, ktorý vzhľadom k tomu, že na jeho strane vznikol dôvod pre skončenie nájmu, a to kúpa vedľajšej nehnuteľnosti v roku 2008, mal podľa názoru krajského   súdu   iniciatívne   pristúpiť   k   jednaniu   a   vyriešeniu   situácie,   ktorá   nastala so žalobcom. Pokiaľ mal žalovaný uzavretý nájom na dobu určitú do 31. 12. 2009 a na jeho strane nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov pre vypovedanie zmluvy, mal predsa on sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu si vzťahov vyplývajúcich z tejto nájomnej zmluvy, a preto pokiaľ týmto spôsobom nepostupoval, nebolo možné toto bremeno prenášať výlučne len na žalobcu. Bolo potrebné, tak ako správne vykonal okresný súd, na jednej   strane   rešpektovať   zákonný   spôsob   skončenia   nájmu,   avšak   vo   väzbe   na posúdenie cez § 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 265 Obchodného zákonníka. Preto postup okresného súdu, ktorý zistený skutkový stav k nároku žalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie od mesiaca január 2009 do mesiaca apríl 2009 zhodnocoval cez zákonnú úpravu v ust. § 9 ods. 2 písm. b) v spojení s ust. § 12 zákona č. 116/1990 Zb. a výkonu práva žalobcu - t. j. práva na nájomné za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca december 2009, neposkytol právnu ochranu cez úpravu v ust. § 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 265 Obchodného zákonníka, bol vyhodnotený ako vecne správny a krajským súdom potvrdený.

K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že išlo o legálny stav a uzavretá zmluva bola platne uzavretá na dobu určitú a nebolo možné zasiahnuť do práva žalobcu a skonštatovať, že jeho právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku, tak krajský súd uvádza vzhľadom na zistenú skutkovú okolnosť, a to konanie prenajímateľa, ktorý napriek reálnej vedomosti o opustení   nebytových   priestorov   žalovaným,   prebiehajúcich   jednaní   o   usporiadaní vzťahov, za trvania nájomnej zmluvy a plnenia znej domáhal, tak takýto postup (výkon práva) prenajímateľa nepovažoval odvolací súd za konanie v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, keďže nie je možné brať na zreteľ len záujem žalobcu na pripútanie žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti napriek zmeneným okolnostiam, ktoré v danej veci nastali, a to. keď primárne žalovaný prejavil vôľu opustiť predmetný nebytový priestor, ktorú vôľu nakoniec žalobca rešpektoval tým, že mu boli odovzdané kľúče - t. j. žalovanému už   plnenie   spočívajúce   v   užívaní   predmetu   nájmu   neposkytoval,   na   čo   následne   došlo i k inzercii zo strany žalobcu prenajať predmetnú nehnuteľnosť ďalšiemu subjektu. Za tejto situácie,   pokiaľ   samotné   správanie   sa   účastníkov   po   opustení   priestorov   žalovaným smerovalo   k   ukončeniu   tohto   nájomného   vzťahu,   tak   trvanie   nájomnej   zmluvy   potom na dojednanú   dobu   v   zmluve,   teda   na   dobu   určitú   bolo   v   danom   prípade   právne neudržateľné.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   práve   pre   spravodlivé   usporiadanie   vzťahov   medzi žalobcom a žalovaným bolo potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy § 9 ods. 2 písm. b) v spojení s ust. § 12 zákona č. 116/1990 Zb. v spojení s ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Zároveň zvýrazňuje i úpravu v § 265 Obchodného zákonníka, keď má za to, že je namieste poskytovať   ochranu   nielen   tomu,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   vykonáva   právo,   o   ktorom žalovaný   tvrdí,   že   je   v   rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku,   ale   právnu ochranu požíva i ten, kto dojednané právo vyplývajúce z obchodného záväzkového vzťahu vykonáva. Práve pre zachovanie pomeru výkonu práva oproti stojacej povinnosti preto bolo možné   súdom   ingerovať   do   zmluvnej   voľnosti   účastníkov,   ktorú   pri   kreovaní   ich záväzkového vzťahu vyjadrili v zmluve.“.

Aj   keď   sa   krajský   súd   stotožnil   s rozsudkom   okresného   súdu   a v podrobnostiach na jeho závery odkázal, z citovaných častí napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že sa   dostatočne   venoval   okolnostiam   podstatným   pre   rozhodnutie,   či   výkon   práva sťažovateľky   možno   hodnotiť   ako   rozporný   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku, v dôsledku   čoho v zmysle § 265 Obchodného zákonníka uzavrel, že tento výkon   práva s uvedenými zásadami poctivého obchodného styku rozporný je. Vzhľadom na obšírnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu mohol ústavný súd   k tomuto názoru dospieť aj bez toho, aby bol nútený podrobnejšie sa oboznamovať s obsahom odôvodnenia rozsudku   okresného   súdu.   Krajský   súd   pritom   odôvodnil   svoje   závery   konkrétnymi skutkovými okolnosťami vyvodenými z vykonaného dokazovania, ktoré podrobne popísal a z ktorých   vyvodil,   že   sťažovateľka   v existujúcom   právnom   vzťahu   so   žalovanou vykonávala svoje právo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore s dobrými mravmi. Ústavný súd preto konštatuje, že tento postup krajského súdu zodpovedá obsahu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy   je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu   byť   netypické,   čo   však   nezbavuje   všeobecné   súdy   povinnosti   urobiť   všetko   pre spravodlivé riešenie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadal na špecifické okolnosti prípadu, keď sa neriadil len úzko vykladanou zákonnou úpravou podnájomného právneho vzťahu, ale výkon práv vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu   podrobil   ich   hodnoteniu   z hľadiska   súladu   s dobrými   mravmi   a poctivým obchodným   stykom.   Je   totiž   v   záujme   spravodlivého   usporiadania   vzťahov   medzi sťažovateľkou   a žalovanou,   aby   zo   strany   všeobecného   súdu   bola   preskúmaná uplatniteľnosť   príslušnej   zákonnej   úpravy   na   posudzovaný   prípad,   a to   v   spojení s posúdením   otázky,   či   poskytnutie   právnej   ochrany   zaručujúce   sťažovateľke   finančné plnenie od žalovanej za v okolnostiach prípadu neposkytované služby (nájom), ktoré tvorilo predmet   zmluvy   o podnájme   nebytových   priestorov   a   ktoré   od   sťažovateľky   už   zjavne žalovaná nepožadovala, zodpovedá zásadám poctivého obchodného styku, resp. dobrým mravom a   v   širšom   kontexte   aj   zásade   spravodlivosti,   ktorá   tvorí   súčasť   materiálne chápaného   princípu   právneho   štátu.   K obdobným   záverom   o potrebe   prihliadať pri rozhodovaní súdov o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov na zásady poctivého obchodného styku ako aj dobré mravy ústavný súd dospel okrem krajským súdom zmieňovaného   nálezu   sp.   zn.   I.   ÚS   26/2010   z 8.   decembra   2010   aj   v ďalších   svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 501/2010, I. ÚS 33/2012, IV. ÚS 54/2012).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aplikácia   zákonov   a   ostatných právnych   predpisov   dopadajúcich   na   prerokúvaný   prípad   (v   danom   prípade   §   265 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je vecou všeobecných súdov, pričom úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na posúdenie jej ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti tejto aplikácie. Ústavný súd totiž nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Ústavný   súd   preto   v   závere   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny   názor krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí, ale rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd   obdobne   poznamenáva, že   ak sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   posúdením   obsahu   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   z ústavne   významných   hľadísk dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ani jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi sťažovateľkou označenými právami na jednej strane a napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú, a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013