znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 521/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 4   Co 403/2011-413 z 20. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K., CSc., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2012 doručená   sťažnosť Ing.   M.   K.,   CSc.,   B. (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného   práva   na   slobodu   prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 403/2011-413 z 20. júna 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) bolo na základe žaloby Ing. I. L., B. (ďalej len „žalobca“), pod sp. zn. 11 C 42/96 vedené konanie o ochranu osobnosti, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalovaný.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   42/96-379   z 13.   júna   2011   žalobe   žalobcu vyhovel,   uložil   sťažovateľovi   zaslať   k rukám   žalobcu   doporučený   list   s predpísaným znením a zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 3 319 €. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd bol toho názoru, že „väčšina výrokov“, ktoré sťažovateľ na adresu žalobcu použil, „nie sú hodnotiacimi úsudkami..., ale nepochybne   predstavujú   skutkové   tvrdenia....   Je   teda   zrejmé,   že   odporca   nepriamo obvinil   navrhovateľa   zo   spáchania   skutku,   ktorý   sám   vo   svojich   výrokoch   označuje za trestný   čin...   Zásah   spočívajúci   v tvrdenej,   avšak   právoplatným   rozsudkom   súdu nepreukázanej   trestnej   činnosti,   je   neoprávneným   zásahom   do   osobnostných   práv... aj keby sa   v budúcnosti   preukázala   pravdivosť   týchto   skutkových   tvrdení,   nič   to   nemení na veci,   že   v čase,   kedy   boli   výroky   prednesené,   nebola   vina   navrhovateľa...   potvrdená rozhodnutím súdu.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom „vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal dôkazmi a skutočnosťami, ktoré žiadali vykonať v záujme riadneho objasnenia veci“, kritizoval „vykladanie teórie prezumpcie neviny, čo je výlučne trestnoprávny   inštitút...,   ktorý   v civilnom   konaní   neexistuje“, a spochybnil   aj   záver okresného   súdu   o vplyve   sporných   výrokov   na   podozrenie   o spáchaní   trestného   činu žalobcom vzbudené v povedomí širokej verejnosti. Vlastné výroky označil „za oprávnenú kritiku   a jeho   presvedčenie,   ktoré   vyslovil   pri   legitímnom   výkone   jeho   slobody   prejavu a názorov...“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 403/2011 z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa   so   závermi   prvostupňového   súdu   a považoval za preukázané, že sťažovateľ „svojimi výrokmi verejne prednesenými pred médiami z únosu svojho   syna   do   cudziny   obvinil   navrhovateľa,   pričom   nešlo   o hodnotiace   úsudky ani o kritiku, ako uviedol, ale o skutkové tvrdenia, bez toho, aby bola preukázaná spojitosť navrhovateľa s týmto únosom alebo s osobami, ktoré únos zorganizovali alebo uskutočnili a ani doposiaľ nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ bol podieľal na spáchaní tohto trestného   činu“.   Krajský   súd   tiež   zdôraznil,   že   sťažovateľ   svoje   výroky   nepoprel „a aj v odvolaní uviedol, že jeho názor mu nikto nevezme“. Rovnako uviedol, že sťažovateľ nepredložil nepochybný dôkaz „o tom, že navrhovateľ sa na predmetnej trestnej činnosti podieľal   alebo   mal   spojenie   s osobami,   ktoré   únos   syna   odporcu   zorganizovali alebo uskutočnili. Naopak takéto skutkové tvrdenia treba považovať za neoprávnený zásah do osobnostných   práv   navrhovateľa.   Výroky   odporcu   nebolo   možné   považovať ani za oprávnenú   kritiku,   pretože   oprávnená   kritika   by   sa   musela   opierať   o pravdivé skutočnosti   a musela   by   byť   primeraná   obsahom   a formou,   čo   v danom   prípade   nie   je splnené. Nemožno sa stotožniť ani s názorom odporcu, že výroky vyslovil pri legitímnom výkone jeho slobody prejavu a názorov garantovanej mu čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a že otázka pravdivosti napadnutých jeho výrokov v konaní nie je podstatná, keďže výroky vyslovil na podklade existujúcich faktov, pretože k zásahu ním vyslovenými výrokmi došlo práve preto, že nebola preukázaná ich pravdivosť ani preukázané fakty, na ktoré sa odporca odvolával.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   dôvodí,   že „právne   názory odvolacieho   súdu...   v napadnutom   rozsudku   sú   účelové,   jednostranné   len   v prospech žalobcu...,   a úplne   ignorujú   podstatné   právne   hľadiská   pri   ich   ústavne   konformnom a Dohovorom konformnom výklade práva na slobodu prejavu tak, ako ich už dlhodobo prezentuje   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva...;   v obsahu   rozsudkov   oboch stupňov tieto podstatné právne hľadiská úplne absentujú, a dá sa usúdiť, že na ne oba súdy zreteľ   nebrali.   Tým   sa   dajú   závery   v napadnutom   rozsudku   označiť   ako   svojvoľné, arbitrárne, zjavne neodôvodnené a napadnutý rozsudok neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec podstatný význam,   čo má...   za následok porušenie základných práv...“. Sťažovateľ poukazuje na jednotlivé rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   týkajúce   sa   slobody   prejavu   a argumentuje,   že   sa „vyjadroval   v žalobou napadnutých a sporných výrokoch k téme výsostne politickej a sledujúcej verejný záujem, pretože od počiatku inkriminovaného únosu môjho syna do Rakúska boli médiami... veľmi intenzívne rozoberané úvahy o účasti Slovenskej informačnej služby na únose..., pričom by malo byť notoricky známe, že L. ako riaditeľ S. aj samotná táto inštitúcia podozrenia z ich účasti   na   únose   iba   vyvolávali.   Táto   téma   únosu   môjho   syna   a účasti   S.   na   ňom   bola médiami aj zahraničnými... veľmi intenzívne sledovaná...“. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi odvolacieho súdu o tom, že jeho výroky boli skutkovými tvrdeniami. Naopak, argumentuje v prospech   záveru   o ich   povahe   hodnotiacich   úsudkov,   keďže   sa   mal   vyjadrovať v podmieňovacom spôsobe. Ďalej zdôrazňuje, že „za skutok únosu môjho syna do R. nebol nikto odsúdený iba pre M. amnestie a je potom úplne absurdné a nelogické, aby súd odo mňa vyžadoval dôkaz pravdivosti mojich tvrdení...“. Zdôrazňuje, že jeho dôkazné návrhy neboli súdmi   akceptované,   a v nadväznosti   na to   dôvodí,   že „amnestia neznehodnocuje dôkazy   zadovážené   v trestnom   konaní   na   to,   aby   boli   dôkazmi   aj v občianskoprávnom konaní   obzvlášť,   keď   je   predmetom   dokazovania   účasť   žalobcu   na nejakom zavrhnutiahodnom konaní“. Sťažovateľ rekapituluje niektoré skutkové okolnosti súvisiace s kauzou   únosu   jeho   syna   a na   ich   podklade   argumentuje   v prospech   záveru   o ústavnej vadnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   podľa   článku   10   odsek   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 26 odsek 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s právom na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2012 sp. zn. 4 Co 403/2011-413 porušené bolo.

2. Ústavný súd slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa   20.   6.   2012   sp.   zn.   4   Co   403/2011-413   a prikazuje   mu   vo   veci   znovu   konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 323,50   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   si   počas   predbežného   prerokovania   sťažnosti   12.   septembra   2012 vyžiadal   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   42/96.   Okresný   súd   však   ústavnému   súdu 8. októbra 2012 doručil oznámenie, že „z dôvodu dovolania podaného Ing. M. K. voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol potvrdený rozsudok tunajšieho súdu bola vec   postúpená   spolu   so   spisom   dňa   20.   09.   2012   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky“, a preto spis doručiť v súčasnosti nemožno.

Na   základe   získanej   informácie   ústavný   súd   9.   októbra   2012   telefonicky na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“)   zistil, že dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo podané 1. augusta 2012, spis bol   na rozhodnutie o dovolaní   najvyššiemu   súdu   doručený   24. septembra 2012 a vec   je na najvyššom   súde   vedená   pod   sp.   zn.   7   Cdo   180/2012.   O dovolaní   dosiaľ   nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súčinnosti s najvyšším súdom overil informáciu o podanom dovolaní a zistil,   že   sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie 1. augusta 2012. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľa   formulovaných   v sťažnostnom   petite   (zrušenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   náhrada   trov   konania)   a o   navrhnutom   odklade vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012