znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 521/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením   vyšetrovateľa 3. inšpekčného   oddelenia   v Banskej   Bystrici,   odboru   inšpekčnej   služby,   sekcie kontroly a inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   sp.   zn. ČVS: SKIS 293/IS-3-V-2010   zo   7.   decembra   2010,   postupom   a   uznesením   prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry Banská Bystrica č. k. Opn 253/10-14 zo 4. apríla 2011, postupom   a oznámením   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v Trenčíne   č.   k.   Vn 295/10-17 z 30. júna   2011   a postupom   a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. XV/5 Spr 68/11-7 z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   čl.   1   dohovoru   postupom   a uznesením vyšetrovateľa   3.   inšpekčného   oddelenia   v Banskej   Bystrici,   odboru   inšpekčnej   služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010, postupom   a uznesením   prokurátora   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Banská   Bystrica   (ďalej   len „vojenská   obvodová   prokuratúra“)   č.   k.   OPn   253/10-14   zo 4. apríla   2011,   postupom a oznámením   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „vyššia   vojenská prokuratúra“) č. k. Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 a postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/5 Spr 68/11-7 z 20. septembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Dňa 12. 08. 2010 som na Okresnej prokuratúre v Žiline podával trestné oznámenie, ktoré   som   napokon   dňa   18.   10.   2010   spresnil   ako   trestné   oznámenie   na   vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ž. JUDr. P. M. predovšetkým pre trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom. Toto trestné oznámenie bolo dňa 22. 10. 2010 odstúpené okresnou   prokuratúrou   v Žiline   Vojenskej   obvodnej   prokuratúre   v   Banskej   Bystrici. Odvtedy bolo v tejto veci vydaných niekoľko uznesení, no iba jedno sa skutočne zaoberalo trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, a to až uznesenie OPn 253/10-14 zo 04. apríla   2011.   Záverečné   rozhodnutie   v   tejto   veci   bolo   uznesenie   Vyššej   vojenskej prokuratúry v Trenčíne Vn 295/10 -17 z 30. júna 2011 doručené na moju adresu až 07. 07. 2011 (poštová pečiatka dňa odoslania je nečitateľná). Toto konečné uznesenie Vn 295/10- 17   z   30.   júna   2011   tiež   opomína   oznámený   nedbanlivostný   trestný   čin   marenie   úlohy verejným   činiteľom.   Od   dátumu   18.   10.   2010,   ktorý   je   dátumom   spresnenia   trestného oznámenia ohľadom trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, uplynul teda takmer rok,   a   od   podania   trestného   oznámenia   (12.   08.   2010)   viac   ako   rok.   Toto   záverečné uznesenie sa tiež trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, ako som už spomenul, nezaoberá.   Týmto   trestným   činom   sa   zaoberalo   len   uznesenie   Vojenskej   obvodnej prokuratúry OPn 253/10-14 zo 04. apríla 2011, a to tiež až ako reakcia na moje neustále pripomínanie. Toto uznesenie OPn 253/10-14 popritom obsahovalo nesprávne poučenie, že sťažnosť voči nemu nie je možná, hoci išlo vôbec o prvé rozhodnutie vo veci oznámeného trestného   činu   marenie   úlohy   verejným   činiteľom.   Má   ísť   o   evidentné   nadržovanie vyšetrovateľovi JUDr. P. M. orgánmi činnými v trestnom konaní a úmyselné prieťahy, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou majú za cieľ docieliť premlčanie trestného stíhania tohto vyšetrovateľa   pre   trestný   čin,   ktorého   sa   mal   dopustiť   dňa   10.   03.   2008   hrubou nedbanlivosťou, keď mojej matke E. Ď. poslal list, ktorý svedčí o jeho hrubej nedbanlivostí, a tak orgány činné v trestnom konaní majú asi v úmysle docieliť moju nemožnosť domáhať sa   v   trestnom   konaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spôsobeného   psychickou ujmou orgánu činného v trestnom konaní - JUDr. P. M., a v konečnom dôsledku docieliť aj moju nemožnosť domáhať sa v trestnom konaní primeraného finančného zadosťučinenia ohľadom straty živiteľa.

Dňa 03. 08. 2011 som v zmysle zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. podal Žiadosť o   preskúmanie   zákonnosti   a   správnosti   postupu   a   rozhodovania   Vyššej   vojenskej prokuratúry   v   Trenčíne   ohľadom   upovedomenia   Vn   295/10-17   zo   dňa   30.   júna   2011 doručené prvýkrát na moju adresu dňa 07. 07. 2011. Dňa 07. 10. 2011 som v zákonnej lehote   prevzal   vyrozumenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „GP SR“) pod značkou XV/5 Spr 68/11-7, ktoré GP SR vydala dňa 20. septembra 2011, takže už pomerne oneskoreným odoslaním tohto dokumentu GP SR dáva najavo jej vzťah k mojej   veci...   GP   SR   samoúčelne   reagovala   len   na   minimálnu   časť   môjho   podania z 03. 08. 2011, ktorá sa týkala žiadosti o náhradu škody podľa trestného poriadku. Avšak samoúčelne, lživo a preto asi v zlom úmysle mi pripisuje, že som v tejto veci podal žiadosť na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., čo by bolo úplne iné podanie, než som podal,   a   úplne   iné   konanie,   než   som   inicioval.   Celý   text   tohto   vyrozumenia   je nezrozumiteľný, chýba mu logika a obchádza celý text môjho podania z 03. 08. 2011. Chybu prokurátora z iného konania, ktorú do dokumentu XV/5 Spr 68/11-7 prokurátor JUDr. I. D. samoúčelne a v rozpore s mojou vecou vniesol, tento prokurátor JUDr. I. D. asi povyšuje nad zákon a nad skutkový stav. Tou inou vecou, ktorú, ako prokurátor JUDr. I. D. píše v dokumente XV/5 SPR   68/11-7,   že „nad rámec povinného“ uvádza, bolo v roku 2008 podanie mojej matky v inej veci, ktorú sa snaží JUDr. I. D. stotožniť s mojou vecou, ktorá začala trestným oznámením na JUDr. P. M. ohľadom Marenia úlohy verejným činiteľom. Je možné, že túto inú vec JUDr. I. D. nemiestne, možno až panicky, naniesol do dokumentu XV/5 Spr 68/11-7, lebo v súvislosti s mojimi podaniami ohľadom Marenia úlohy verejným činiteľom môže v konečnom dôsledku hroziť z titulu toho istého nedbanlivostného trestného činu trestné stíhanie viacerým jeho kolegom prokurátorom sústavy prokuratúr GP SR, ktorí sa podľa reakcie prokurátora GP SR JUDr. I. D. s najväčšou pravdepodobnosťou hrubou nedbanlivosťou nedbanlivostného trestného činu Marenie úlohy verejným činiteľom mali dopustiť tiež.

Keďže   som   v danej   veci   konania   podľa   zákona o   prokuratúre č.   153/2001   Z.   z. vyčerpal všetky možné opravné prostriedky, podávam podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky túto ústavnú sťažnosť...

Uznesenia   a konania   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   predchádzali konečnému rozhodnutiu XV/5 Spr 68/11-7 zo dňa 20. septembra 2011 ako predmetnému rozhodnutiu tejto ústavnej sťažnosti, porušili moje nižšie uvedené práva, ktoré konečné rozhodnutie XV/5 Spr 68/11-7 z 20. septembra 2011 porušilo tiež.»

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy SR žiadam Ústavný súd SR po konštatovaní porušenia Ústavy SR a základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd garantovaných medzinárodnými dohovormi zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry   v   Trenčíne   a   Sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   MV   SR,   3.   inšpekčné oddelenie Banská Bystrica o vyslovenie, že ich právoplatnými rozhodnutiami a ich inými zásahmi   boli   tieto   moje   práva   porušené,   a   predovšetkým,   že   konaním   a   vyrozumením Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pod   spisovou   značkou   XV/5   Spr   68/11-7 z 20. septembra 2011, ktoré som v zákonnej lehote prevzal dňa 07. 10. 2011, ktoré všetky uvedené rozhodnutia zastrešovalo, a bolo konečným rozhodnutím v danej veci, sa porušili moje   označené   práva.   Zároveň   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   zakázal porušovanie   mojich   práv   zo   strany   GP   SR,   a   prikázal   GP   SR   povinné   konanie   podľa trestného poriadku a zákona o prokuratúre na základe Ústavy SR a v jej hraniciach.“ Sťažovateľ   zároveň   požiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, ktoré spája s porušením označených práv.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom a uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   zo   7.   decembra   2010, postupom a uznesením vojenskej obvodovej prokuratúry č. k. OPn 253/10-14 zo 4. apríla 2011, postupom a oznámením vyššej vojenskej prokuratúry č. k. Vn 295/10-17 z 30. júna 2011   a   postupom   a oznámením   generálnej   prokuratúry   č. k. XV/5   Spr   68/11-7 z 20. septembra 2011.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uznesením vyšetrovateľa, postupom a uznesením vojenskej obvodovej prokuratúry a postupom a oznámením vyššej vojenskej prokuratúry

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými   namietal   porušenie   označených   práv   postupom   a uznesením   vyšetrovateľa, postupom a uznesením vojenskej obvodovej prokuratúry a postupom a oznámením vyššej vojenskej prokuratúry už rozhodol uzneseniami č. k. I. ÚS 215/2011-8 z 9. júna 2011, č. k. II. ÚS 216/2011-6 z 12. mája 2011 a č. k. IV. ÚS 391/2011-12 z 22. septembra 2011.

Keďže v danom prípade nedošlo k takým skutkovým alebo právnym zmenám, ktoré by bolo treba zohľadniť v konaní o „opakovanej“ sťažnosti, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a oznámením generálnej prokuratúry

Sťažovateľ žiadosťou z 3. augusta 2011 adresovanou generálnej prokuratúre žiadal „o   preskúmanie   zákonnosti   a správnosti   postupu   a rozhodovania   Vyššej   vojenskej prokuratúry v Trenčíne ohľadom upovedomenia Vn 295/10-17 zo dňa 30. júna 2011...“. Generálna prokuratúra toto podanie vyhodnotila ako „žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na   náhradu   škody v zmysle zákona č.   514/2003 Z.   z.   o zodpovednosti   za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov“, avšak „vzhľadom na to,   že...   zo   strany   prokuratúry   nezistila   nesprávny   úradný   postup   ani   nezákonné rozhodnutie“, žiadosť sťažovateľa oznámením č. k. XV/5 Spr 68/11-7 z 20. septembra 2011 odmietla. Sťažovateľ namieta, že „GP SR samoúčelne reagovala len na minimálnu časť môjho podania z 03. 08. 2011, ktorá sa týkala žiadosti o náhradu škody podľa trestného poriadku. Avšak samoúčelne, lživo a preto asi v zlom úmysle mi pripisuje, že som v tejto veci podal žiadosť na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., čo by bolo úplne iné podanie, než som podal, a úplne iné konanie, než som inicioval. Celý text tohto vyrozumenia je nezrozumiteľný, chýba mu logika a obchádza celý text môjho podania z 03. 08. 2011.“.

Ústavný súd považuje za potrebné opakovane poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr. I. ÚS 38/02,   II.   ÚS   358/06,   IV. ÚS 28/06   atď.).   Rovnako,   ak   po   posúdení   všetkých okolností prípadu generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05).

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ ako v sťažnosti z 10. októbra 2011 adresovanej ústavnému súdu, tak aj v žiadosti z 3. augusta 2011 adresovanej generálnej prokuratúre uviedol obsahovo totožné skutkové okolnosti prípadu, pričom (vychádzajúc z petitu týchto podaní) sa domáhal, aby ústavný súd aj generálna prokuratúra vyslovili porušenie jeho označených práv a priznali mu primerané finančné zadosťučinenie. Podľa názoru ústavného súdu žiadosť sťažovateľa z 3. augusta 2011 je nezrozumiteľná a z jej obsahu nemožno jednoznačne určiť, čoho sa ňou sťažovateľ domáha; petit tejto žiadosti neodráža právomoc generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaním generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).

Generálna   prokuratúra   žiadosť   sťažovateľa vybavila   zákonným   spôsobom,   keď z dôvodu   nezistenia   nesprávneho   úradného   postupu,   resp.   nezákonného   rozhodnutia orgánov prokuratúry uvedenú žiadosť odmietla.

Keďže   postup   a oznámenie   generálnej   prokuratúry   nesignalizuje   žiadnu   možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011