znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 520/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

,   všetci   trvale   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou, Klincová 35, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   19   Cop/6/2015-546 z 23. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloleté deti“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“) všetci trvale bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Cop/6/2015-546 z 23. apríla 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   9   C/197/2010-41   z   21.   júna   2011   došlo   k   rozvodu   manželstva sťažovateľky a otca maloletých detí a maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky. Okresný súd stanovil pre otca na jeho maloleté deti mesačné výživné a styk s nimi na základe dohody rodičov bez obmedzenia.

Na   základe   návrhu   otca   z   26.   septembra   2013   okresný   súd   rozhodnutím č. k. 14 P/53/2013-468   z   3.   októbra   2014   zveril   maloleté   deti   do   striedavej   osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch a upravil styk oboch rodičov s deťmi každý týždeň v stredu v čase, keď sú v starostlivosti druhého z nich.

Sťažovateľka   sa   proti   uvedenému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   odvolala argumentujúc   nevhodnosťou   zverenia   detí   do   striedavej   starostlivosti,   najmä   z   dôvodu agresívneho správania otca voči nej. Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky č. k. 19 CoP/6/2015-546 z 23. apríla 2015 však rozhodnutie okresného súdu vo výroku o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov potvrdil.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   argumentuje   ustanoveniami   §   163   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), v zmysle ktorých podľa nej „k zmene rozsudku o výchove môže dôjsť iba ak sa zmenia   pomery   na   strane   účastníkov“,   inak „v   zásade   nie   je   prípustná   zmena právoplatného rozhodnutia súdu, nakoľko by zasahovala do právnej istoty strán a upierala stranám právo na spravodlivý proces“.

Vo   svojej   sťažnosti   poukazuje   ďalej   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   nereagoval na množstvo ňou predložených dôkazov a pri svojom rozhodovaní ich nezohľadnil. Tiež nevykonal žiadne znalecké dokazovanie o vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov   a nezohľadnil,   či   bude   „skutočne“   na   prospech maloletých detí. Namietala tiež, že všeobecné súdy nezohľadnili agresívne správanie otca maloletých   detí   voči   nej,   argumentujúc   aj   vládnym   návrhom   zákona,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon o rodine, účinného od 1. januára 2016, v dôsledku ktorého bude do zákona o rodine   implementovaná   už   aj   definícia   záujmu   dieťaťa.   V   jeho   zmysle «nový   dôvod, na základe   ktorého   môže   byť   vyhodnotená   nevhodnosť   starostlivosti   jedného   z   rodičov o maloleté   dieťa,   v   zmysle   vyššie   uvedeného   vládneho   návrhu   zákona   bude   teda   aj: „ohrozenie   vývinu   dieťaťa   zásahmi   do   dôstojnosti   a   ohrozenie   vývinu   dieťaťa   zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou“.

Kritériom má byť teda pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa aj zohľadnenie skutočnosti, že dieťa síce nie je priamo obeťou zásahov do jeho duševnej, telesnej a citovej integrity, ale je ubližované osobe, ktorá je dieťaťu blízkou osobou. Predkladateľ návrhu zákona preto uznáva, že aj tzv. nepriame násilie je násilie spôsobilé negatívne zasiahnuť do dôstojnosti dieťaťa a ohroziť jeho vývin. Dieťa má totiž právo vyrastať v prostredí bez násilia.

Vzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Trenčíne tým, že agresívne správanie otca voči sťažovateľke, prejavované aj pred maloletými deťmi (tiež sťažovateľmi) vôbec nezohľadnil, nemohol dospieť k najlepšiemu záujmu dieťaťa.

Záujem dieťaťa je tu potrebné vykladať v čo najširšej miere, najmä v zabezpečení jeho zdravia, a to nielen fyzického a psychického, v zabránení ohrozovania jeho mravnosti či   zabránenie   jeho   vystaveniu   nevhodným   vzorcom   správania   či   popudzovania   proti druhému   rodičovi.   Neplnoleté   dieťa,   ktoré   bolo   svedkom   nedôstojného,   ponižujúceho a násilného   konania   jedného   rodiča   voči   druhému,   je   ohrozené   vo   svojom   citovom a mravnom vývoji. Výsledky odbornej analýzy jednotlivých prípadov domáceho násilia totiž poukazujú na skutočnosť, že u detí, ktoré sa stali svedkami domáceho násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové, psychické a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí. Na zabezpečenie riadneho vývoja a výchovy dieťaťa, ktoré by v čo najširšej miere zohľadňovali jeho záujem, je potrebná dôsledná aplikácia článku 31 Dohovoru opravách dieťaťa, ktorým sa záujem dieťaťa povyšuje nad rodičovské práva, za predpokladu, že tieto práva sú deformované domácim násilím páchanom na jednom z rodičov dieťaťa, čo má negatívne vplyvy na dieťa, čiže sekundárnu obeť domáceho násilia. Je teda potrebné si položiť otázku, či násilný partner môže byť milujúcim rodičom, ktorý zabezpečuje riadnu výchovu a domáce zázemie svojho dieťaťa.

Nemožno preto prisvedčiť   súdu, že prizeranie sa takémuto vzoru správania voči sťažovateľke, je irelevantné pre posúdenie kvality starostlivosti o maloletých zo strany otca, a že len chovanie rodiča voči dieťaťu je podstatné. Súd absolútne nevzal do úvahy vek maloletých chlapcov, ktorý vzhľadom na to, že sú chlapcami, a práve dospievajú, týmto otcovým vzorom podvedome utrpia v budúcnosti, keď sa nebudú vedieť správať k ženám. Súd však túto okolnosť nijak nevzal do úvahy, dokonca tvrdí, že takéto správanie v danom konaní dôležité nie je.

Sťažovateľka   sa   naopak   domnieva,   že   agresivita   otca   voči   nej   je   určite   takou skutočnosťou, ktorá v reálnom živote navodzuje strach, zabraňuje im ako rodičom efektívne komunikovať   a   mala   by   byť   vyhodnotená   ako   skutočnosť,   ktorá   vylučuje   nariadenie striedavej starostlivosti.».

Ďalšie pochybenia odvolacieho súdu vidí sťažovateľka v tom,   že nezohľadnil jej opakované námietky voči kolíznemu opatrovníkovi a spôsobu výkonu jednotlivých úkonov voči deťom, a tiež v ďalšom prehliadaní ňou predkladaných dôkazov.

Celkovo sťažovateľka zhrnula pochybenia všeobecných súdov takto: „Napríklad oba súdy prehliadali, nezohľadnili pri svojom rozhodovaní nasledovné:

1. Agresívne správanie otca stavia maloleté deti do pozície nepriamej obete, nakoľko sú sústavne vystavované jeho nevhodným slovným či iným reakciám voči matkinej osobe. Daný   model   správania   sa   na   nich   podvedome   následne   prenáša,   prípadne   narúša   ich osobnosť iným spôsobom.

2.   Prebiehajúca   striedavá   osobná   starostlivosť   nespĺňa   svoj   účel   a   nerešpektuje individuálne   záujmy   mal.   detí.   Návrh   otca   na   striedavú   starostlivosť   rodičov   je   len odpoveďou na skôr podaný návrh matky na zvýšenie výživného.

3. V danom prípade nie sú vytvorené objektívne podmienky pre zverenie mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, vzhľadom na neschopnosť otca pre svoje pracovné povinnosti vykonávať pravidelnú starostlivosť o deti.

4.   Priebeh   striedavej   starostlivosti   je   chybný,   keďže   maloleté   deti   žijú v rozporuplných prostrediach. Otec neuznáva sťažovateľkine výchovné metódy ani úlohy a dôležitosť jej - ako matky - vo vzťahu k deťom. Rodinné prostredie u otca i jeho rodičov je namierené prudko negatívne voči sťažovateľke. Otec sťažovateľku nerešpektuje, deti vedie individuálne, nemá záujem o vzájomnú výchovu maloletých oboma rodičmi.

5.   Otec   nerešpektuje   sťažovateľku   ako   rovnocenného   partnera   pri   výchove, nekomunikuje s ňou.

Súdy   sa   vecou   zaoberali   nedostatočne,   závery   oboch   sú   nepresvedčivé,   chýbajú uvedené   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zverenie   detí   do   striedavej   starostlivosti rodičov.

Sťažovatelia tak v rámci porušenia základného práva na súdnu ochranu namietajú predovšetkým:

• nesprávnu interpretáciu a aplikáciu kogentných noriem Zákona o rodine (ust. § 24 ods. 2, ods. 4) ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto zákonnej úpravy krajským súdom,

•   rozpor   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   s   princípmi   riadneho   a   spravodlivého procesu,

•   skutočnosť,   že   prvostupňový   ako   aj   druhostupňový   súd   nedostatočne   vykonal dokazovanie a nezohľadnil sťažovateľkou predložené dôkazy.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti „po oboznámení sa so skutkovým stavom“ vydal takýto nález:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, všetci   traja   trvalé   bytom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu ochranu upravené v čl. 41 ods. 6 ačl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Cop/6/2015-546 z 23.04.2015 porušené bolo.

Ústavný   súd   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   19   Cop/6/2015-546 z 23.04.2015 ruší.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 5.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛, ako zákonnej zástupkyni ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde   vo   výške   296,44   Eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   zaplatiť   na   účel advokáta JUDr. Denise Jánošíkovej a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   sťažnosť   aj   k   nej   pripojené prílohy. Výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 CoP/7/2015 z 23. apríla 2015 pozostával zo štyroch častí, pričom ústavnou sťažnosťou bola napadnutá len časť, ktorá potvrdzovala   časť   výroku   okresného   súdu   sp.   zn.   14   P/53/2013   o   striedavej   osobnej starostlivosti   oboch   rodičov.   Sťažovateľka   vytýkala   rozhodnutiam   všeobecných   súdov viacero pochybení, najmä však argumentovala proti

- možnosti zmeny právoplatného rozhodnutia o výkone rodičovských práv,

-   nevykonaniu   znaleckého   dokazovania,   nezohľadneniu   jej   výhrad   proti   úkonom kolízneho   opatrovníka,   nezohľadneniu   jej   návrhov   na   dokazovanie   a   prehliadaniu   ňou predložených dôkazov,

- nezohľadneniu agresívneho správania otca maloletých detí voči nej,

- samotnej striedavej starostlivosti, pre ktorú nie sú vytvorené objektívne podmienky na strane otca a ktorá podľa nej nezohľadňuje záujmy maloletých detí.

Podľa čl. 41 ods. 6 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Porušenie základného práva na spravodlivý proces spočíva podľa sťažovateľky najmä v nesprávnej interpretácii a aplikácii kogentných noriem zákona o rodine a Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   aj   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   v   nedostatočnom   dokazovaní   a nezohľadnení   sťažovateľkou   predložených   dôkazov   a   v   celkovom   rozpore   rozhodnutia odvolacieho súdu s princípmi riadneho a spravodlivého procesu.

Prvou výhradou sťažovateľky je nesprávna aplikácia § 163 ods. 2 OSP a § 26 ods. 2 zákona o rodine, v zmysle ktorých podľa sťažovateľky môže dôjsť k zmene rozsudku, iba ak sa zmenia pomery na strane účastníkov, inak je zmena nezákonná.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky uviedol: „Pokiaľ matka namietala, že neboli splnené predpoklady pre zmenu pôvodného rozhodnutia súdu o zverení mal. detí do jej osobnej starostlivosti a ich zverení do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, keďže nedošlo k významnej zmene pomerov na strane mal. detí, ktorá by mohla mať za následok zmenu súdneho rozhodnutia, odvolací súd sa s týmto   jej   tvrdením   nestotožnil.   Rozhodnutie   súdu   ohľadne   úpravy   práv   a   povinností rodičov k maloletým deťom nie je rozhodnutím nemenným. Pokiaľ dôjde k zmene pomerov, môže súd zmeniť i bez návrhu svoje predchádzajúce rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností (§ 26 Zákona o rodine).   V   danej   veci   zmena   pomerov   nesporne   spočíva   v   uplynutí   času od predchádzajúceho rozhodnutia sudu o výkone rodičovských práv a povinností a bola preukázaná aj skutočnosťou, ktorú potvrdili obaja rodičia a vyplýva zo súdneho spisu, že nastali po roku 2012 nezhody medzi rodičmi pri styku otca s mal. deťmi, ktorý sa dlhodobo realizoval   v   rozsahu   takmer   sa   rovnajúcemu   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch rodičov.   Naviac   z   výsluchu   mal.   detí   súdom   nesporne   vyplýva,   že   obe   mal.   deti   majú záujem, aby bolo presne upravené, kedy s ktorým rodičom budú aký čas tráviť, ktorú skutočnosť nie je možné nechať bez povšimnutia (Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2, § 100 ods. 3 O. s. p. § 43 ods. 3 Zákona o rodine). Odvolací sud zdôrazňuje, že prihliadal predovšetkým na záujem mal. detí, ktorý má prednosť pred záujmami oboch rodičov a mal za to, že rozhodnutie o zverení mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov zohľadňuje názor mal. detí, na   ktorý vzhľadom na   ich vek   a rozumovú   vyspelosť   bolo potrebné prihliadnuť.“

K námietke nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných noriem Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o rodine ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou uvádza, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a   následne   na   nich založených   právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Spôsob,   akým   krajský   súd   interpretoval   príslušné   zákonné   ustanovenia v preskúmavanej veci, nesignalizuje záver, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska   neospravedlniteľný   a   neudržateľný,   a   mohol   tak   viesť   k   porušeniu   niektorého zo sťažovateľkou   označených   práv.   Naopak,   ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretácia a aplikácia   dotknutých   právnych   noriem   v   odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu   je ústavne konformná a rešpektuje účel a zmysel aplikovaných právnych noriem.

Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú nesprávneho posúdenia vhodnosti striedavej výchovy   maloletých   detí   s   ohľadom   na   okolnosti,   ktoré   uvádza,   vrátane   údajného agresívneho správania otca maloletých detí voči nej. K tejto otázke krajský súd uviedol: „Odvolací súd po preskúmaní danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že je v záujme mal. detí ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá prakticky fungovala medzi rodičmi, i keď s určitými problémami, takmer 7 rokov. Mal. má 15 rokov a mal. má 11 rokov, obaja sú vyspelí, veľmi inteligentní, výborní žiaci, a preto vzhľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť, je podľa názoru   odvolacieho   súdu,   dôvodné   prihliadnuť   na   ich   názor,   že   chcú   byť   zverení do striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov   v   týždňových   intervaloch,   chcú   mať kontakt s oboma rodičmi i so starými rodičmi z oboch strán.

Pokiaľ súd prvého stupňa prihliadol na názor mal. detí, konal v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami.

V súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa o zverení mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky,   ktoré   boli   v   odvolaní   matkou   vznesené   a   v   plnom   rozsahu   sa   stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky matky boli totožné   s   námietkami,   ktoré   uplatnila   pred   súdom   prvého   stupňa.   Súd   prvého   stupňa vykonal   vo   veci   dostatočné   dokazovanie,   vyhodnotil   dôkazy   v   konaní   vykonané,   každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov   mal   za   preukázané,   a   ktoré   nie,   uviedol   svoje   skutkové   zistenia,   ktoré   z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zodpovedá   požiadavkám   ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p. Námietky matky, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku vo výroku o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje.“

K tejto časti odôvodnenia odvolacieho súdu ústavný súd dodáva, že pri posudzovaní rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   s   odôvodnením ktorého sa krajský súd stotožnil. V tejto   súvislosti   ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný   súd   sa   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj s otázkou vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, najmä čo sa týka podľa sťažovateľky agresívneho správania otca maloletých detí voči nej, keď uviedol:

„Údajnú agresivitu otca voči matke súd rovnako nepovažoval za argument proti striedavej osobnej starostlivosti o deti. Predovšetkým žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by otec bol kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom agresívny voči deťom, čo súd považoval za podstatné. Rovnako však nakoniec nebolo preukázané, že by sa otec dopustil fyzického násilia   voči   matke   maloletých.   Je   predovšetkým   potrebné   diferencovať   ako   sa   rodičia správajú k sebe navzájom a ako sa správajú k maloletým deťom. V správaní k deťom nebol ani u jedného z rodičov preukázaný žiaden nedostatok.

Súd napokon dospel k záveru, že zverením maloletých do striedavej starostlivosti obidvoch   rodičov   a   z   tohto   vyplývajúcim   určením   presných   pravidiel   realizácie   tejto starostlivosti sa odstráni jeden zo závažných zdrojov konfliktu medzi rodičmi.

K výhradám matky, že konfliktné vzťahy rodičov budú príčinou, že pri striedavej starostlivosti   sa   rodičia   nebudú   vedieť   dohodnúť   o   dôležitých   veciach   týkajúcich   sa maloletých, súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého ak sa rodičia nedohodnú na podstatnej veci týkajúcej sa maloletého dieťaťa rozhodne na návrh niektorého   z   nich   súd.   Citované   ustanovenie   sa   neviaže   len   na   striedavú   osobnú starostlivosť   ale   má   riešiť   všetky   situácie,   keď   rodičia   maloletého   dieťaťa   nedospejú k dohode.   Pričom   situácia,   že   by   sa   rodičia   neboli   schopní   dohodnúť   na   podstatnej záležitosti maloletých, napríklad na tom, ktorú strednú školu bude dieťa navštevovať, môže nastať aj za stavu, keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti len jednému z rodičov. Uvedené tvrdenia matky preto súd nepovažoval za dôvodné.

Na základe uvedených dôvodov súd nepovažoval nesúhlas matky maloletých detí so striedavou osobnou starostlivosťou za relevantný.

Súd   bol   napokon   povinný   v   zmysle   §   43   ods.   1   Zákona   o   rodine   zistiť   názor maloletých   detí   a   pri   rozhodovaní   naňho   prihliadať.   Názor   oboch   maloletých,   najmä staršieho bol v predchádzajúcom období zisťovaný niekoľkokrát. Obe deti opakovane uviedli, že by chceli tráviť rovnaký čas s otcom aj s matkou. Zároveň uviedli, že časový interval, ktorý by chceli tráviť s jedným z rodičov je najviac týždeň. Súdu je jasné, že maloleté   deti   nemusia   poznať   všetky   aspekty   inštitútu   striedavej   osobnej   starostlivosti a poznať jeho odlišnosti od iného spôsobu úpravy osobnej starostlivosti o dieťa. Avšak podľa názoru súdu striedavá starostlivosť je inštitútom, ktorý v danej situácii najlepšie zodpovedá   požiadavkám   oboch   maloletých,   keď   si   svoj   čas   medzi   rodičov   chcú   deliť na polovicu v určených pravidelných intervaloch. Súd zároveň apeluje na oboch rodičov aby deťom nebránili, ak sa chcú dobrovoľne stretnúť počas týždňa tráveného u jedného z rodičov aj s druhým rodičom a nevyčítali im to.

Súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   sú   splnené   všetky hmotnoprávne podmienky na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a návrhu otca maloletých v tejto časti vyhovel.“

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské   práva,   ktorý   napr.   v   rozhodnutí   E.   p.   v.   Italy   zo   16.   11.   1999   (s   odkazom   aj na rozhodnutie   vo   veci   Olsson   v.   Sweden   z   27.   11.   1992   a   Johansen   v.   Norway z 23. 9. 1994)   vyslovil,   že   medzi   záujmami   dieťaťa   a   rodičov   musí   byť   zachovaná rovnováha,   pričom   pri   hľadaní   tejto   rovnováhy   musí   byť   osobitný   význam   venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Aj v   posudzovanom   prípade   je   predovšetkým   v   záujme   maloletých   detí,   aby   sa vzťahy   rodičov   stabilizovali   a   výkon   striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov   bol   bez negatívnych   zásahov   zo   strany   oboch   rodičov.   Závery   krajského   súdu   podľa   názoru ústavného   súdu   zodpovedajú   príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona o rodine a sledujú predovšetkým záujmy maloletých detí, preto ich nemožno považovať za arbitrárne a nespravodlivé.

Prevažná   väčšina   ďalších   námietok   sťažovateľky   sa   týkala   spôsobu   vykonávania dôkazov   a   prehliadania   dôkazov,   ktoré   súdu   navrhovala.   K   námietkam   nezohľadnenia skutočností   uvádzaných   sťažovateľkou   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Ústavný súd zároveň konštatuje, že vykonanie jednotlivých dôkazov, ako aj zhrnutie preukázaného skutkového stavu na strane 11 a nasl. v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu signalizuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, náležite dôkazy vyhodnotil a napokon   aplikoval   na   vec   právne   predpisy   spôsobom,   ktorý   je   z   ústavného   hľadiska udržateľný. V otázkach dokazovania si krajský súd osvojil dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 OPS odkázal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažovateľka   (zastúpená   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou)   namietala porušenie tiež základného práva podľa čl. 41 ods. 6 ústavy bez bližšej špecifikácie len z dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia,   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa nej taktiež porušený. Keďže   ústavný súd nezistil príčinnú   súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 6 ústavy. Navyše, napadnutý článok ústavy iba v podrobnostiach (o právach podľa predchádzajúcich odsekov) odkazuje na zákon. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie čl. 41 ods. 6 ústavy je zjavne neopodstatnená.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky, odmietol sťažnosť sťažovateľky po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015