znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 520/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Incheba,   a. s.,   Viedenská   cesta   3 — 7, Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Havlátom,   Rudnayovo   námestie   1, Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 99/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Incheba, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. augusta 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Incheba,   a. s.,   Viedenská   cesta   3 — 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 99/2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 8. novembra 2002 žalobu proti Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), proti štátnemu podniku Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, š. p., Výstavná 4, Nitra (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a proti Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej   republiky,   Dobrovičova   12,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaný   v 3.   rade“). Na podklade tvrdeného nekalosúťažného konania po pripustení zmeny žaloby a čiastočnom zastavení konania navrhla, aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť jej spoločne a nerozdielne 67 642 017 Sk s príslušenstvom, aby boli žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade zaviazaní zaplatiť   jej   spoločne   a nerozdielne   7   000   000   Sk,   aby   bol   žalovaný   v 3.   rade   povinný zosúladiť   zriaďovateľskú   listinu   žalovaného   v 2.   rade   s právnymi   predpismi   a aby   boli všetci žalovaní zaviazaní zaplatiť jej náhradu trov konania.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   28   Cb   100/2002-503   z 25.   septembra   2008   žalobu sťažovateľky zamietol, žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v 2. rade priznal voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v sume 1 885 350 Sk. Na základe   odvolania   sťažovateľky   najvyšší   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Obo   4/2009-540 z 30. marca   2011   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby voči žalovanému v 2. rade a voči žalovanému v 3. rade a vo výroku o povinnosti nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania, pričom súčasne zrušil prvostupňový rozsudok v časti týkajúcej   sa   žalovaného   v 1.   rade   z dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   zamietavého rozsudku.

Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   tento   rozsudkom   č.   k.   28   Cb   100/2002-567 zo 14. septembra 2011 žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol a žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sumarizoval skutkové zistenia týkajúce sa predmetu činnosti sťažovateľky a žalovaného v 2. rade. Následne s poukazom na § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Obchodný   zákonník“)   konštatoval,   že   sťažovateľka   nepreukázala, „že by žalovaný v 1. rade   konal   v rozpore   s dobrými   mravmi   a týmto   konaním   spôsobil   žalobcovi   ujmu. Spôsobilosť   privodiť   ujmu   je   samostatným   znakom   nekalosúťažného   konania podľa generálnej klauzuly.

Na základe listu zo dňa 02.08.2004 má súd za preukázané, že žalovaný v 2. rade nedostával na výstavné akcie zo štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva pôdohospodárstva SR žiadnu podporu.“.

Ďalej   krajský   súd   citujúc   §   53   Obchodného   zákonníka   dôvodil,   že   tak „ako pri náhrade   škody,   ani   pri   uplatnení   práva   na   primerané   zadosťučinenie   žalobca dostatočne neodôvodnil, že nekalosúťažným konaním žalovaní zasiahli do dobrej povesti žalobcu“.

Krajský súd taktiež zdôraznil, že „znenie obsahu zriaďovacej listiny (žalovaného v 2. rade, pozn.) je úplne v súlade s v tom čase platným ustanovením § 21 ods. 4 písm. b) v spojitosti   s ustanovením   §   21   ods.   8   zákona   č.   303/1995   Z.   z.   o rozpočtových pravidlách...“,   a vo   väzbe na   znenie   zákona č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) ustálil, že „rozhodnutie o vydaní zriaďovateľskej listiny doposiaľ   pre   nezákonnosť   nezrušil   žiaden   príslušný   orgán“.   Poukázal   i na skutočnosť, že sťažovateľka svoj nárok na náhradu škody vopred neprerokovala tak, ako to vyžaduje § 9 ods.   1   prvá   veta   zákona   o zodpovednosti   za   škodu,   a že   o škode   sa   musela   dozvedieť „najneskôr   dňom   11.11.1998,   kedy   sa   žalobca   dozvedel,   že   žalovaný   v 2.   rade   získal živnostenské oprávnenie na predmet činnosti, ktorý mu vadí a prekáža. Zákonná trojročná premlčacia lehota začala plynúť od 11.11.1998.“.

Krajský   súd   tak „s   prihliadnutím   na   vznesenú   námietku   premlčania   zo   strany žalovaného   v 1.   rade   ako   aj   konštatovania   žalovaného   v 1.   rade   o nepreukázaní uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   žalobu   voči   žalovanému   v 1.   rade   zamietol“. Uzavrel, že „žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za súťažiteľa zúčastňujúceho sa na   hospodárskej   súťaži   v zmysle   ust.   §   41   Obch.   zákonníka.   Zo   strany   žalobcu   nebolo preukázané,   že   by   žalovaný   v 1.   rade   pri   vydávaní   zriaďovateľskej   listiny   žalovanému v 2. rade..., v rozhodnutí č. 4597/86/1996-250 zo dňa 26.06.1996 porušil zákon, alebo týmto rozhodnutím zasiahol do práv a oprávnených záujmov žalobcu. V neposlednom rade nebolo preukázané, že by žalobca, v prípade, ak sa domnieval, že došlo k porušeniu jeho práv žiadal   žalovaného   v 1.   rade   o vykonanie   opatrení   na   zosúladenie   činnosti   žalovaného v 2. rade a zmenu jeho zriaďovateľskej listiny...

Ak by aj súd uznal nárok žalobcu za oprávnený, čo sa na daný prípad nevzťahuje, musel   by   sa   zaoberať   námietkou   premlčania   v zmysle   ust.   §   397   Obch.   zákonníka. Zriaďovacia listina pre žalovaného v 2. rade bola vydaná dňa 26.06.1996. Žaloba bola podaná dňa 8.11.2002. Žalobca podal dňa 18.11.1998 na žalovaného v 2.   rade trestné oznámenie žiadajúc prešetrenie, či žalovaný v 2. rade nespáchal trestný čin neoprávneného podnikania, príp. porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku, tzn. s informáciou o zriaďovacej   listine   pre   žalovaného   v 2.   rade   disponoval   pred   uvedeným   dátumom. Ak by súd   nárok   žalobcu uznal   za   dôvodný   tak   by   sa následne   zaoberal   aj   zisťovaním, kedy presne   sa   žalobca   dozvedel   o zriaďovacej   listine   v nadväznosti   na   dátum   podania žaloby, čo v danom prípade nepovažoval za potrebné.“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu sťažovateľka zdôraznila absenciu   akýchkoľvek   pochybností   o tom,   že   sa   so   žalovaným   v 2.   rade „z   hľadiska predmetu svojej činnosti, ktorou bolo poskytovanie služieb v oblasti výstavníctva, stretávali na trhu na strane ponuky poskytovaných služieb a boli vzájomne si konkurujúcimi subjektmi hospodárskej súťaže“. Sťažovateľka namietala, že krajský súd sa „vôbec nevysporiadal s námietkami...,   v zmysle   ktorých   žalovaný   v 2.   rade   až   do   vydania   živnostenského oprávnenia   žalovanému   v 2.   rade...   s dňom   začatia   živnosti   04.06.1997...,   žalovaný vykonával,   usporadúval   a organizoval   výstavy   a veľtrhy   nad   rámec   hlavnej   činnosti, teda aj mimo rezortu poľnohospodárstva a výživy a aj pre iné subjekty ako socialistické organizácie   v tomto   rezorte   pôsobiace“.   Poskytovanie   popísaných   služieb „pre podnikateľské   subjekty,   teda   pre   iné   subjekty   ako   štátne   orgány   a organizácie... rezortu   poľnohospodárstva   a výživy   príspevkovou   organizáciou   Agrokomplex   – Výstavníctvo   Nitra,   právnym   predchodcom...   žalovaného   v 2.   rade,   nemožno   považovať za plnenie základných verejných funkcií štátu a rovnako ani za činnosti a služby, ktoré sú na základe osobitných predpisov úplne alebo sčasti financované zo štátneho rozpočtu...“.

Sťažovateľka v odvolaní kritizovala, že si žalovaný v 3. rade „nesplnil svoju právnu povinnosť   a nevykonal   žiadne   opatrenia   na   zosúladenie   činnosti   žalovaného   v 2.   rade, predovšetkým   dostatočnou   kontrolnou   činnosťou   a zamedzením   vykonávania   činnosti žalovaným   v 2.   rade   nad   rámec   hlavnej   činnosti,...   tak,   aby   to   zodpovedalo   všeobecne záväzným právnym predpisom. Dôsledkom toho bolo, že žalovaný v 2. rade do roku 1997 v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi vykonával ako svoju hlavnú činnosť aj   činnosť   takú,   ktorú   by   pri   dodržiavaní   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov vykonávať nemohol.“. Sťažovateľka v odvolaní kritizovala aj fakt, že krajský súd nevykonal dôkazy,   ktoré   by   potvrdili   citované   tvrdenia.   Zdôrazňuje   pritom   fakt   získania živnostenského oprávnenia žalovaným v 2. rade až v roku 1997 a na dokumentovaných, žalobcom v 2. rade deklarovaných výsledkoch jeho hlavnej činnosti v rokoch 1991 – 1995 demonštruje,   že „činnosti,   ktoré   boli   legalizované   v roku   1995   a najmä   v roku   1996 ako nadrámcové...   nevznikli   zo   dňa   na   deň   v takom   rozsahu   ako   sú   deklarované vo výkazoch, ale zrejme boli realizované aj v predchádzajúcich rokoch skryté pod rúškom hlavnej činnosti“.

K výčitke krajského súdu o absencii predbežného prerokovania uplatneného nároku na náhradu škody sťažovateľka poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Československej socialistickej   republiky   z 30.   novembra   1977,   podľa   ktorého „pokiaľ   ide   o nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie sa nevyžaduje“.   V otázke   prípadného   premlčania   práva   na   náhradu   škody   sťažovateľka zdôrazňuje, že 11. novembra 1998 sa dozvedela „o skutočnosti, že žalovaný v 2. rade získal živnostenské   oprávnenie“,   pričom   iniciovala   začatie   trestného   stíhania „pre   podozrenie zo spáchania   trestného   činu   neoprávneného   podnikania...   a trestného   činu   porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku“. Až 13. apríla 2000 bolo sťažovateľke doručené „uznesenie   vyšetrovateľa   zo   dňa   6.4.2000   ČVS:   OÚV   –   816/02-NR-1999-Ša, z ktorého vyplynuli   ďalšie skutočnosti   dovtedy...   neznáme,   najmä   akým   rozhodnutím bol žalovaný v 2. rade zriadený a s akým predmetom činnosti a akým rozhodnutím bol daný súhlas žalovanému v 2. rade k vykonávaniu podnikateľskej činnosti... Bez znalosti týchto skutočností žalobca nemohol ani hypoteticky predpokladať protiprávne konanie žalovaného v 2.   rade   a žalovaného   v 3.   rade...“.   Súčasne   sťažovateľka   poukázala   na   fakt, že „k sprístupneniu   účtovných   závierok   žalovaného   v 2.   rade   za   roky   1991-1997   došlo žalovaným   v 2.   rade   na   základe   rozsudku   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   26.2.2002 sp. zn. 4 Sž 112/01... až dňa 20.5.2002...“.

Najvyšší súd rozsudkom z 29. apríla 2013 v konaní sp. zn. 4 Obo 99/2011 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym záverom krajského súdu, že sťažovateľka nepreukázala „kumulatívne splnenie podmienok zodpovednosti štátu za   nesprávny   úradný   postup   v predmetnej   veci.   Tvrdená   nečinnosť   štátneho   orgánu (žalovaného 3/)   ako zriaďovateľa   príspevkovej   organizácie (žalovaného   2/)   spočívajúca v nedostatočnej kontrole činnosti žalovaného 2/ v hospodárskej súťaži, nie je v príčinnej súvislosti so škodou, náhrady ktorej sa žalobca domáha. Žalobca sa domáha náhrady škody vo   forme   ušlého   zisku,   ktorá   mu   vznikla   v priamej   príčinnej   súvislosti   so   správaním žalovaného   2/   v hospodárskej   súťaži,   teda   že   rozsah   a spôsob   výstavníckej   činnosti žalovaného 2/ spôsobilo zníženie tržieb z rovnakej činnosti žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca spája svoju majetkovú ujmu (následok) s príčinou – správaním sa žalovaného 2/ v hospodárskej   súťaži.   Keďže   podmienky   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia niektorej z nich nie je daná táto zodpovednosť, rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

Námietky   žalobcu,   týkajúce   sa   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   o výške škody a nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania, sú bezpredmetné vzhľadom na právny záver o nesplnení jednej z kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za náhradu škody.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že „všeobecné súdy nepostupovali   v konaní   eurokonformným   spôsobom,   čím   porušili   označené   práva... všeobecné   súdy   i keď   rozhodovali   spor   z právnych   vzťahov,   ktoré   boli   založené   ešte pred pristúpením SR do EÚ, zmenené či zrušené pred alebo po 1. máji 2004, bolo potrebné z ich strany vykladať vnútroštátne právo, ktoré sa prijímalo na základe Asociačnej dohody (v tomto konkrétnom prípade ide predovšetkým o oblasť hospodárskej súťaže) aj s ohľadom na   ich   text   primárneho   práva   a sekundárneho   práva   Európskych   Spoločenstiev..., resp. výklad   Súdneho   dvora   Európskych   Spoločenstiev...“.   Citovaný   právny   názor sťažovateľka podporuje viacerými citáciami českej judikatúry i judikatúry Súdneho dvora Európskej   únie   (predtým   Európskeho   súdneho   dvora).   V nadväznosti   na   to   odkazuje na ustanovenia   niekdajšej   Zmluvy   o založení   Európskeho   spoločenstva   zakotvujúce nezlučiteľnosť   štátnej   podpory   narúšajúcej   alebo   spôsobilej   narušiť   hospodársku   súťaž so spoločným   trhom.   Uzatvára   potom,   že „konanie   štátu,   ktorý   takéto   štátne   podpory verejnoprávnemu podniku poskytuje, je jednak porušením komunitárneho práva čo zakladá zodpovednosť   štátu   za škodu,   ktorá   je   v podmienkach   Slovenskej   republiky   upravená ako nesprávny úradný postup podľa zákona o zodpovednosti za škodu..., a zároveň týmto konaním   dochádza   k naplneniu   skutkovej   podstaty   nekalej   súťaže   podľa   §   44   a nasl. Obchodného zákonníka“.

Sťažovateľka potom rekapituluje svoju argumentáciu, ktorú použila už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu a ktorá sa týka ekonomických ukazovateľov činnosti žalovaného v 2. rade v období rokov 1991 – 1995.

Sťažovateľka   považuje   právny   záver   najvyššieho   súdu   o chýbajúcej   príčinnej súvislosti medzi nedostatočnou kontrolou činnosti žalovaného v 2. rade žalovaným v 3. rade za   svojvoľný.   Totiž   podľa   sťažovateľky „príčinná   súvislosť   medzi   konaním   páchateľa a následkom   sa   neprerušuje,   ak   ku   konaniu   páchateľa   pristúpi   ďalšia   skutočnosť, ktorá spolupôsobí   pri   vzniku   následku,   ak   však   konanie   páchateľa   zostáva   takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo... Činnosť žalovaného v 1. rade vrátane jeho   nedostatočnej   kontrolnej   činnosti   v rozpore   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi   a činnosť   žalovaného   v 2.   rade   v rozpore   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi   pri   poskytovaní   služieb   v oblasti   výstavníctva   mali   vo   vzťahu   k sťažovateľovi ako žalobcovi   spôsobilosť   privodiť   ujmu   a ujmu   aj   skutočne   spôsobili...   Prepojenie žalovaného   v 2.   rade   s rozpočtom   žalovaného   v 3.   rade   prostredníctvom   príspevkov alebo odvodov   neznamená   nič   iné,   než   že   žalovaný   v 2.   rade,   i keď   vlastným   menom, v hospodárskej súťaži konal na účet žalovaného v 3. rade...“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.   zn.   4 Obo 99/2011 zo dňa 29.04.2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 99/2011 zo dňa 29.04.2013   v časti   výroku,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdil   výrok rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   28   Cb   100/2012-567   zo   dňa   14.09.2011 o zamietnutí   žaloby   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 28 Cb 100/2012-567 zo dňa 14.09.2011, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný   súd   si   19.   marca   2014   vyžiadal   súdny   spis   krajského   súdu sp. zn. 28 Cb 100/02, ktorý mu bol doručený 7. apríla 2014.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1.   Zásadnou   sťažnostnou   námietkou   je   sťažovateľkino   tvrdenie   o chýbajúcej eurokonformite prístupu všeobecných súdov konajúcich v žalovanej veci k rozhodovaniu o ňou uplatnenom hmotno-právnom nároku. Sťažovateľka zastáva názor, že hoci všeobecné súdy konajúce v jej veci „rozhodovali spor z právnych vzťahov, ktoré boli založené ešte pred pristúpením   SR   do   EÚ,   bolo   potrebné   z ich   strany   vykladať   vnútroštátne   právo, ktoré sa prijímalo na základe Asociačnej dohody... aj s ohľadom na ich text primárneho práva a sekundárneho   práva   Európskych   Spoločenstiev...,   resp. výklad   Súdneho   dvora Európskych Spoločenstiev...“.

Sťažnosťou atakovaný rozsudok najvyššieho súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu. V konaní o odvolaní ako o riadnom opravnom prostriedku v civilnom sporovom procese je odvolací súd okrem iného povinný dôsledne rešpektovať § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Najvyšší súd bol teda oprávnený preskúmavať odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu len na podklade dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní uviedla.

Z obsahu   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   28   Cb   100/2002-567 zo 14. septembra 2011, ktoré sťažovateľka ku svojej sťažnosti priložila, ústavný súd zistil, že za dôvod svojho odvolania síce považovala aj nesprávne právne posúdenie veci (strana 3 odvolania),   námietku   nesúladu   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu   s právom Európskej   únie   (resp.   ešte   predtým   Európskych   spoločenstiev)   v ňom   však   vôbec nevzniesla.   Obdobne   z obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil, že argumentáciu nekonformnosti s úniovým (predtým komunitárnym) právom sťažovateľka nikdy v priebehu konania pred všeobecnými súdmi nepredniesla.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Vo vzťahu k sťažnostnej námietke založenej na tvrdení, že najvyšší súd mal ustálený skutkový   stav   prerokovávanej   veci   posudzovať   aj   podľa   ustanovení   úniového   práva, preto ústavný súd konštatuje, že tento dôvod sťažovateľka neuplatnila vo svojom odvolaní proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   a preto   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní vzhľadom na § 212 ods. 1 OSP nemohol prvostupňové súdne rozhodnutie na podklade tejto námietky   preskúmavať,   ani   sa   s   ňou   vysporadúvať,   keďže sťažovateľka   ju   (v   rozpore s princípom   subsidiarity)   prvýkrát   uplatnila   až   v   konaní   pred   ústavným   súdom. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol   predniesť,   ale   nepredniesol   v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014).

2.   V záverečnej   časti   dôvodov   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   namieta   záver najvyššieho súdu o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou žalovaného v 3.   rade   spočívajúcou   v nedostatočnej   kontrole   žalovaného   v 2.   rade   a škodou, ktorá sťažovateľke mala vzniknúť. Ide v podstate o druhý zreteľne formulovaný sťažnostný dôvod.

Ústavný súd má ústavou a zákonom o ústavnom súde stanovené okrem iného i limity pre svoj vrchnostenský vstup do kompetencie realizovanej inými orgánmi verejnej moci. Z čl.   127   ods.   1 ústavy plynie limit   právomoci   ústavného súdu,   z § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde zas časový limit ústavno-súdneho prieskumu a pod.

Formulované   právne   závery   sú   pre   posudzovaný   prípad   sťažovateľky   významné. V konaní pred   krajským   súdom   (a   neskôr   i pred   najvyšším   súdom)   boli   za   žalovaných označené   tri   subjekty.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   28   Cb   100/2002-502 z 25. septembra 2008   žalobu   sťažovateľky   vcelku   (teda   proti   všetkým   trom   žalovaným) zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   najvyšší   súd   rozsudkom č. k. 5 Obo 4/2009 540 z 30. marca 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil, a to vo výrokoch, ktorými bola zamietnutá žaloba proti žalovanému v 2. rade a proti žalovanému v 3. rade. Prvostupňový rozsudok bol zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie len v časti zamietnutia žaloby proti žalovanému v 1. rade. Uvedené procesné skutočnosti majú   za   následok,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   28   Cb   100/2002-502 z 25. septembra 2008   ukončil   s právoplatnosťou   k 24.   máju   2011   spor   sťažovateľky so žalovaným v 2. rade a so žalovaným v 3. rade. Preto ani ústavný súlad v tomto rozsudku formulovaných   právnych   záverov   na   základe   tu   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti sťažovateľky   nemôže   byť   vzhľadom   na   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   vecne preskúmaný. Ústavný súd uvedené zdôrazňuje z dôvodu výraznej hmotno-právnej spätosti nárokov   vznesených   sťažovateľkou   v spore   pred všeobecnými   súdmi,   ktorá   našla   svoj odraz v   sťažnostnej   argumentácii,   no má   význam   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   jej sťažnosti.

Neopomenuteľnou   je   predovšetkým   zodpovednostná   i   majetková   prepojenosť všetkých troch žalovaných, ktorá zohrávala pri rozhodovaní krajského súdu a najvyššieho súdu o sťažovateľkinej žalobe podstatný význam. Žalovaným v 1. rade bol totiž štát, ktorý s ohľadom na svoju podstatu v právnych vzťahoch vystupuje prostredníctvom špecifických subjektov. Žalovaným v 2. rade bol subjekt, ktorý mal v rozhodnom čase formu štátnej príspevkovej organizácie. Žalovaným v 3. rade bolo zas ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy, štátna rozpočtová organizácia oprávnená konať v mene štátu, ale aj zakladať štátne   príspevkové   organizácie   a kontrolovať   ich.   Významným   faktorom   rozhodovania všeobecných   súdov   v kauze   sťažovateľky   tak   bola   pričítateľnosť   ňou   tvrdených protiprávnych konaní (nekalá súťaž, nesprávny úradný postup) uvedeným trom žalovaným subjektom.

Sťažnosťou   je   napadnutý   potvrdzujúci   rozsudok   najvyššieho   súdu (č. k. 4 Obo 99/2011-604 z 29. apríla 2013) tvoriaci z hľadiska hmotno-právneho posúdenia sťažovateľkou   uplatneného   nároku   nerozlučnú   jednotu   s prvostupňovým   rozsudkom krajského súdu č. k. 28 Cb 100/2002-567 zo 14. septembra 2011. V štádiu konania procesne rámcovanom týmito dvoma rozsudkami sa už rozhodovalo len o hmotno-právnom nároku sťažovateľky proti žalovanému v 1. rade. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku konštatoval,   že   sťažovateľke   ušiel   zisk „v   priamej   príčinnej   súvislosti   so správaním žalovaného   2/   v hospodárskej   súťaži,   teda   že   rozsah   a spôsob   výstavníckej   činnosti žalovaného   2/   spôsobilo   zníženie   tržieb   z rovnakej   činnosti   žalobcu“.   Logicky   potom uzavrel,   že „v   danej   veci   nie   sú   splnené   podmienky   pre   zodpovednosť   žalovaného   1/ za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.“.

Právne   závery   najvyššieho   súdu   teda   možno   zhrnúť   tak,   že   majetkovú   ujmu na ziskoch   z vykonávania   výstavníckej   činnosti   mohla   spôsobiť   len   činnosť   žalovaného v 2. rade   v rovnakej   hospodárskej   sfére,   a nie   prípadná   nezákonná   pasivita   ústredného orgánu štátnej správy, za ktorú by niesol zodpovednosť žalovaný v 1. rade podľa zákona o zodpovednosti za škodu. K tomu však sťažovateľka na strane 12 sťažnosti iba uvádza, že „činnosť žalovaného v 1. rade vrátane jeho nedostatočnej kontrolnej činnosti v rozpore so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a činnosť   žalovaného   v 2.   rade   v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi pri poskytovaní služieb v oblasti výstavníctva mali vo vzťahu ku sťažovateľovi ako žalobcovi spôsobilosť privodiť ujmu a ujmu aj skutočne spôsobili...“.   Citovanej   námietke   chýba   ústavno-právny   rozmer,   a vzhľadom   na   jej konštatačný   charakter   ju   ústavný   súd   hodnotí   len   ako   polemiku   s právnymi   názormi najvyššieho súdu.

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05,   III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   takú interpretáciu   a   aplikáciu   právnej   normy   zo   strany   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   jej   účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd však na podklade prednesených sťažnostných námietok po preštudovaní vyžiadaného   súdneho   spisu   žiadne   signály   zjavnej   neodôvodnenosti   či arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nezistil.

Všeobecné súdy konajúce v sťažovateľkinej veci totiž najprv právoplatne uzavreli, že jej žaloba je nedôvodná vo vzťahu k žalovanému v 2. rade pre absenciu rozporu jeho konania s dobrými mravmi (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka), a k žalovanému v 3. rade, ktorého „nemožno   považovať   za   účastníka   hospodárskej   súťaže“ (strana   13   rozsudku najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Obo   4/2009-540   z 30.   marca   2011).   Vo   zvyšku   žalobou uplatneného nároku potom v druhej fáze konania uzavreli, že prípadný nesprávny úradný postup,   za ktorý   nesie zodpovednosť podľa   zákona o zodpovednosti   za škodu   žalovaný v 1. rade,   nebol   spôsobilý   privodiť   ujmu   sťažovateľke.   Právne   názory   krajského   súdu i najvyššieho   súdu   v   oboch   vymedzených   fázach   konania   (do   24.   mája   2011 a po 24. máji 2011) nevrhajú na sťažnosťou napadnutý odvolací rozsudok najvyššieho súdu tieň   vnútornej   nekonzistentnosti,   ktorý   by   mohol vo   svojom   dôsledku   viesť   k   upretiu sťažovateľkinho   prístupu   k meritórnemu   rozhodnutiu   o niektorej   časti   ňou   uplatnených nárokov.   Súčasne   s ohľadom   na   právnu   samostatnosť   žalovaného   v 2.   rade   (štátna príspevková organizácia ako právnická osoba) a žalovaného v 1. rade (štát ako právnická osoba a subjekt súkromnoprávnych vzťahov) nemožno považovať zásadný právny záver najvyššieho   súdu   o tom,   kto   mohol   svojím   správaním   privodiť   sťažovateľke   ujmu,   ani za arbitrárny.

Ústavný   súd   tak   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v argumentačnej   časti o probléme príčinnej súvislosti medzi (ne)konaním žalovaného v 1. rade a tvrdenou ujmou nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu alebo porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Takýto   záver   vedie   ústavný   súd   štandardne k odmietnutiu sťažnosti   ako zjavne neopodstatnenej (napr. I.   ÚS 66/98,   III.   ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v jej sťažnostnom petite (návrh na   zrušenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   návrh   na   priznanie   náhrady   trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014