znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 520/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť N. M., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   z   28.   februára   2013   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P/342/2012 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/73/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013   doručená   sťažnosť   N.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zohľadnenie   záujmu   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a práva na ochranu   a   starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „okresný súd“) z 28. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P/342/2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/73/2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté konania“). Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že   na okresnom súde prebiehalo konanie o zrušenie vyživovacej   povinnosti.   Okresný   súd   rozsudkom   rozhodol   o návrhu   tak,   že   zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči sťažovateľke, ktorá mu bola stanovená v sume 100 €, a to s účinnosťou od 12. decembra 2012. Krajský súd svojím rozsudkom vydaným v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   rozsudky   okresného   súdu   a krajského   súdu   považuje   za „úplne zmätočné, právne nezrozumiteľné, nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a najmä arbitrárne z toho dôvodu, že prvostupňový súd ako i odvolací súd nerozhodli na základe vykonaného dokazovania v predmetnom konaní, z ktorého je evidentné, že nepoberám dávku v nezamestnanosti s sni dávku v hmotnej núdzi a som vedená na Úrade práce...“.

S prihliadnutím na to sťažovateľka poukazuje na to, že na pojednávaní vo februári 2013 navrhovateľ uviedol, že svojej priateľke prispieva 250 € mesačne a voči nej však nie je schopný platiť výživné v sume 100 €, preto sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd a krajský súd porušili aj čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   uvádza,   že   v   dôsledku   nesprávnych a nepreskúmateľných   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu   v súčasnosti   nemá žiadne príjmy nielen od štátu, ale ani od vlastného otca. Keďže v súčasnej dobe si nemôže nájsť žiadnu prácu, podala si prihlášku na nadstavbové štúdium s cieľom získať ďalšie vzdelanie.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   a krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   bolo   porušené   jej   základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a „právo na ochranu a starostlivosť dieťaťa podľa   čl.   3   ods.   1   a 2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa“,   zrušil   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 417/2013).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom a rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie označených práv postupom okresného   súdu   a žiada   zrušiť   rozsudok   okresného   súdu   z   28.   februára   2013   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P/342/2012.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o postup a napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného   súdu,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajského súdu.

S   prihliadnutím   na to bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/73/2013

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

V danom prípade krajský súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.   17   CoP/73/2013   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z   28.   februára   2013   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P/342/2012, ktorým okresný súd zrušil vyživovaciu povinnosť otca voči sťažovateľke. Sťažovateľka v podstatnom namieta, že skutkové okolnosti, z ktorých všeobecné   súdy   vychádzali,   neodôvodňovali   zrušenie   vyživovacej   povinnosti,   a   preto spochybňuje právne závery na týchto skutkových okolnostiach ustálené.

Ústavný   súd   skúmajúc   obsah   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   zistil, že v označenom rozsudku krajský súd najskôr opísal konanie a rozhodnutie okresného súdu, ktorý odôvodnil zrušenie vyživovacej povinnosti tým, že sťažovateľka „ukončila štúdium na   strednej   škole   a v súčasnosti   sa   nepripravuje   žiadnym   spôsobom   na   svoje   budúce povolanie. Odporkyňa je plnoletá a získala schopnosť sa sama živiť dňom nasledujúcim po ukončení štúdia.“.

Krajský   súd   potom   ďalej   uviedol   na   s.   2   a s   3   odvolacie   dôvody,   pre   ktoré sťažovateľka nesúhlasila so závermi okresného súdu, a na s. 3 až 5 zaujal k jej odvolacím námietkam   svoj   právny   názor.   Krajský   súd   sa   okrem   iného   vyjadril   aj   k podstatnému odvolaciemu dôvodu   sťažovateľky, ktorá sa dovolávala v jej veci aplikácie § 62 ods. 1 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   podľa   ktorého   plnenie   vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť, keď uviedol: „Podľa citovanej právnej úpravy nemá pre trvanie vyživovacej povinnosti žiadny význam tá skutočnosť, že dieťa nadobudlo plnoletosť, ako na to správne poukazuje aj odvolateľka..Zákonná vyživovacia povinnosť k deťom však trvá po dobu, ktorá sa v jednotlivých prípadoch odlišuje a ktorá je potrebná na to, aby dieťa podľa svojich   schopností   a   nadania   mohlo   získať   vedomosti   a   znalosti,   potrebné   na   náležité vyzbrojenie sa pre začlenenie sa do takej pracovnej činnosti, v ktorej sa môže plne uplatniť. Platí   preto,   že   ak   sa   dieťa   pripravuje   štúdiom   na   svoje   budúce   zamestnanie,   trvá vyživovacia   povinnosť   rodičov   voči   nemu   tak   dlho,   pokiaľ   táto   jeho   príprava   nie   je ukončená. Predpokladom však je, že sa dieťa tejto príprave náležité venuje, teda riadne študuje.   Len   čo   je   však   táto   odborná   príprava   skončená   a   dieťa   má   možnosť   sa   živiť vlastnou   prácou,   vyživovacia   povinnosť   rodičov   podľa   zákona   voči   nemu   zanikne.   Za prípravu   na   budúce   povolanie   sa   považuje   jednak   stredoškolské   štúdium,   pokiaľ   dieťa nehodlá pokračovať na štúdiu na vysokej škole alebo vysokoškolské štúdium. Nemožno sem zaradiť   absolvovanie   kurzov   a   najmä   kurz   autoškoly   za   účelom   získania   vodičského oprávnenia.

Pri   rozhodovaní   súdov o výživnom   sa uplatňuje zásada,   podľa   ktorej sú   rodičia zodpovední za všestranní, duševný a telesný rozvoj svojich detí, z čoho vyplýva, že rodičia sú povinní dbať na to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy v takom obore, pre ktorý má schopnosti a ktorom sa môže náležíte uplatniť. V prípade, pokiaľ však nastane situácia, že dieťa absolvuje určitú školskú prípravu, ktorú si zvolilo a pre ktorú má schopnosť a nadanie a táto je ukončená riadnym spôsobom, pričom nemá záujem ďalej v tomto obore prehlbovať svoje schopnosti a vedomosti ďalším štúdiom, podľa súdnej praxe platí, že dieťa je schopné samo sa živiť, ktorá skutočnosť je dôvodom na zánik vyživovacej povinnosti rodičov voči nemu v zmysle ust § 62 ods. 1 Zákona o rodine.

Pokiaľ nastane situácia, že dieťa aj bezprostredne po ukončení svojej prípravy na budúce povolanie štúdiom nemá možnosť získať prácu v dôsledku situácie na trhu práce, vzťahuje sa na neho právna úprava tak, ako na všetky ostatné fyzické osoby, v dôsledku čoho jeho potreby majú byť zabezpečené dávkami v nezamestnanosti, pripadne sociálnymi dávkami, za ktoré zodpovedá štát.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil podstatné okolnosti prípadu a napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľný   s   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a právom na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Rozsudok   krajského   súdu nevykazuje známky zjavných omylov v podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, ani právne závery, ktoré by odporovali relevantnej právnej úprave.

Rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02), sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K sťažovateľkou namietanému porušeniu „práva na ochranu a starostlivosť dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   v tejto   časti   sťažnosti   nenachádza   žiadnu   vecnú súvislosť medzi   rozsudkom krajského súdu a označenými právami vyplývajúcimi z čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože tento dohovor zaručuje práva každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), čím je podľa názoru   ústavného   súdu   vylúčená   možnosť,   aby   napadnutým   rozsudkom   boli   porušené sťažovateľkine práva, ktorá dovŕšila plnoletosť už 11. júla 2011, teda ešte pred začatím súdneho konania.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky je tiež   zjavne neopodstatnená, a preto bolo namieste ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013