znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 520/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   10428/201,   sp.   zn.   Rvp   10429/2012   a   sp. zn.   Rvp   10430/2012,   zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sp.   zn.   11   Er   1156/2003 z 20. februára 2012, sp. zn. 11 Er 1304/2003 z 16. februára 2012 a sp. zn. 5 Er 1421/2011 z 8. februára 2012 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 102/2012 z 29. mája 2012, sp. zn. 14 CoE 166/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 1 CoE 178/2012 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10428/2012, sp. zn. Rvp 10429/2012 a sp. zn. Rvp 10430/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 520/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn.   Rvp   10428/2012,   sp.   zn.   Rvp   10429/2012   a   sp.   zn.   Rvp 10430/2012,   doplnené na základe výzvy ústavného súdu podaniami doručenými 9. októbra 2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11 Er 1156/2003 z 20. februára 2012, sp. zn. 11 Er 1304/2003   zo 16.   februára   2012   a   sp.   zn.   5   Er   1421/2011   z 8.   februára   2012 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   15   CoE   102/2012   z   29.   mája   2012,   sp.   zn.   14   CoE   166/2012   z 28. mája   2012 a sp. zn. 1 CoE 178/2012 z 24. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

Z troch   sťažností   sťažovateľky   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú   doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., alebo tieto pohľadávky   sťažovateľky   boli   zabezpečené   na základe   dohody   s dlžníkom   notárskymi zápisnicami. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu alebo notárske zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.

V   priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúcie   zastavil.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými rozhodnutiami   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové   rozhodnutia   ako   vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10428/2012,   sp.   zn.   Rvp   10429/2012   a   sp.   zn.   Rvp   10430/2012   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   zistil,   že   sťažovateľka   aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   bezpodmienečne   nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o   sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v podrobnostiach   na   nálezy sp. zn. I. ÚS 382/2012,   II.   ÚS   379/2011,   III.   ÚS   90/2011,   III.   ÚS   242/2011, III. ÚS 488/2012   a   IV. ÚS 446/2011   opätovne   dospel   k záveru,   že   je   potrebné   ich odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   z dôvodu   nedostatku právomoci a zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky odmietol (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   sú   jej   známe   z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012