SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 52/2016-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 11 C 13/2009-377z 18. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra2015 doručená sťažnosť, v ktorej ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ“) namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 (ďalej aj,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len„okresný súd“) č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresnéhosúdu“).
Podrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, ako aj rozsudok krajského súdu č. k.14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010:„odporujú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:
sa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia, pričom namietaný nesprávny procesný postup odvolacieho súdu nebol riešení ani v konaní o Dovolaní (bod IV. sťažnosti);
sa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol Dovolanie so záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom tento záver nebol Najvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa nevyjadril vôbec k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);
napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v prvostupňovom súdnom konaní, v Odvolaní a v Dovolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo než znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia (bod VI. sťažnosti).“Sťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody, preto je toho názoru,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných ústavou, listinoua dohovorom a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ⬛⬛⬛⬛..., garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2015, sp. zn. 8Cdo/180/2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2015, sp. zn. 8Cdo/180/2015, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛ ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 867,94 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje,„... aby Ústavný súd Slovenskej republiky dočasným opatrením: odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377“.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňujetakto:„Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti je možnosť, že napadnutý Rozsudok Krajského súdu, ako aj Rozsudok Okresného súdu budú, spoločne s Uznesením vydaným Najvyšším súdom, zrušené, a že výkonom Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť k neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre sťažovateľa ujmu spočívajúcu v úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa aj v takom prípade, ak by Rozsudok Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu bol Ústavným súdom SR zrušený a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na ďalšie konanie na Okresnom súde Bratislava III.
... Ujma, ktorá by mohla takýmto postupom navrhovateľa, resp. súdneho exekútora sťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím osobám v prípade odkladu vykonateľnosti Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitostinávrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátaneokolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátupodľa čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna2015, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010, ktorým bolovyhovené žalobe navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ proti sťažovateľovi ako odporcovia sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 19 032,38 € s úrokom z omeškaniavo výške 13 % od 25. februára 2003 do zaplatenia, ako aj dohodnutého úroku vo výške2 503,49 € a zároveň na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienenésplnením príslušných zákonných podmienok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Text ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý vlistine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranuobsiahnutom v II. hlave ústavy. Preto výklad a aplikácia čl. 36 ods. 1 listiny je identická akovýklad a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konaniepred súdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzizákladným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadnáodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právona súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy saexpressis verbiszakotvuje právona súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr.Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie základnéhopráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdnehokonania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základnéprávo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňujekaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdnehokonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní(mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale ajpovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00). Právo na súdnu ochranuv zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojenékráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitejkvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súduposkytnutie ochrany procesnému, ako aj hmotnému právu účastníka súdneho konania.Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísnyzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivostiv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania másvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväznýnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdnehorozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bolaodmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súdodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickejosoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09-36). Základné právo na súdnuochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súdnemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimipostupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných zárukspravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudkuuvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrilodporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoréskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akýmiúvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právneposúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavneakceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je tedapovinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musítýkať skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktoréhorozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd pripomína, že ústava rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavnýsúd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, žeúlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00,mutatis mutandisI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivéhoprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v prejednanej veci.
Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že„Sťažovateľ v rámci konania na prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viacero porušení procesných pravidiel zo strany tak Okresného súdu Bratislava III aj Krajského súdu v Bratislave, pričom tieto vyjadril v písomných vyjadreniach adresovaných Okresnému súdu Bratislava III, a najmä v Odvolaní podanom Krajskému súdu v Bratislave. Napriek početným námietkam sťažovateľa, ktoré smerovali tak voči nedostatočne vykonanému dokazovaniu či neúplne zistenému skutkového stavu, ako aj voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany Okresného súdu Bratislava III, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí o Odvolaní uviedol, že k vypracovaniu písomného vyhotovenia Rozsudku Krajského súdu pristúpil na základe ust. § 213 ods. 1 OSP, pričom zároveň na prejednanie danej veci nenariadil pojednávanie... podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP.“.Krajský súd v Bratislave ďalejvýslovne v rámci odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že„sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, ako aj s jeho vyhodnotením dôkazov vo veci“ Krajský súd v Bratislave takýmto postupom zvýhodnil navrhovateľa...“.
Podľa sťažovateľa„... odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje rozhodnutie taktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Vo vzťahu k namietanému zásahu do v sťažnosti označených ustanovení ústavy,listiny a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že„namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu Rozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil procesné práva sťažovateľa ako účastníka konania, keď doplnil vykonané a ukončené dokazovanie Prvostupňového súdu v rámci odvolacieho konania v zmysle ust. § 213 ods. 4 OSP, pričom ale zároveň na prejednanie danej veci nenariadil pojednávanie podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP, čím došlo k porušeniu procesných prác účastníka v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP“.
Podľa sťažovateľa „V prípade, ak by aj Najvyšší súd považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho procesných práv v zmysle ust. § 213 a 214 OSP za irelevantné, mal svoje závery náležité odôvodniť...“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecnésúdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovenýchv napadnutom uznesení najvyššieho súdu a napadnutom rozsudku krajského súdu v spojenís napadnutým rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahuk splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutémurozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto častiza oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudkukrajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovanáza zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014,I. ÚS 563/2014).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahustotožnil so závermi, ku ktorým dospel okresný súd, a s jeho odôvodnením. V napadnutomrozsudku krajský súd uvádza:„Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza:„Námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní musia účastníci v zmysle § 120 O.s.p. pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť relevantné a konkrétne skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade zaťažuje dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti. Teda, že v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM, a že sa dňa 24.2.2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60.000,- Kč, ako aj na termíne vrátenia pôžičky dňa 24.2.2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo, že peniaze boli poskytnuté ako pôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej odkaz na § 657 Občianskeho zákonníka. Z toho zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj vrátiť.... K argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách, o nesprávnom právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací súd dopĺňa, že odporca neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide len o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd má rovnako za to, že v danom prípade došlo k reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia pôžičky. Boli tak preukázané a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní, že preukázal, že pôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku. Odporca nepredložil, ani nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol jeho výsluch ako účastníka konania, keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu. Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy dôkaz o tvrdenej simulácii...
Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania - odporcu vôbec nevyplýva, že v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje ich podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho jasné a priame stanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu, aký úkon sa zakrýval. Odporca len uviedol, že suma mu bola poskytnutá ako súkromná, a že nebolo predmetom ich dohody jej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie, ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú správnosť záverov súdu prvého stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými dôkazmi odporca simuláciu nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej súvislosti. Úmysel spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám osebe poskytnutie pôžičky.
... Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyššísúd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie v priznávajúcej časti odmietol, uvádza,že„dovolanie odporcu smeruje jednak proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu (priznávajúcej istinu vo výške 19 032, 38 € s úrokom z omeškania vo výške 13 % od 25. februára 2003 do zaplatenia, dohodnutý úrok vo výške 2 503, 49 € v spojení s trovami konania), prípustnosť ktorého z ustanovenia § 238 O. s. p. vyvodiť nemožno. Dovolací súd v tejto časti dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to, by dovolanie odporcu v tejto časti bolo procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. V prípade výskytu týchto vád je totiž dovolanie účastníka prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez ohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia (pozri napr. R 34/1995, R 117/1999, rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.23/1998,38/1998).“.
...Najvyšší súd náležite sa vyporiadajúc s námietkami sťažovateľa uvedenýmiv dovolaní v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že„Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd vyhlásil rozsudok 23. apríla 2013 bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), pričom oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 156 ods. 3 O. s. p.) bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 28. marca 2013 (čl. 480 spisu).
V danej veci nešlo o žiaden z prípadov uvedených v citovanom § 214 ods. 1 O. s. p., kedy by bolo treba na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.
Teda tým, že odvolací sud rozhodol o odvolaniach účastníkov konania bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p.), neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“.
Vo vzťahu k povinnosti náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia najvyšší súdv napadnutom uznesení uviedol, že«zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O. s. p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznaným nárokom v spojení s trovami konania. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto časti a súhlasil s argumentáciou ním použitou („súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie, vec posúdil správne po právnej stránke, rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie“). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a jeho odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v uvedenej (vyhovujúcej) častí odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu v uvedenej časti. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.».
Najvyšší súd v napadnutom uznesení napokon konštatoval, že odporca namietal ajinú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právneposúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP]. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľanajvyšší súd uvádza:„Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov v uvedenej časti. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorú možno namietať len v procesné prípustnom dovolaní, o taký prípad v potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu nešlo.“
Ústavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru, ženajvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveďna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorésťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súdv napadnutom uznesení, ktorým odmietol v priznávajúcej časti dovolanie sťažovateľa, akoaj krajský súd spolu s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechalibez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnutéuznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnejarbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľajudikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svojerozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť daťpodrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurkv. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdovodôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okreminého je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podaťna súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudokESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je samaosebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby saneprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníkakonania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásademôže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Hellev. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následokporušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravenév inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť aleboarbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sútieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sadostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zisteniaskutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieťk názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomocinajvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom vykladať a aplikovaťpríslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkovéa právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu a krajského súduv spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné a nemajú znaky svojvôle aleboarbitrárnosti.
Ústavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavnýsúd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánomochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadizásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutiaktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru,ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však muselzaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajskéhosúdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú požiadavku ústavnosti (odôvodneniemajúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postupvšeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymipredpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základnýchľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Skutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdomv napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05-106). Podľa názoru ústavného súdusa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súdsvojím rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkomokresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 takéhoto výkladu či aplikáciezákonného predpisu nedopustili.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyššísúd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súd svojímrozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietolako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľačl. 1 ods. 1 ústavy, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťouzákladných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamoaplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušenízákladných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,I. ÚS 485/2010). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnostisťažovateľa.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhuna vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípadesťažnosti prijatej na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016