znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 52/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2012 doručená sťažnosť S. M., štátneho občana Slovinskej republiky, t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „prezídium Policajného zboru“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-228/BOK-B1-2010,   postupom   Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti takto argumentoval: „Dňa 23. 12. 2010 bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené sťažovateľovi obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) Tr. zák... Dňa 30. 05. 2012 podala Generálna prokuratúra SR, odbor osobitného určenia, obžalobu   na   sťažovateľa   na   Okresnom   súde   v   Trnave   za   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 127 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.   c)   Tr.   zák.   s poukazom   na   §   138   písm.   b),   písm.   i)   Tr.   zák.   Konanie   je   vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 2 T/35/2012.

Dňa 18. 06. 2012 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. 2 T/35/2012 podľa § 238 ods. 3 Tr. por., § 72 ods. 1 písm. e) Tr. por. rozhodol o sťažovateľovom ponechaní vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   Krajský   súd   Trnava   uznesením zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 5 Tos/84/2012.

Okresný   súd   Trnava   dňa   18.   06.   2012   rozhodoval   o   sťažovateľovom   ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby za situácie, kedy sťažovateľovi. ani jeho obhajcovi, nebola doručená bez meškania obžaloba v zmysle ustanovenia § 240 ods. 1 Tr. por...

Uvedeným   postupom   súd   znemožnil   sťažovateľovi   dostatočným   spôsobom   sa pripraviť   na   rozhodovanie   o   ponechaní   vo   väzbe,   nakoľko   sťažovateľ   nemal   vedomosť o obsahu   obžaloby   a   o   skutkoch,   ktoré   sú   mu   kladené   za   vinu.   Za   daného   skutkového a právneho stavu sa sťažovateľ nemohol dostatočne vyjadriť k väzobným dôvodom a ich prípadnej existencii. Obžaloba bola napokon obhajcovi sťažovateľa doručená až dňa 16. 07. 2012, pričom samotnému sťažovateľovi nebola doručená do dnešného dňa...

Svoje rozhodnutie o nedoručení obžaloby na neverejnom zasadnutí súd odôvodnil tým, že je potrebné vyčkať na preklad obžaloby do slovinského jazyka...

Za daných okolností nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, pričom uvedeným postupom   bolo   sťažovateľovi   odopreté   právo   na   obhajobu   v   konaní   o   jeho   ponechaní vo väzbe...

Okresný súd Trnava v danom prípade neskúmal samostatne dôvody trvania väzby po podaní obžaloby, pričom len odkázal na rozhodnutie vyššieho inštančného súdu o väzbe v prípravnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený postup je nezákonný a ústavne neakceptovateľný.

Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 28. 06. 2012 zároveň nereagoval na všetky argumenty sťažovateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil pomerne neurčito a vágne... Skutočnosť,   že Krajsky súd Trnava sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa,   považuje sťažovateľ   za   prejav   svojvôle   a   postup   celkom   sa   vymykajúci   zákonnosti,   resp.   postup v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom skúmal hmotné podmienky väzby. Hmotné podmienky väzby nie sú v prípade sťažovateľa dané a navyše neboli ani rozhodnutím okresného súdu, ani rozhodnutím krajského súdu dostatočne odôvodnené a riadne preukázané...

Sťažovateľ poukazuje ďalej na fakt, že Krajský súd Trnava rozhodol o jeho sťažnosti 3 pracovné dni po tom, ako mu bola sťažnosť doručená. Sťažovateľ je toho názoru, že Krajsky   súd   v   Trnave   sa   nemohol   dôsledne   oboznámiť   so   spisovým   materiálom (obsahujúcim   cca   7650   strán)   tak,   aby   mohol   objektívne   a   kvalifikovane   rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa a jeho ponechaní vo väzbe a rozhodol bez toho, aby sa dôkladne oboznámil so skutkovým stavom a argumentmi sťažovateľa...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažovateľ uvádza, že skutočnosť, že je cudzinec a nemá trvalý alebo prechodný pobyt na území SR, nemôže byť dôvodom na jeho vzatie do väzby a držanie v nej, nakoľko podmienka tohto dôvodu väzby nebola splnená, nakoľko sťažovateľ trvalé bydlisko má, dokonca v rámci EÚ. Vzhľadom na existenciu EÚ a Schengenského priestoru nie je možné, aby súd odôvodňoval existenciu dôvodu väzby skutočnosťou, že sťažovateľ nemá trvalé bydlisko v SR...

Ako vyplýva z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, hrozba vysokého trestu môže byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby len v začiatočnom štádiu trestného konania.   Sťažovateľ   je   vo   väzbe   viac   ako   18   mesiacov   bez   toho,   aby   k   samotným skutočnostiam pre ktoré bolo obvinenie vznesené, pristúpili ďalšie podstatné okolnosti... Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 06. 2012, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Trnava zo dňa 28. 06. 2012 nevyplýva, z akých skutočností súdy vychádzali pri svojom závere, že v mojom prípade hrozí, že budem pôsobiť na spoluobvinených a svedkov. Súdy len vo všeobecnosti a pomerne vágne uviedli, že takáto obava tu existuje...

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažovateľ uvádza, že nie sú dané dôvody väzby v zmysle tohto ustanovenia Tr. por., nakoľko u sťažovateľa nie je naďalej daná obava, že by pokračoval v trestnej činnosti. Trestnej činnosti sa sťažovateľ nedopustil, v predmetnej trestnej veci je nevinný. Nie je pravdou, že by bol v minulosti viackrát trestne stíhaný, ide o zavádzajúce tvrdenia súdov. Za účelom objasnenia svojej neviny sťažovateľ pri preštudovaní spisového materiálu prostredníctvom svojho obhajcu navrhoval doplnenie vyšetrovania, avšak o jeho návrhoch nebolo do dnešného dna žiadnym spôsobom rozhodnuté a nebol o vybavení jeho návrhov žiadnym spôsobom vyrozumený. Túto   skutočnosť   považujem   sťažovateľ   za   ďalšiu   nezákonnosť   v celom rade   doterajších nezákonných postupov zo strany súdov a OČTK, čím bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo S. M., zaručené čl. 47 ods. 4 a právo zaručené čl. 5 ods. 2, čl. 6 ods.   3   písm.   a)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   postupom Ministerstva   vnútra   SR,   Prezídiom   Policajného   zboru   v konaní   vedenom   pod   spisovou značkou ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010, porušené bolo.

2. Základné právo S. M., zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a právo zaručené čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/35/2012 spočívajúcom v nedoručení obžaloby a jeho uznesením zo dňa 18. 06. 2012 v spojení   s   konaním   Krajského   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   5 Tos/84/2012 a jeho uznesením zo dňa 28. 06. 2012, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5 Tos/84/2012-7563 zo dňa 28. 06. 2012 a uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T/35/2012 zo dňa 18. 06. 2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ S. M. sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. S. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť S. M. náhradu trov konania v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. C., T.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru postupom prezídia Policajného zboru

Sťažovateľ   v časti   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, práva byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru a práva, aby ako obvinený bol bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom   obvinenia proti nemu podľa   čl. 6 ods.   3 písm. a)   dohovoru   postupom prezídia   Policajného   zboru   v konaní   vedenom pod sp. zn. ČVS:   PPZ-228/BOK-B1-2010.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal,   že   nemá vedomosť o tom, akým spôsobom orgán činný v trestnom konaní po skončení vyšetrovania rozhodol o jeho návrhoch na doplnenie vyšetrovania.

Sťažovateľ v súvislosti s týmito námietkami argumentoval, že tým, že mu postupom orgánov   činných   v trestnom   konaní   bolo   odopierané   právo   na   tlmočníka,   nemohol   sa všetkými   dostupnými   zákonnými   prostriedkami   brániť   proti   svojmu   obvineniu,   a teda v konečnom dôsledku náležitým spôsobom uplatniť svoje právo na obhajobu.

Na   tomto   mieste   považuje ústavný   súd   za   dôležité   pripomenúť,   že   v namietanej trestnej veci bola obžaloba na sťažovateľa podaná okresnému súdu 30. mája 2012 (sťažnosť pre namietané porušenie sťažovateľových práv bola ústavnému súdu doručená 7. augusta 2012) a konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd v obdobných prípadoch uviedol, že trestné konanie od svojho začiatku až po   jeho   koniec   je procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé   pochybenia.   Spravidla   až   po   skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, III. ÚS 155/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 155/05).

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu, keďže vec nie je právoplatne skončená, má sťažovateľ v konaní vo veci samej pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinné právne prostriedky na ochranu svojich práv a na namietanie procesných pochybení. Z uvedeného dôvodu a s prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 186/06).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   a),   b)   a c)   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 z 18. júna 2012, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátil   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe   podaného opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   krajského   súdu   preskúmať na základe   podanej   sťažnosti   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľovým právam, vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

Sťažovateľ   súčasne   namietal   postup   okresného   súdu,   a teda   prieťahy   v rámci trestného konania vedeného pod sp. zn. 2 T 35/2012 v súvislosti s nedoručením obžaloby pred   rozhodnutím   o jeho   ponechaní   vo   väzbe.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   petitu   je   bez pochybností zjavné, že sťažovateľ nenamietal prieťahy v postupe okresného súdu vo veci samej, ale v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   rešpektuje   prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenia čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy garantujúce základné práva na právnu pomoc a na rovnosť v konaní, či   čl.   48   ods.   2   garantujúci   základné   právo   na   konanie   bez   prieťahov   (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010). Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať dopad postupu okresného súdu v súvislosti s nedoručením obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi pred rozhodovaním o ponechaní vo väzbe na prípadné porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru, obsahom ktorých je aj právo obvinenej osoby predložiť súdu argumenty na svoju obhajobu proti ponechaniu vo väzbe.

Aj keď v danom prípade ide o námietku súvisiacu s postupom súdu prvého stupňa, ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   tohto   postupu   vzhľadom   na   povahu   a   charakter sťažovateľovej námietky, ktorú predostrel ako prieťah okresného súdu. V tejto súvislosti zároveň sťažovateľ tvrdil, že tým, že mu nebola doručená obžaloba pred rozhodovaním okresného   súdu   o zákonnosti   jeho   väzby,   proti   pozbaveniu   svojej   osobnej   slobody   sa nemohol náležite brániť.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia   o nedoručení   obžaloby   pred   rozhodovaním   o ponechaní   vo   väzbe,   ku   ktorému došlo 18. júna 2012, sa zakladajú na pravde. Obžaloba bola totiž jeho právnemu zástupcovi doručená 16. júla 2012 a preklad obžaloby bol jemu samotnému doručený až 8. augusta 2012.

Podľa   §   240   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   okresný   súd   bol   povinný   bez meškania doručiť obžalobu sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Táto okolnosť ma významnú právnu   relevanciu   z hľadiska   uplatnenia   práv   obvineného   predovšetkým   vo   veci   samej. Pri doručení obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi okresný súd nepostupoval promptne, ale pokiaľ ide o otázku poznania podstaty obžaloby a predmetu rozhodovania okresného súdu na neverejnom zasadnutí 18. júna 2012, je zjavné, že sťažovateľ bol v dostatočnej miere s týmito skutočnosťami oboznámený. O tom svedčí obsah zápisnice okresného súdu sp. zn. 2   T   35/2012   z 18.   júna   2012,   z ktorej   vyplýva,   že   na   neverejnom   zasadnutí (predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   po   podaní obžaloby   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku)   boli   okrem   iných   prítomní sťažovateľ, jeho obhajca a vzhľadom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, na   úkone   bola   prítomná   aj   tlmočníčka   z jazyka   slovinského.   Po   začatí   neverejného zasadnutia   predsedníčka   senátu   oboznámila   prítomných   s jeho   predmetom,   obsahom obžaloby a pripojenými spismi. V priebehu neverejného zasadnutia bol vypočutý sťažovateľ a zároveň jeho obhajcovi bolo udelené slovo, aby predostrel argumenty proti ponechaniu sťažovateľa   vo   väzbe.   Z obsahu   tejto   zápisnice   nevyplýva   žiadna   skutočnosť,   ktorá   by nasvedčovala   tomu,   že   by   sťažovateľovi   boli   upreté   práva   vyjadriť   sa   k predmetu rozhodovania   alebo   aby   sťažovateľ   neuznal   dôvody   a podstatu   obžalobného   návrhu. Nedoručenie   obžaloby   sťažovateľovi   pred   rozhodovaním   o jeho   ponechaní   vo   väzbe sa nejaví ako také procesné pochybenie okresného súdu, ktoré by malo zásadný vplyv na obsah jeho práv garantujúcich osobnú slobodu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   a),   b)   a c)   dohovoru   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tos 84/2012 z 28. júna 2012

Uznesením krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   z 18.   júna   2012,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o jeho   ponechaní   (aj   ponechaní spoluobžalovaného) vo väzbe. Okresný súd rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Poukázal na to, že sťažovateľ je obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, za čo mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že sťažovateľ   a spoluobžalovaný   sú   cudzími   štátnymi   príslušníkmi   a že   je   dané   dôvodné podozrenie, že sa pokúsia vyhnúť trestnému konaniu pobytom na neznámom mieste. Okrem toho okresný súd uviedol, že zo spisu bolo zistené, že sťažovateľ a spoluobžalovaný páchali rozsiahlu trestnú činnosť s presnými pravidlami a že sťažovateľ sa kontaktoval s utajeným svedkom počas jeho výkonu väzby v Slovinsku aj takým spôsobom, že s ním komunikoval cez   okno   ústavu   na   výkon   väzby.   Okrem   toho   bolo   preukázané,   že   sťažovateľ a spoluobžalovaný sa už v minulosti pokúsili prepraviť rôzne omamné a psychotropné látky do rôznych štátov Európy a že skutok, za ktorý sú obžalovaní, páchali po dlhšiu dobu a v pokračovaní   v páchaní   trestnej   činnosti   im   bolo   zabránené   až   obmedzením   osobnej slobody na Slovensku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej dôvodil hlavne tým, že pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe nebola doručená obžaloba ani jemu, ani jeho obhajcovi, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj preto,   že   sa   odvoláva   na   skoršie   rozhodnutie   krajského   súdu.   Okrem   toho   sťažovateľ namietal, že rozhodnutie okresného súdu neuvádza konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu a že uňho nie je daný žiaden z dôvodov väzby.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   84/2012 z 28. júna 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného   uviedol: „Podľa   názoru   krajského   súdu   naďalej   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   boli obvinení vzatí do väzby. Obvineným hrozí v prípade uznania viny vysoký trest, naviac sú obaja   cudzími   štátnymi   príslušníkmi   a existuje   podozrenie,   že   obvinení   sa   pohybovali po viacerých štátoch Európy, čo odôvodňuje obavu, že by mohli – ak by boli prepustení na slobodu   –   ujsť   alebo   sa skrývať   za účelom   vyhýbania   sa trestnému   stíhaniu.   Obaja obvinení sú podozriví zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti organizovaným spôsobom s kontaktmi   na   viaceré   osoby,   takže   hrozí   aj   obava,   že   v prípade   prepustenia   z väzby na slobodu by sa mohli s týmito osobami skontaktovať za účelom ich ovplyvňovania, a tak mariť   objasňovanie   skutočností   dôležitých   pre   trestné   stíhanie.   Trestná   činnosť, zo spáchania   ktorej   sú   obvinení   dôvodne   podozriví,   mala   byť   páchaná   počas   dlhšieho časového   obdobia,   obvinení   nie   sú   zamestnaní   a nemajú   žiadny   legálny   príjem,   čo odôvodňuje obavu, že prepustením z väzby na slobodu, by mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. Por.“

Pokiaľ ide   o námietku sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa   čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd už pri preskúmaní postupu a uznesenia okresného súdu vyslovil jej   zjavnú   neopodstatnenosť   s odkazom   na   všeobecnosť   týchto   ustanovení   a potrebu aplikácie   špeciálnych   ustanovení   čl.   17   ústavy   a čl.   5   dohovoru   pri   rozhodovaní o zákonnosti väzby.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil dostatočnými skutkovými okolnosťami a podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané žiadne   dôvody   ospravedlňujúce   pozbavenie   jeho   osobnej   slobody   a ďalšie   ponechanie vo väzbe.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva (v   danom   prípade   z   § 71   Trestného   poriadku),   (m. m.   Toth   c. Rakúsko   z 12. decembra 1991).

Krajský súd, ktorý sa zamietnutím sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   preskúmal zákonnosť sťažovateľovej   väzby v dostatočnej   miere.   Aj   keď krajský   súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil veľmi stručne, jeho podstatu vystihol. Skutočnosti, ktorými krajský súd odôvodnil útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, sa vzhľadom na dĺžku trvania väzby, ktorá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavovala takmer 20 mesiacov, ako aj vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku, pri ktorom môže väzba podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku trvať až 48 mesiacov a pri splnení podmienok podľa § 76a Trestného poriadku až 60 mesiacov, sú právne akceptovateľné.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nedal odpoveď na všetky jeho argumenty, ktoré boli súčasťou sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej konajúci súd nie je povinný   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dať   na   každý   argument   a návrh   sťažovateľa podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).

Krajský   súd   (aj   keď   nie   vyčerpávajúcim   spôsobom)   poskytol   sťažovateľovi dostatočný   obraz   o skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   jeho   názoru   opodstatňovali väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (hrozba vysokého trestu a skutočnosť, že je cudzím štátnym príslušníkom). Na tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné   poukázať   na   rozsudok   vo   veci   Knebl   proti   Českej   republike   (rozsudok z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68), v ktorom ESĽP konštatoval, že v danom prípade hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto nebezpečenstvo   zaniknúť   úplne.   Ústavný   súd   je   zároveň   toho   názoru,   že   stručné odôvodnenie krajského súdu aj vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (páchanie trestnej činnosti s kontaktmi na viaceré osoby) a k dôvodu podľa   § 71 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   (páchanie trestnej   činnosti dlhšiu   dobu a zistenie, že sťažovateľ nie je zamestnaný a nemá žiadny legálny príjem) sa v okolnostiach tohto prípadu a pri aplikácii metódy in concreto javia ako ústavne relevantné a udržateľné.

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že krajský súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu   rozhodol   3   pracovné   dni   potom,   ako   mu   bol   predložený   spis   spolu   s opravným prostriedkom,   čo   podľa   jeho   názoru   znamená,   že   sa   nemohol   dôkladne   oboznámiť s rozsiahlym   spisom,   a tým   ani   objektívne   preskúmať   zákonnosť   jeho   väzby.   V tejto súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   Trestný   poriadok   v ustanovení   §   76 a násl. ustanovuje rôzne   lehoty,   či   už lehoty   trvania väzby v prípravnom   konaní, lehoty trvania   väzby   v konaní   pred   súdom,   prípadne   ustanovuje   lehotu   na   podanie   obžaloby v prípade,   ak   sa   končí   základná   lehota   väzby   v prípravnom   konaní   alebo   napríklad ustanovuje   lehotu   5   pracovných   dní   (v   prípade   podania   sťažnosti   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe) na predloženie spisu   nadriadenému súdu pred uplynutím lehoty   väzby   v prípravnom   konaní   a podobne.   Zároveň   aj   §   192   ods.   3   a 4   Trestného poriadku ustanovuje lehoty, v rámci ktorých je nadriadený súd povinný rozhodnúť o väzbe. Trestný   poriadok   však   nepočíta   so   žiadnou   lehotou,   akú   v okolnostiach   tohto   prípadu uvádza   sťažovateľ,   keď   spochybňuje   pripravenosť   a objektivitu   senátu   krajského   súdu v lehote   3   pracovných   dní   od predloženia   spisu   rozhodnúť   o sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu.   Je   potrebné   vychádzať   z toho,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní a všeobecné súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6 druhá   veta   Trestného   poriadku).   Ak   teda   krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa v lehote 3 pracovných dní od predloženia spisu, rozhodol promptne a ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ním vykonanú prípravu na prijatie rozhodnutia či rýchlosť a s ním spojené dôkladné naštudovanie spisového materiálu (obdobne III. ÚS 97/2011).

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013