znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 52/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy (sťažovateľka v petite sťažnosti nesprávne uvádza čl. 29 ods. 1 a 2 ústavy), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalobcu účastníkom   konania   o náhradu   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľka namietala, že aj keď sa chcela oboznámiť s obsahom spisov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 3554/2006/50 a č. 3554/2006/51, ktoré sú pripojené k spisu okresného súdu sp. zn. 10 C/62/2010, zákonná sudkyňa odmietla udeliť sťažovateľke súhlas na vyhotovenie fotokópií, čím jej mala znemožniť získať do jej dispozičnej sféry požadované informácie zachytené v listinnej podobe.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   47   ods.   3   ústavy   tvrdí,   že okresný   súd „bezdôvodne   postavil   sťažovateľa   ako   žalobcu   do   nerovného   procesného postavenia a to tým, že mu neumožnil vyhotoviť fotokópie listín obsiahnutých v súdnom spise,   pritom   však   druhý   účastník   konania   -   žalovaný,   disponuje   fotokópiami   alebo rovnopismi týchto listín a môže ich ľubovoľne používať v konaní. Sťažovateľ objektívne nemá   vytvorené   v   občianskom   súdnom   konaní   rovnaké   procesné   podmienky   a   nemôže v porovnaní so žalovaným využiť svoje procesné právo definované v ust. § 44 ods. 1 OSP (právo na vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu) a to bez existencie relevantných dôvodov. Sťažovateľovi tak súd bezdôvodne sťažuje jeho procesnú pozíciu, najmä mu sťažuje jeho argumentačnú a obrannú pozíciu...

Sťažovateľ   nemá   v   občianskom   súdnom   konaní   možnosť   prednášať   argumenty spojené s obsahom listín umiestnených v spise sp. zn.: 3554/2006/51 resp. 3554/2006/50 za podmienok, ktoré by ho nestavali do zjavnej nevýhody voči protistrane.“

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   informácie   podľa   čl.   26 ods. 1   ústavy,   resp.   právo   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   dohovoru,   sťažovateľka poukázala na to, že „Občiansky súdny poriadok, ako ani iný právny predpis nevyžadujú súhlas predsedu senátu (samosudcu) na vyhotovenie fotokópie listiny obsiahnutej v súdnom spise. V okolnostiach daného prípadu nie je možné identifikovať žiaden relevantný dôvod na to, aby v danom prípade malo dôjsť k obmedzeniu sťažovateľovho práva na informácie realizovaného vyhľadávaním a prijímaním informácií formou vyhotovenia fotokópií listín umiestnených v súdnom spise.

Občiansky súdny poriadok ani zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nijako nelimitujú právo účastníkov občianskeho súdneho konania na slobodný prístup k informáciám... a ani neviažu realizáciu základného práva na slobodný prístup k informáciám predchádzajúcim súhlasom sudcu...

Na základe uvedených skutočností tvrdíme, že zákonný sudca neumožnení m, aby si sťažovateľ (resp. jeho právny zástupca prítomný na úkone) vyhotovoval fotokópie, vyslovil zákaz,   ktorým   mu   zmaril   vyhotovenie   zrakom   vnímateľného   záznamu   informácii   Tento postup zákonného sudcu prekračuje zákonom ustanovené možnosti obmedzenia základného práva na prijímanie informácií...

Porušenie čl.   10   dohovoru   spočíva   v tom,   že všeobecný súd   zákazom neumožnil sťažovateľovi realizovať výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 ods. 1 dohovoru povolenie (súhlas)   nevyžaduje   (hoci   ich   výkon   možno   za   určitých   okolnosti   obmedziť).   Preto   sa konanie   tohto   štátneho   orgánu   dostalo   aj   do   rozporu   s   právom   sťažovateľa   prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:

1. Základné právo spoločnosti L. a. s.,... na rovnosť v konaní zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 10 C 62/2010 bolo porušené.

2. Základné právo spoločnosti L. a. s.,... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 10 C 62/2010 bolo porušené.

3. Základné právo spoločnosti L. a. s.,... slobodne prijímať informácie zaručené čl. 29 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 10 C 62/2010 bolo porušené.

4. Základné právo spoločnosti L. a. s.,... prijímať informácie zaručené čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 10 C 62/2010 bolo porušené.

5.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   10   C   62/2010 zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   sťažovateľa   zaručených   Ústavou Slovenskej republiky a práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Spoločnosti L. a. s.,... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 250,- €..., ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s.,... trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne požaduje vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a účinných prostriedkov nápravy (I. ÚS 146/09). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   pri   príprave   predbežného   prejednania   sťažnosti   zistil,   že   napadnuté konanie vedené pred okresným súdom nie je dosiaľ právoplatne skončené, vo veci nebolo dosiaľ vydané ani žiadne meritórne rozhodnutie, pričom aktuálne bolo okresným súdom nariadené vo veci pojednávanie na 21. marec 2012.

Námietka sťažovateľky spočívajúca v tvrdení, že vo veci bolo procesným postupom súdu (prípadne zákonného sudcu) porušené základné právo na rovnosť účastníkov v konaní ako   aj   základné   právo   na   informácie   tým,   že   v rozpore   s ustanoveniami   §   44   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) jej mala byť odopretá možnosť nazerať do súdneho spisu (prípadne pripojeného spisu), robiť si z neho výpisy a fotokópie, vytvára procesnú situáciu, ktorú možno klasifikovať ako zákonom ustanovený dôvod na podanie odvolania   proti   rozhodnutiu   prvostupňového súdu   podľa   §   221   písm.   f)   OSP,   prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Prípustnosť týchto opravných prostriedkov vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP je totiž odvolanie a podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie zásadne prípustné, ak sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.

Účastník sa teda môže za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu týchto   svojich   práv   podaním   odvolania,   resp.   dovolania   (m.   m.   III.   ÚS   21/2011).   Pri ustaľovaní záveru o nedostatku svojej právomoci konať v sťažovateľkinej veci ústavný súd súčasne   prihliadal   aj   na   povahu   porušenia   označených   základných   práv   a na   možnosti nápravy ich prípadného porušenia v rámci občianskeho súdneho procesu. Podľa stabilnej judikatúry totiž ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02). Z uvedeného dôvodu princíp subsidiarity bráni ústavnému súdu preskúmať namietané porušenie základného práva základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Rovnako pri posúdení sťažovateľkou namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádzajúc zo zistenia, že konanie pred okresným súdom dosiaľ nebolo právoplatne skončené a nebolo v ňom dokonca ani vydané žiadne meritórne rozhodnutie, obdobne dospel k záveru, že sťažovateľka má stále možnosť domáhať sa nápravy prípadného porušenia tohto práva pred iným súdom využitím opravných a iných právnych prostriedkov, ktoré pripúšťa platné procesné právo, a teda ani čo sa týka tejto časti sťažnosti, nie je daná právomoc ústavného súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania odmietol podľa čl. 127 ods. 1 i. f. z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012