znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 52/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 330/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 330/2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   prebieha   pod   sp.   zn.   6   Sp   14/2009   konanie,   ktorého   predmetom   je preskúmanie   rozhodnutia   Katastrálneho   úradu   v   Bratislave,   Správy   katastra   pre   hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „správa katastra“ alebo „odporca“) č. 2V-9189/05 zo 16. decembra 2008. Týmto rozhodnutím správa katastra na základe návrhu L. P., B. (ďalej len „navrhovateľka v 1.   rade“),   a Mgr. Ľ. P.,   B. (ďalej len „navrhovateľka v 2. rade“),   čiastočne   zamietla   a   čiastočne   povolila   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností.   Nehnuteľnosti   totiž   boli   predmetom   darovacej   zmluvy   uzavretej   medzi navrhovateľkou v 1. rade ako darcom a navrhovateľkou v 2. rade ako obdarovaným.

Uvedené rozhodnutie správy katastra bolo vydané po podaní protestu prokurátora, ktorý iniciovala práve sťažovateľka, „a to z dôvodu, že L. P. nemohla darovacou zmluvou nakladať so svojimi nehnuteľnosťami, a to z dôvodu, že na predmetnom liste vlastníctva bola zapísaná obmedzujúca poznámka o duplicitnom vlastníctve v prospech sťažovateľky“.

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež uviedla, že ako žalobkyňa „vedie súdne konanie o určenie vlastníckeho práva proti L. P. a Mgr. Ľ. P. (v procesnej pozícii žalovaných), ktorým   sa   domáha   určenie   vlastníckych   práv   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predmetom darovacej zmluvy (ktorej vklad bol žalovaným správnym orgánom zrušený). Vec je vedená na Okresnom úde Bratislava II, spis. zn. 52C 31/2007“.

Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti sťažovateľka, ako aj Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   žiadali   o   vstup   do   preskúmavacieho   konania   vedeného   pred   krajským súdom podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   a   to   v   pozícii   vedľajšieho   účastníka na strane správy katastra.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Sp 14/2009-24 z 21. mája 2009 nepripustil vstup sťažovateľky ani Slovenskej republiky zastúpenej ministerstvom do predmetného konania, „nakoľko právny inštitút vedľajšieho účastníctva v ustanoveniach piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. správne súdnictvo nie je upravený, pričom v danej veci sa jedná o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa tretej hlavy V. časti O. s. p., kde okruh účastníkov je striktne stanovený v ustanovení § 250m ods. 3 O. s. p., keď z   tejto   právnej   úpravy   jednoznačne   vyplýva,   že   účastníkmi   súdneho   konania   sú   iba   tí účastníci,   ktorí   boli   účastníkmi   administratívneho   konania,   v   ktorom   bolo   vydané napadnuté rozhodnutie“.

Sťažovateľka i Slovenská republika zastúpená ministerstvom podali proti uzneseniu krajského   súdu   odvolanie   odôvodnené   nesprávnymi   skutkovými   zisteniami,   ku   ktorým dospel   krajský   súd   na   základe   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   nesprávnym   právnym posúdením   veci.   Predovšetkým   poukázali   na   prebiehajúce   konanie   o   určovacej   žalobe vedené na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) a „svoj návrh na vstup do konania odôvodnili poukazom na právnu neistotu... v určení účastníka konania na strane odporcu vo veci vedenej Okresným súdom..., keď na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6   Sp   14/2009   prebieha   konanie   vo   veci   navrhovateľov   L.   P.   a   spol.   voči   odporcovi Katastrálny   úrad   Bratislava   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporcu...,   preto vzhľadom na uvedené sú žiadatelia o vstup do konania názoru, že by mali byť účastníkmi konania vedeného Krajským súdom Bratislava, sp. zn. 6Sp 14/2009 a to aj na základe zákonných   ustanovení   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   správne   súdnictvo, pričom uvedené opierajú o ustanovenie § 250 O. s. p., podľa ktorého súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.“.

Najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 330/2009 uznesenie krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že „súd prvého stupňa postupoval v preskúmavanej veci náležite v intenciách... Občianskeho súdneho poriadku, pre svoj právny záver mal dostatok skutkových podkladov a o žiadosti na vstup vedľajších účastníkov   do   preskúmavacieho   konania   v   danej   veci   rozhodol   v   súlade   so   zákonom“. Rovnako ako krajský súd poukázal na ustanovenie § 250m ods. 3 OSP, na základe ktorého dospel k záveru, že „okruh účastníkov je stanovený presným výpočtom. Z toho vyplýva, že sa tu nemôže uplatniť inštitút spoločenstva účastníkov (či už samostatné alebo nerozlučné) ani inštitút vedľajšieho účastníka.“. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 197/07 a zdôraznil, že otázka účastníctva v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP je upravená priamo v tejto hlave. Preto neprichádza do úvahy primerané použitie ustanovení tretej časti OSP o vedľajšom účastníkovi tak, ako to predpokladá ustanovenie § 246c ods. 1 OSP.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v nadväznosti na ustanovenie § 93 ods.   3 OSP formulovala tvrdenie, podľa ktorého „o tom, že na výsledku súdneho konania   má   sťažovateľka   právny   záujem   niet   pochýb,   keďže   predmetom   tohto   súdneho konania   bolo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   bolo vydané   na   podnet   sťažovateľky   a   v   nadväznosti   na   uplatnený   protest   okresného prokurátora. Týmto rozhodnutím sa založil stav právnej istoty a boli ním chránené aj jej subjektívne práva. Predmetom súdneho konania (v ktorom mala sťažovateľka ambície byť vedľajším účastníkom) bolo teda preskúmanie súdneho rozhodnutia (správne zrejme malo byť správneho rozhodnutia, pozn.), ktoré bolo vyústením správneho konania (v ktorom bola účastníkom) a ktoré založilo jej právnu istotu v záujme ochrany jej subjektívnych práv. Zrušením tohto rozhodnutia dôjde k odstráneniu stavu právnej istoty.“.

Z uvedeného pohľadu potom sťažovateľka považuje právny názor najvyššieho súdu „za   prejav   svojvôle   a   maximálnej   miery   arbitrárnosti“,   pretože   výklad   do   úvahy prichádzajúcich   právnych   noriem   OSP   (§   93   ods.   3,   §   246c   ods.   1   a   §   250m   ods.   3) najvyšším   súdom   bol   formalistický   a   v   konečnom   dôsledku   mariaci   účel   požadovanej súdnej ochrany.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd vôbec nezaoberal posúdením dispozície právnej normy   obsiahnutej   v   §   93   ods.   3   OSP,   teda   skúmaním   právneho   záujmu   na   výsledku konania.   Jeho   postup „nebol   teda   náležite   odôvodnený,   čo   je   v   rozpore   s   princípmi spravodlivého súdneho procesu (ktorý je garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv   a   ľudských   slobôd),   a teda   aj   porušením   práva   na   spravodlivé súdne konanie...“.

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vidí   sťažovateľka   aj   v   porušení princípu   kontradiktórnosti   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože   v   jeho dôsledku „sa sťažovateľka... nemôže vyjadrovať k priebehu konania a hlavne uplatňovať všetky práva účastníka v tomto konaní, pričom výsledok konania zasiahne do jej práv“.

K   rozhodnutiu   ústavného   súdu,   na   ktoré   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho uznesenia odvolal, sťažovateľka uviedla, že „v danom prípade všeobecný súd mechanicky aplikoval závery Nálezu Ústavného súdu SR bez toho, aby zohľadnil novú právnu úpravu a zaoberal   sa   historickým   výkladom   právnej   normy.   V   zmysle   historického   výkladu aplikovanej právnej normy (ale ja výkladu teleologického) je nepochybné, že nová právna úprava   jednoznačne   tendovala   k   tomu,   aby   účastníkmi   súdneho   konania   v   správnom súdnictve boli všetci tí, o ktorých právach a povinnostiach sa koná v správnom konaní. A teda, aby sa nekonalo bez tých, o ktorých právach a povinnostiach sa koná.“. Zároveň sťažovateľka poukázala na rozhodnutie iného senátu najvyššieho súdu, ktoré vychádzalo zo záveru, že „vedľajšie účastníctvo v správnom súdnictve je prípustné“. Najvyšší súd sa s týmto odlišným právnym názorom nijak nevysporiadal.

Napokon sťažovateľka namietala, že najvyšší súd „a pravdepodobne aj súd prvého stupňa   konal   s   účastníkom,   ktorý   zomrel,   keďže   z   iných   konaní   máme   vedomosť,   že žalobkyňa L. P. zomrela“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu   aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky L. podľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu v Bratislave, spis. zn. 8Sžo 330/2009 zo dňa 24.09.2009, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu v Bratislave, spis. zn. 8Sžo 330/2009 zo dňa 24.09.2009 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi L. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti predostrela dve námietky, ktoré podľa jej názoru svedčia o porušení označených základných práv uznesením najvyššieho súdu. Prvá   námietka   je   založená   na   tvrdení   nesprávneho   právneho   posúdenia   skutkových okolností sťažovateľkinho prípadu, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd mal na tieto okolnosti aplikovať primerane ustanovenie § 93 ods. 3 OSP, a to využitím ustanovenia § 246c ods.   1 OSP.   Druhá námietka,   priamo naväzujúca na prvú,   smeruje   voči   kvalite odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá vzhľadom na to, že sa najvyšší súd   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   sťažovateľka   má   právny   záujem   na   výsledku preskúmavacieho   konania vedeného   pred   krajským   súdom,   nespĺňa požiadavky   plynúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z neho vychádzajúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd poukazuje na rôzne prístupy všeobecných   súdov   k otázke možného vedľajšieho   účastníctva   v   správnom   súdnictve.   Napokon   to   dokazujú   aj   rozhodnutia najvyššieho   súdu   predložené   sťažovateľkou   ako   prílohy   jej   sťažnosti   (na   jednej   strane napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, na strane druhej rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sž 43/2007).

Do uvedenej nejednotnosti má však ústavný súd oprávnenie zasahovať iba v prípade, ak   rozhodnutie   všeobecného   súdu   vybočuje   z   ustálenej   súdnej   judikatúry   spôsobom porušujúcim základné práva a slobody i ďalšie práva uvedené v čl. 127 ods. 1 ústavy. Inak sa totiž ústavný súd pridržiava svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Predmetom konania pred krajským súdom je preskúmanie rozhodnutia orgánu správy katastra,   ktorým   bol   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   čiastočne zamietnutý a čiastočne mu bolo vyhovené. Sťažovateľka v tomto konaní uplatňovala svoje právo na postavenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu, teda žalovaného správneho orgánu. Jej záujem v konaní bol teda stelesnený v snahe docieliť, aby meritórne rozhodnutie krajského súdu neviedlo k prevodu vlastníckeho práva z titulu uzavretej darovacej zmluvy na obdarovaného. Tento sťažovateľkin záujem plynie aj zo skutočnosti, ktorú v odôvodnení svojej   sťažnosti   uviedla,   a   to,   že   na okresnom   súde   sa   vedie   občianskoprávne   konanie (sp. zn. 52 C 31/2007) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu darovacou zmluvou.

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu nie je výrazom takej svojvôle a   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktorá   by   pri   meritórnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti mohla ústavný súd viesť k záveru o porušení označených základných práv.

Konanie pred orgánmi správy katastra o vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepredstavuje konanie, ktorého cieľom je riešiť otázku vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti   v   prípade   jej   spornosti.   Správa   katastra   ako prvostupňový   správny   orgán povoľuje s konštitutívnymi účinkami vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v tých prípadoch, keď otázka vlastníckeho práva medzi účastníkmi zmluvy tvoriacej právny titul pre vklad nie je sporná. Ak existuje v otázke vlastníckeho práva právne relevantný spor,   správa   katastra   nie   je   oprávnená   takýto   spor   riešiť.   Spornosť   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam je oprávnený záväzným spôsobom vyriešiť iba všeobecný súd v rámci konania o určovacej žalobe.

Preto,   ak   v   čase   prebiehajúceho   konania   pred   krajským   súdom   o   preskúmanie rozhodnutia správy katastra vydaného v konaní o vklade podľa § 28 a nasledujúcich zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   súčasne   prebieha   aj   konanie   občianskoprávne   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   vkladu,   potom   krajský   súd   nemôže v preskúmavacom konaní porušiť základné právo na súdnu ochranu účastníka sporového konania tým, že mu neprizná postavenie vedľajšieho účastníka. Aj keby totiž rozhodnutie krajského súdu v konečnom dôsledku viedlo k právoplatnému vkladu vlastníckeho práva v prospech   osoby,   ktorá   je   v   otázke   tohto   vlastníctva   so   sťažovateľkou   v   spore,   také rozhodnutie správy katastra nie je pre všeobecný (v tomto prípade okresný) súd záväzné. Teda všeobecný súd pri meritórnom rozhodovaní v konaní o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nebude viazaný prípadným právoplatným rozhodnutím správy katastra   o   vklade   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   v   prospech   sťažovateľkinej odporkyne (m. m. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 67/2000 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/2001).

Účel   sťažovateľkinho   uplatnenia   nároku   na   vstup   do   preskúmavacieho   konania v pozícii   vedľajšieho   účastníka   tak   bude   naplnený   v   konaní   okresného   súdu   o   určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   v   ktorom   sťažovateľka   vystupuje   v   pozícii navrhovateľa.   A   keďže   meritórne   rozhodnutie   okresného   súdu   nemôže   byť   formálno-procesne ovplyvnené rozhodnutím krajského súdu v preskúmavacom konaní a bude záväzné pre správu katastra (§ 159 ods. 2 OSP), potom najvyšší súd, aj keď v prostredí nejednotnej judikatúry   všeobecných   súdov   v   otázke   vedľajšieho   účastníctva   v   správnom   súdnictve, nemohol porušiť napadnutým uznesením sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu ani jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Následne nie je možné uvažovať ani o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   pretože   vylúčením   aplikácie ustanovení o   vedľajšom   účastníkovi   na sťažovateľkin   prípad bolo pre   najvyšší súd   bez právneho   významu   zaoberať   sa   jej   prípadným   právnym   záujmom   na   výsledku preskúmavacieho konania.

Nad   rámec   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   len   poznamenáva,   že   námietka sťažovateľky   týkajúca   sa   konania   súdov   s   účastníčkou,   ktorá   podľa „vedomosti“ sťažovateľky   zomrela,   je   zjavne   bez   príčinnej   súvislosti   s   prerokúvanou   vecou,   preto nebolo potrebné bližšie sa ňou zaoberať.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia sťažovateľkiných základných práv v rámci   meritórneho   prerokovania   jej   sťažnosti.   Preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010