znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 52/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   J.   Ch.,   U.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T.,   N.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Topoľčany z 29. septembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 220/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ch., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Topoľčany z 29. septembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 220/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Topoľčany   z 29.   septembra   2008   vydané   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 220/2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. Ch., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré je Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátovi JUDr. J. T., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 52/09-17 zo 17. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Ch., U. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   Er   220/2008-35   z 29.   septembra   2008.   Ústavný   súd zároveň   na   základe   návrhu   sťažovateľa   odložil   vykonateľnosť   predmetného   uznesenia okresného súdu.

Sťažovateľ   na   podklade   exekučného   titulu   –   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 7 Cb 158/2006-164 z 11. decembra 2006 – podal 31. marca 2008 ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie voči Obci U. (ďalej len „povinný“). Predmetným exekučným titulom bol   povinný   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   2 658 162,30   Sk   a nahradiť   trovy konania. Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 29. marca 2008.

Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie ho súdny exekútor 1. apríla 2008 predložil okresnému súdu a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľ   súdnemu   exekútorovi   10.   apríla   2008   doručil   podanie   označené ako „oznámenie“,   v ktorom   uviedol,   že   judikovaná   pohľadávka   bola   uhradená, a to 27. marca 2008 v sume 100 000 Sk a 31. marca 2008 vo zvyšnej sume. Sťažovateľ v tomto   podaní   uviedol,   že „návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   minimálne   v rozsahu o zaplatenie 2.558.162,30 Sk podaný dôvodne“, a to okrem iného aj z dôvodu, že „posledný deň, kedy povinný mohol riadne plniť povinnosť uloženú exekučným titulom, bol deň 28. 3. 2008“ a že „dňom 29. 3. 2008 nadobudol exekučný titul vykonateľnosť a sťažovateľ bol oprávnený domáhať sa vymoženia súdom priznanej pohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora“.

Na   základe   oznámenia   sťažovateľa   súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu   11. apríla   2008   podanie   označené   ako „Oznámenie   o   upustení   od   vykonania   exekúcie“, v ktorom   tiež   požiadal   o priznanie trov   exekúcie.   Poukázal na ustanovenie §   46   ods.   3 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie.   Následne   uviedol,   že „nakoľko   súdny   exekútor,   v dôsledku   upustenia od exekúcie nemôže trovy exekúcie vymôcť niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie tak, ako to predpokladá zákon, žiadam o ich priznanie súdom a zviazanie na ich náhradu povinného“.

Okresný   súd   doručil   29.   mája   2008   súdnemu   exekútorovi   oznámenie,   v   ktorom formuloval právny názor, že „nakoľko upustenie od exekúcie je osobitný spôsob skončenia exekúcie a exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie iba vtedy, keď rozhoduje súčasne o zastavení exekúcie“, nebude o trovách exekúcie rozhodovať.

Podaním doručeným okresnému súdu 3. júna 2008 súdny exekútor opätovne požiadal o vydanie súdneho rozhodnutia o trovách exekúcie. Znovu zdôraznil, že „nakoľko súdny exekútor nedisponuje poverením, nemôže trovy exekúcie vymôcť niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie...“. Podľa   názoru   súdneho   exekútora   okresný   súd   mal   rozhodnúť   o   trovách   exekúcie aj z dôvodu, „že povinný o trovách doposiaľ nebol upovedomený a už ani upovedomený, tak ako   to   predpokladá   §   201   ods.   1   EP,   nebude“.   Záver   okresného   súdu,   že   súd rozhodne o trovách   exekúcie   iba   vtedy,   keď   rozhoduje   súčasne   o zastavení   exekúcie, nie je podľa názoru súdneho exekútora v súlade so zákonom.

Okresný súd vydal 19. júna 2008 uznesenie č. k. 8 Er 220/2008-22, ktorého výrok znel: „Súd o trovách súdneho exekútora JUDr. M. Š. nerozhoduje“. Zásadným dôvodom tohto rozhodnutia bolo ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a ustálená judikatúra, z čoho   okresný   súd   vyvodil,   že „exekučný   súd   rozhoduje   o trovách   exekúcie   iba vtedy, keď rozhoduje   súčasne   o jej   zastavení.   Keďže   v danom   prípade   došlo   k upusteniu od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 EP exekučný súd nemá dôvod exekúciu (ktorá sa už skončila) zastaviť.“. Podľa okresného súdu, „ak súdny exekútor od vykonania exekúcie upustil,   pričom   trovy   exekúcie   neboli   uhradené,   môže   pokračovať   vo   vymáhaní   trov exekúcie, exekučný poriadok to umožňuje v ustan. § 200 ods. 3 EP. V danom prípade však exekútor   nedisponuje   poverením   od   súdu,   nakoľko   od   exekúcie   upustil   pred   vydaním poverenia a pred úhradou trov exekúcie od povinného.“.

Proti predmetnému uzneseniu doručil súdny exekútor okresnému súdu 30. júna 2008 odvolanie   odôvodnené   názorom,   podľa   ktorého,   ak „súdny   exekútor   nebol   poverený vykonaním   exekúcie,   nemôže   trovy   exekúcie   vymôcť   niektorým   zo   spôsobov   určených na vymoženie   peňažnej   pohľadávky   vydaním   príkazu   na   úhradu   trov   exekúcie   tak, ako to predpokladá   zákon“.   Opätovne   zdôraznil,   že   v zákone   nemá   oporu   tvrdenie okresného súdu, že súd rozhodne o trovách exekúcie iba vtedy, keď rozhoduje súčasne o zastavení exekúcie. Ďalej súdny exekútor zdôraznil, že predmetom jeho podania „nebol návrh na zastavenie, alebo iné formálne ukončenie exekúcie, nakoľko vzniknutá situácia nastala priamo zo zákona. K nevykonaniu exekúcie došlo v dôsledku správania povinného – úhrady   pohľadávky   po   začatí   konania.   Možno   tvrdiť,   že   sa   jedná   o formu   skončenia exekúcie. Ak tomu tak je, je na mieste rozhodnúť o trovách exekúcie práve v tomto štádiu.“. S týmto odôvodnením súdny exekútor navrhol, aby v rámci odvolacieho konania okresný súd   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   zaviaže   povinného   nahradiť   trovy   exekúcie sťažovateľovi.

O podanom   odvolaní   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Er   220/2008-35 z 29. septembra 2008 tak, že oprávnenému a právnemu zástupcovi oprávneného náhradu trov   exekúcie nepriznal a zároveň uložil oprávnenému zaplatiť trovy   exekúcie súdnemu exekútorovi. Okresný súd vychádzal z názoru, že „v danom prípade došlo ku skončeniu exekučného   konania   upustením   od   vykonania   exekúcie   podľa   §   46   ods.   3   Exekučného poriadku   pred   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie“.   Oprávnenému   okresný   súd náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že „oprávnený mal dňa 31. 3. 2008 celú sumu aj s trovami konania na svojom účte a pred podaním návrhu si mal preveriť stav na svojom účte, keďže v tento deň bola už pripísaná celá suma, ktorá bola predmetom exekúcie na účte oprávneného, čo oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne potvrdil. Teda oprávnený pri náležitej opatrnosti mal a mohol túto skutočnosť zistiť...“. Okresný súd tak považoval návrh sťažovateľa na vykonanie exekúcie za nedôvodný, pretože „pokiaľ by bol oprávnený zisťoval stav účtu v deň podania návrhu, návrh na vykonanie exekúcie by vôbec   nebol   podal.   Nie   je   chybou   povinného,   že   oprávnený   nekonal   s potrebnou opatrnosťou a spoliehal sa na to, kým mu bude doručený bankový výpis z účtu.“.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd prisvedčil odvolacej námietke súdneho   exekútora,   keď   uviedol: „z   dôvodu,   že   súdny   exekútor   upustil   od   vykonania exekúcie   ešte pred vydaním   súdneho   poverenia   na vykonanie   exekúcie,   vymáhanie trov exekúcie by bolo nezákonné...“

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   voči   napadnutému   uzneseniu okresného   súdu   namietal,   že „vychádza   z nesprávneho   skutkového   zistenia   veci ako aj z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a je   postihnuté   takou   vadou,   ktorá   mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci“.   Poukázal   na   skutkové   okolnosti, z ktorých vyplýva, že prvá časť sumy judikovanej pohľadávky bola pripísaná na jeho účet 31. marca 2008 a druhá časť sumy 2. apríla 2008. Rozpor s tvrdením uvedeným v oznámení doručenom súdnemu exekútorovi 10. apríla 2008 vysvetlil neprehľadnosťou výpisov z jeho účtu   v banke,   na   ktorých   boli   uvedené   viaceré   dátumy.   Z potvrdenia   z banky   vyplýva, „že ani   pri   vynaložení   všetkého   úsilia   sa   sťažovateľ   nemohol   o úhrade   pohľadávky dozvedieť   skôr“, než   1. apríla   2008,   resp.   3. apríla   2008,   a to   z výpisov   z účtu.   Podľa sťažovateľa tieto skutočnosti „súd neskúmal, nepreveroval a ani ich nebral v zreteľ. Pritom na výpise z účtu sťažovateľa, ktorý sťažovateľ pripájal k oznámeniu o úhrade pohľadávky, je vo veci úhrady sumy 2,5mil. Sk uvedený ako dátum 31. 03. 2008, tak aj dátum 02. 04. 2008.   Účastníkov konania súd nevyzýval,   aby sa k termínom úhrad vyjadrili alebo aby doplnili   svoje   tvrdenia...   Porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu vidíme   najmä   v tom,   že sa sťažovateľ   sa   nemal   možnosť   k rozhodujúcim   skutočnostiam vyjadriť.“.

Sťažovateľ namietol aj právny názor okresného súdu, že povinný si záväzok splnil riadne, keď príkaz na úhradu pohľadávky do banky dal ešte 28. marca 2008, t. j. posledný deň   pred   vykonateľnosťou   rozhodnutia.   Poukázal   pritom   na   §   567   ods.   2   zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov.   V tejto   súvislosti sťažovateľ uviedol, že „povinný si mal byť vedomý, že posledný deň zaplatenia uloženej povinnosti   pripadne   na   sobotu   a   preto   mal   zabezpečiť,   aby   veriteľ   mal   pohľadávku pripísanú na účte najneskôr 28.   3.   2008.   Tvrdíme,   že samotná skutočnosť,   že prvý deň vykonateľnosti   rozhodnutia   pripadol   na   sobotu   29.   03.   2008   je   irelevantná,   nakoľko už v tento deň by bol sťažovateľ oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že „dopoludnia 31. 3. 2008 v deň podania návrhu na vykonanie   exekúcie,   preveril   skutočnosť,   že   povinný   mu   pohľadávku   do   28.   3.   2008 neuhradil a že ju ani nemá uhradenú po tomto termíne. Na základe uvedeného potom podal návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Tieto   skutočnosti   však   súd   neskúmal,   nepreveroval   a ani nebral v zreteľ, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo v nesprávnom skutkovom zistení veci ako aj v jej nesprávnom právnom posúdení.

Z rozhodnutia súdu možno vyvodiť záver, že nedôvodné by bolo aj podanie, ktorým by   sa   sťažovateľ   domáhal   vymoženia   pohľadávky   z titulu   vykonateľného   01.   04.   2008, podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 01. 07. 2008, za predpokladu, že pohľadávka bude v tento deň pripísaná na účet veriteľa. Súd pritom neprihliada na skutočnosti ako: v akom   čase   bol   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podaný   a v akom   čase   bola   pohľadávka pripísaná na účet. Keď veriteľ s vykonateľným rozhodnutím zistí, že napr. o 10,00 nemá na účte uhradenú pohľadávku, je oprávnený okamžite podať návrh na vykonanie exekúcie a nie je ďalej povinný zisťovať, či pohľadávka nebude pripísaná na jeho účet napr. o 16,00. Naopak dlžník je povinný zabezpečiť, aby jeho dlh bol splatený najneskôr v posledný deň určenej lehoty na zaplatenie.“.

Sťažovateľ   tvrdil   aj   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia, „nakoľko z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   akým   spôsobom   súd,   to-ktoré ustanovenie právneho predpisu použil“. Poukázal pritom na použitie ustanovenia § 146 ods. 2   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej aj „OSP“) okresným súdom, ktorý neobjasnil, ako toto ustanovenie v prerokúvanom prípade aplikoval.

Napokon   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   hodnotil   ako   neprijateľné, že sa „vo veci trov exekučného konania, k náhrade ktorých ho súd zaviazal, nemohol ani len vyjadriť. Súd sťažovateľa zaviazal k náhrade trov konania bez toho, aby mohol uplatniť svoje práva a to rozhodnutím, voči ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ   sa   pred   vydaním   rozhodnutia   o trovách   exekúcie   nemal   možnosť   akokoľvek a k čomukoľvek vyjadriť. Sťažovateľovi bola týmto postupom súdu odopretá možnosť konať pred súdom.“.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   18.   februára   2009   vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 6. marca 2009 predsedníčka okresného súdu oznámila, že nemôže zaslať požadovaný súdny spis, keďže tento bol zapožičaný Okresnej prokuratúre   T.   a   následne   zaslaný   Krajskej   prokuratúre   v N.   na   konanie   o podnete na podanie   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky. Predsedníčka okresného súdu však k uvedenému vyjadreniu pripojila stanovisko zákonnej sudkyne v predmetnej veci. Z neho vyplýva, že sťažovateľ po zistení uhradenia judikovanej pohľadávky povinným „návrh na zastavenie exekúcie nepodal, hoci nebol najmenší dôvod v exekúcii pokračovať, Na základe tejto nečinnosti súdny exekútor upustil od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu   trov   exekúcie   podľa   §   5   ods.   2   vyhlášky   č.   288/1995   Zb.   o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, vypočítanej podľa § 5 ods. 1 vyhlášky, ktorú si súdny exekútor vyčíslil v sume 304.425,80 Sk.

Súd tieto trovy považoval pre povinného ako obec za likvidačné, lebo obec nemohla vznik   tohto   stavu   nijako   ovplyvniť   a len   oprávnený   mal   právo   disponovať   s návrhom na vykonanie exekúcie a po podaní žiadosti o vydanie poverenia   na vykonanie exekúcie súdnym   exekútorom   mal   podať   návrh   na   zastavenie   exekúcie   po   tom,   čo   sa   dozvedel o zaplatení pohľadávky povinným. Pri zastavení exekúcie by vznikli súdnemu exekútorovi trovy   exekúcie   pozostávajúce len   z hotových výdavkov   a paušálnej náhrady podľa   §   14 vyhl. č. 288/1995 Z. z..., ktoré by boli zanedbateľné oproti tým, ktoré vznikli pri upustení od vykonania   exekúcie,   na   ktoré   by   súd   zaviazal   povinného,   pričom   proti   tomuto rozhodnutiu o trovách je možné podať odvolanie podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok neobsahuje žiadne zákonné ustanovenie o opravnom prostriedku proti trovám exekúcie pri upustení od konania exekúcie, preto súd vychádzal z ust. § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Predsedníčka okresného súdu doručila 29. apríla 2009 ústavnému súdu fotokópiu požadovaného súdneho spisu. Zároveň doplnila už citované stanovisko zákonnej sudkyne s poukazom   na   skutočnosť,   že „v   súčasnosti...   sa   o podnete   na   mimoriadne   dovolanie koná“, v dôsledku čoho „podľa nášho názoru opodstatnenosť predmetnej sťažnosti, hlavne jej   odôvodnenia   bude   potrebné   posúdiť   v konaní   o veci   samej...“.   Vyjadrila   tiež   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 4. mája 2009 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať stanovisko. Právny zástupca sťažovateľa doručil 18. mája 2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom k obsahu vyjadrenia okresného súdu zdôraznil, že Exekučný poriadok sťažovateľovi ako oprávnenému neukladá povinnosť podať návrh na zastavenie   exekúcie   potom,   ako   sa   dozvedel   o zaplatení   pohľadávky.   Podľa   názoru sťažovateľa   i jeho   právneho   zástupcu „dôvod   na   zastavenie   exekúcie   by   bol   daný len ak by k úhrade   pohľadávky   prišlo   pred   začatím   exekúcie...   Súdny   exekútor   neupustil od vykonávania   exekúcie   pre   nečinnosť   oprávneného,   resp.   jeho   právneho   zástupcu ale pre správanie   povinného.   Je   nesporné,   že   návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   podaný dôvodne,   keď   k úhrade   súdom   priznanej   pohľadávky   prišlo   až   po   vykonateľnosti   tohto rozhodnutia a po začatí exekúcie.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   tiež   kriticky   hodnotil   dôvody   zákonnej   sudkyne, „ktoré ju   viedli   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   a síce,   že   trovy   považovala za likvidačné pre povinného ako obec. Aj z tohto stanoviska je zrejmé, že súd neakceptoval zásadu rovnosti účastníkov konania, nerozhodoval podľa preukázaných vecných a právnych skutočností, ale svojvoľne a bez opory v zákone.“. Právny zástupca   sťažovateľa vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje dva výroky. V prvom okresný súd nepriznal sťažovateľovi ako oprávnenému náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie jeho nároku (trovy právneho zastúpenia, hotové výdavky). V druhom výroku okresný súd uložil   sťažovateľovi   ako   oprávnenému   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie   v sume   304   425,80   Sk.   Keďže   petit   predloženej   sťažnosti   navrhuje   vysloviť porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   uznesením   okresného   súdu a následne zrušiť toto uznesenie ako celok, ústavný súd sa zaoberal ústavnou konformitou oboch výrokov.

1. Vzhľadom   na   vzájomnú   súvislosť   obidvoch   výrokov   napadnutého   uznesenia okresného súdu   posudzoval ústavný súd najprv právny záver okresného súdu, ktorý ho viedol   k rozhodnutiu   o nepriznaní   náhrady   trov   potrebných   na   účelné   vymáhanie sťažovateľovho   nároku   a tiež   k rozhodnutiu   o povinnosti   sťažovateľa   ako   oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Okresný súd svoj právny názor oprel o skutkové zistenie, podľa ktorého „oprávnený mal dňa 31. 3. 2008 celú sumu aj s trovami konania na svojom účte“, v dôsledku čoho okresný súd hodnotil sťažovateľov návrh na vykonanie exekúcie podaný práve 31. marca 2008 ako nedôvodný, pretože ak by bol „zisťoval stav účtu v deň podania návrhu, návrh na vykonanie exekúcie by vôbec nebol podal“.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti   takému uplatneniu. Vyjadruje to   aj znenie § 157   ods.   2   OSP, podľa ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Pre   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   skutkovo   relevantnou   otázkou,   kedy   boli prostriedky poukázané povinným z titulu úhrady judikovanej pohľadávky pripísané na účet sťažovateľa.   Od   zodpovedania   tejto   otázky   priamo   závisela   možnosť   alebo   nemožnosť aplikácie   ustanovenia   §   146   ods.   2   prvej   vety   OSP   na   posudzovaný   prípad,   pretože pre postup podľa tohto ustanovenia sa jednoznačne vyžaduje zavinené konanie účastníka konania („Ak niektorý   z účastníkov zavinil, že konanie sa   muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.“). Okresný súd mal za preukázané, že suma vymáhanej pohľadávky bola v deň   podania   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   (31.   marca   2008)   pripísaná   na   účet sťažovateľa.   Z výpisov   z účtu   sťažovateľa,   ktoré   okresný   súd   mal   k dispozícii   a   ktoré sťažovateľ doručil ako prílohy sťažnosti aj ústavnému súdu, však jednoznačne nevyplýva, že druhá splátka prisúdenej pohľadávky bola skutočne 31. marca 2008 na účet sťažovateľa pripísaná. Úlohou okresného súdu bolo tento rozpor v odôvodnení jeho uznesenia odstrániť a vysvetliť, prečo v konečnom dôsledku považoval za preukázané pripísanie predmetných prostriedkov na účet sťažovateľa 31. marca 2008.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať skutkové závery konajúceho všeobecného súdu s výnimkou prípadu ich zjavnej neodôvodnenosti, ktorá má priamy dopad na sťažovateľovo základné právo (mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I.   ÚS   17/01).   V danom   prípade   však   uvedený   skutkový   rozpor   mal   zásadný   význam pre ústavnú kvalitu súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovi, pretože od jeho vyriešenia závisel spôsob rozhodnutia okresného súdu o tom, či sťažovateľovi prizná náhradu jeho trov účelne   vynaložených   na   vymáhanie   pohľadávky   a komu   bude   uložená   povinnosť   platiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Navyše ústavný súd dodáva, že úlohou okresného súdu bolo tiež dôkladné vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia použitého pojmu „náležitá opatrnosť“ v posudzovanom prípade. Totiž aj v prípade, ak by skutkovo bolo nepochybné, že   vymáhané   prostriedky   boli   na   účet   sťažovateľa   pripísané   v deň   podania   návrhu na vykonanie   exekúcie,   je   potrebné   zodpovedať   otázku   objektívnej   zistiteľnosti   tejto skutočnosti sťažovateľom v ten istý deň vzhľadom na to, že pripisovanie peňažnej sumy na účet podlieha špecifickým pravidlám zúčtovania platobného styku medzi jednotlivými bankami a realizuje sa k istému časovému okamihu konkrétneho dňa.

Okresný   súd   však   na   uvedené   problémové   otázky   majúce   zásadný   význam pre ústavnú   bezchybnosť   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   nepodal   potrebné   odpovede. Preto ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozhodnutím   okresného   súdu   o nepriznaní   trov   účelne   vynaložených   na   vymáhanie pohľadávky   sťažovateľovi   a rozhodnutím   o povinnosti   sťažovateľa   platiť   súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

2. Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   skutočnosti   zistené   pri   meritórnom   prerokovaní predloženej sťažnosti, ako aj svoje právne názory vyslovené v bode 1 odôvodnenia tohto nálezu považoval z hľadiska poskytnutia ochrany základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu   za   potrebné   zaoberať   sa   i   sumou   trov   exekúcie   uloženou   sťažovateľovi na zaplatenie súdnemu exekútorovi.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé   súdne   konanie.   Uvedený   záver   je   bez   akýchkoľvek   pochybností aplikovateľný aj na postup všeobecného súdu v exekučnom konaní.

Ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje   svoju   konštantnú   rozhodovaciu   prax, podľa ktorej nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v danej   veci.   Vychádzajúc   z nich   ústavný   súd   predovšetkým   skúmal, či a v akej   miere   sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   o sume   trov exekúcie spadá do pôsobnosti relevantných článkov ústavy (čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4), či ho možno považovať za zásah do základných práv sťažovateľa a či v kladnom prípade je možné   tento   z ústavného   hľadiska   ospravedlniť   alebo ho   treba   považovať   za   porušenie základného práva. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu bolo totiž v okolnostiach posudzovaného prípadu konkretizované hlavne požiadavkou na ústavný súlad interpretácie ustanovení   Exekučného   poriadku   a   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom a účinnom   v čase   rozhodovania   okresného   súdu   (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách exekútorov“) (čl. 152 ods. 4 ústavy) regulujúcich priznávanie trov exekúcie v určitej sume okresným   súdom.   Ústavný   súd   tak   na   účel   meritórneho   rozhodnutia   o prerokúvanej sťažnosti   musel   preskúmať   právne   závery   okresného   súdu   vychádzajúce   z výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Exekučného poriadku i vyhlášky o odmenách exekútorov.

Podľa   §   36   ods.   2   Exekučného   poriadku   exekučné   konanie   sa   začína   dňom, v ktorom bol   exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Exekútor   však   môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 46 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie.

Podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie...

Podľa § 60 písm. b), c) a e) Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie vydané   exekútorovi   podľa   §   44   exekútor   bezodkladne   vráti   súdu,   ak   exekútor   upustil od vykonania exekúcie (§   46   ods.   3),   ak súd zastavil exekúciu (§   57),   ak sa   exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času...

Podľa   §   199   Exekučného   poriadku   výšku   odmeny   exekútora,   náhrady   hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia... ustanoví ministerstvo... všeobecne záväzným právnym predpisom.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 1 000 Sk a najviac 1 000 000 Sk.

Podľa   §   5   ods.   2   vyhlášky   o odmenách   exekútorov   ak   súdny   exekútor   upustí od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania   exekúcie   alebo   ak   exekúciu   súd   zastaví,   odmena   súdneho   exekútora za výkon exekučnej činnosti   sa   určuje paušálnou sumou   za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 1 000 Sk.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis neustanovuje inak...

Okresný súd pri rozhodovaní o uložení povinnosti zaplatiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi vychádzal zo záveru o potrebe aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety OSP, § 46 ods. 3 Exekučného poriadku a § 5 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov na skutkové okolnosti   sťažovateľovho   prípadu.   Svoju   právnu   konštrukciu   založil   v prvom   rade na závere, že súdny exekútor podaním doručeným okresnému súdu 11. apríla 2008 upustil od vykonania exekúcie.

Ústavný súd konštatuje, že inštitút upustenia od vykonania exekúcie tak, ako ho zakotvuje ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, môže exekútor využiť až potom, ak nastanú tam uvedené okolnosti (povinný splnil, čo mu ukladá exekučný titul) po udelení poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§   44   Exekučného   poriadku)   príslušným   exekučným súdom. Ak totiž Exekučný poriadok hovorí o upustení od vykonania exekúcie, znamená to zastavenie   akýchkoľvek   ďalších   úkonov   súdneho   exekútora   už   povereného   vykonaním exekúcie smerujúcich k vymoženiu judikovanej pohľadávky. Súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie. To explicitne vyplýva z §   36   ods.   2   druhej   vety   Exekučného   poriadku.   Po   začatí   exekučného   konania,   avšak pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, súdny exekútor, ktorému bol doručený návrh   na   vykonanie   exekúcie,   nie   je   oprávnený   realizovať   jednotlivé   úkony   vedúce k nútenému výkonu exekučného titulu. Jeho oprávnenia v tejto fáze exekučného konania sa sústredia   výlučne   na   odstránenie   prípadných   vád   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   (§   40 Exekučného   poriadku)   a následne   na   predloženie   návrhu   na   vykonanie   exekúcie exekučnému súdu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

V prospech uvedeného výkladu ústavného súdu svedčí tiež ustanovenie § 46 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej   vykonanie.   Systematika   ustanovenia   §   46   Exekučného   poriadku   naznačuje nevyhnutnosť výkladu odseku 3 práve v súvislosti s odsekom 1, čo vedie k jednoznačnému záveru, že upustiť od vykonania exekúcie môže len súdny exekútor poverený exekučným súdom na vykonanie exekúcie.

Napokon   v prospech   výkladu   podaného   ústavným   súdom   svedčí   aj   podstata poverenia   na   vykonanie   exekúcie   podľa   §   44   Exekučného   poriadku.   Pred   vydaním poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie   i exekučného   titulu   so   zákonom.   Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   je   tak definitívnou   autoritatívnou   licenciou   pre   konkrétneho   súdneho   exekútora   na   realizáciou všetkých   procesných   úkonov,   na   ktoré   je   podľa   Exekučného   poriadku   oprávnený, smerujúcich k vymáhaniu pohľadávky v konkrétne stanovenej sume.

Ak   teda   v posudzovanom   prípade   súdny   exekútor,   ktorému   bol   doručený   návrh sťažovateľa   na   vykonanie   exekúcie,   upustil   od   vykonania   exekúcie   napriek   tomu, že mu okresný   súd   ešte   nevydal   poverenie   na   jej   vykonanie,   potom   ústavný   súd hodnotí postup   súdneho   exekútora   ako   nespôsobilý   vyvolať   právne   následky   spojené s upustením od vykonania exekúcie. Okresný súd však použitím opačného výkladu priznal úkonu súdneho exekútora, ktorý tento označil ako upustenie od vykonania exekúcie, právne následky späté s uplatnením ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, čo sa prejavilo v rozhodovaní o trovách exekúcie aplikáciou ustanovenia § 5 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov   v spojení   s ustanoveniami   §   4   ods.   1   a   §   5   ods.   1   vyhlášky   o odmenách exekútorov.

Na   tomto   mieste   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   dva   spôsoby určovania   sumy odmeny súdneho exekútora   za výkon   exekučnej   činnosti   pri vymáhaní peňažných pohľadávok, ktoré zakotvuje vyhláška o odmenách exekútorov.

V prvom rade je to určenie sumy odmeny percentom z vymoženej pohľadávky (§ 4 a § 16 ods. 2 vyhlášky o odmenách exekútorov). Tento spôsob určovania sumy odmeny súdneho   exekútora   je   prejavom   zohľadnenia   náročnosti   úkonov   exekučnej   činnosti, ale predovšetkým   ocenenia   odbornej   kvalifikovanosti   a   s   tým   súvisiacej   zodpovednosti súdneho   exekútora   za   právne   bezchybný   procesný   postup   pri   vymáhaní   pohľadávky konkretizovanej   určitou   sumou.   Je   zrejmé,   že požiadavky   na   odbornosť   konajúceho exekútora   v zásade   rastú   s výškou   vymoženej   pohľadávky.   S tým   sa   spája   i miera   jeho zodpovednosti   za   bezchybný   priebeh   exekúcie.   Preto   je   odôvodnenou   konštrukcia, podľa ktorej sa suma odmeny súdneho exekútora určuje priamoúmerne sume vymoženej pohľadávky.

Druhým   spôsobom   určovania   sumy   odmeny   súdneho   exekútora   je   jej   určovanie paušálnou   sumou   za   bližšie   konkretizované   úkony   exekučnej   činnosti.   Tento   spôsob určovania   sumy   odmeny   má   svoje   opodstatnenie   v skutočnosti,   že   nie   všetky   úkony exekučnej   činnosti   možno   ohodnotiť   konkrétnou   sumou   v priamej   závislosti   od   výšky vymoženej pohľadávky (§ 6 vyhlášky o odmenách exekútorov). Je však aj výrazom toho, že nie každé exekučné konanie končí vymožením judikovanej pohľadávky (§ 14 vyhlášky o odmenách exekútorov). Aj v takom prípade však a priori nemožno spochybňovať kvalitu a odbornosť   vo   veci   konajúceho   súdneho   exekútora,   v dôsledku   čoho   mu   patrí   odmena za vykonané úkony, i keď konečný cieľ exekúcie z dôvodov v ňom nespočívajúcich nebol dosiahnutý.   Jedinou   výnimkou   z druhého   spôsobu   určovania   sumy   odmeny   súdneho exekútora je upustenie od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku.

Popísaný   účel   oboch   spôsobov   určovania   odmeny   súdneho   exekútora   sa v konkrétnom   prípade   prostredníctvom   rozhodovania   o sume   odmeny   vždy   prejavuje v právnej pozícii osoby povinnej tieto trovy exekúcie zaplatiť. To vyvoláva požiadavku na dôsledné   rešpektovanie   práva   osoby   povinnej   platiť   trovy   exekúcie   spočívajúce v odmene súdneho   exekútora,   aby určenie sumy   tejto   jej   povinnosti   zodpovedalo   účelu toho-ktorého spôsobu určenia odmeny súdneho exekútora.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   toto   právo   sťažovateľa   ako   oprávneného v exekučnom konaní okresný súd nerešpektoval.

Výsledkom napadnutého uznesenia okresného súdu bolo priznanie odmeny v sume 304 425,80 Sk súdnemu exekútorovi, ktorý nevykonal žiaden úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa, pretože žiaden takýto úkon v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať. V tejto súvislosti ústavný súd   konštatuje, že právne závery   okresného súdu,   na ktorých   založil   svoje   rozhodnutie o sume   priznaných   trov   exekúcie,   sú   zjavne   neodôvodnené   a v dôsledku   rozporu s už definovaným   účelom   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   i   určovania   sumy   odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti ich ústavný súd považuje za porušujúce príkaz   ústavne   konformného   výkladu   právnych   noriem   obsiahnutých   v Exekučnom poriadku a vo vyhláške o odmenách exekútorov. Vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 18/98 už ústavný súd uviedol, že ak výklad právnych predpisov je iný ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. V sťažovateľovom prípade to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, keďže súdna ochrana mu v predmetnom   exekučnom   konaní nebola   poskytnutá   v kvalite   požadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   okresného   súdu   bude   jeho   úlohou   v súlade   s už   uvedenými právnymi názorom ústavného súdu v prvom rade dôsledne sa vysporiadať so skutkovými okolnosťami   zaplatenia   prisúdenej   peňažnej   pohľadávky   povinným. Pre   prípad   zistenia pripísania poukázaných peňažných prostriedkov na účet sťažovateľa 31. marca 2008 bude potrebné posúdiť   objektívnu možnosť   sťažovateľa   zistiť   túto skutočnosť   v ten   istý   deň. Ak aj   v tejto   otázke   dospeje   okresný   súd   k záveru   o danosti   objektívnych   možností sťažovateľa   zistiť   pripísanie   predmetných   peňažných   prostriedkov   v ten   istý   deň, potom pri určovaní sumy trov exekúcie bude úlohou okresného súdu rešpektovať právny názor ústavného súdu o podstate upustenia od vykonania exekúcie a o časových reláciách využitia tohto právneho inštitútu a následne posúdiť zaplatenie pohľadávky judikovanej v prospech   sťažovateľa   ako skutočnosť   tvoriacu   neodstrániteľnú   prekážku   predmetného exekučného   konania.   Vzhľadom   na   to,   že   Exekučný   poriadok   neobsahuje   komplexnú úpravu zastavenia exekučného konania (na rozdiel od úpravy zastavenia exekúcie), bude potrebné   subsidiárne   (§   251   ods.   4   OSP)   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku regulujúce zastavenie konania pri zistení neodstrániteľnej prekážky konania (§ 104 ods. 1 OSP). Následne pri rozhodovaní o sume odmeny súdneho exekútora bude právnemu názoru   ústavného   súdu   zodpovedať   jej   určenie   paušálnou   sumou   za   jednotlivé   úkony exekučnej   činnosti   tak,   ako to vyžaduje   §   14   v spojení   s   §   15   vyhlášky   o odmenách exekútorov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   si   uplatnil   v sume   304 425,80 Sk (po prepočte 10 105,09 €). Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil takto: „Nakoľko v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní je vylúčené, pre   prípad,   že   napadnuté   rozhodnutia   nebude   možné   zrušiť   a vo   veci   rozhodnúť   inak, žiadame priznať sťažovateľovi primerané zadosťučinenie...“

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom   (napr.   III.   ÚS   278/05).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je ochrana základného   práva   sťažovateľa   účinne   poskytnutá   tým,   že   najprv   odložil   vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a následne po zrušení tohto uznesenia okresnému súdu   prikázal   vo   veci   ďalej   konať   a rozhodnúť   v súlade   s požiadavkami   vyplývajúcimi zo sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu. Preto ústavný súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 6 734 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2008. Základná tarifa podľa ustanovení §   11   ods.   2   vyhlášky   predstavuje   1/6   z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3   vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony vykonané v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál v sume 6,31 €.

S poukazom   na   výsledok   konania   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť).   Vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 18. mája 2009 hodnotí ústavný súd ako neprinášajúce žiadne nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, preto celková suma priznaných trov konania predstavuje 223,46 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. júna 2009