znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 52/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť I. J. a M. J., obaja bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava (pôvodne Okresný súd Piešťany) v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 271/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. J. a M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 271/2002 (pôvodne vedenom bývalým Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 12 C 271/2002)   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PN   12   C   271/2002 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   J.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   M.   J.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť I. J. a M. J. trovy konania v sume 9 860   Sk   (slovom   deväťtisícosemstošesťdesiat   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. K., P.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2007 doručená sťažnosť I. J. a M. J., obaja bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 271/2002.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 52/07-11 z 27. marca 2007 prijal vec na ďalšie konanie.

Sťažovatelia uviedli, že žalobou z 2. decembra 2002 podanou bývalému Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „bývalý okresný súd“) sa proti odporcovi domáhali nahradenia vyhlásenia vôle. Tvrdia, že aj napriek tomu, že konanie prebieha už viac ako štyri roky, okresný   súd   v danej   veci   neurčil   žiaden   termín   pojednávania,   nerozhodol   v merite   veci a dokonca podľa ich vyjadrenia nevykonal vo veci žiaden úkon. Podaním z 13. júla 2006 žiadali okresný súd o riadne konanie a rozhodnutie vo veci, ale okresný súd na toto podanie dosiaľ nereagoval.

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Svoje tvrdenia odôvodňujú aj tým, že predmet konania   nie   je   skutkovo   ani   právne   zložitý   a oni   sami   žiadnym   spôsobom   neprispeli k spomaleniu konania, naopak, domnievajú sa, že žiadosťou z 13. júla 2006 mali snahu urýchliť   konanie   okresného   súdu.   Uviedli,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený nečinnosťou a neefektivitou, keďže ani po štyroch rokoch od podania žaloby okresný súd nevykonal vo veci žiaden úkon.  

Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 271/2002 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, zaviazal ho uhradiť im primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 150 000 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 9 860 Sk.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia   odôvodnili   okrem iného aj následovne: „U sťažovateľov spôsobuje nečinnosť Okresného súdu Trnava stav právnej neistoty, vzrastajúcu nechuť k zákonom, ktoré garantujú ich práva a k akémukoľvek skloňovaniu slova spravodlivosť, resp. súdna moc“. Sťažovatelia zároveň dodali, že v ich prípade   je   právoplatné   skončenie   súdneho   sporu   veľmi   dôležité,   pretože   v rámci   neho sa má rozhodnúť o uložení povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   v znení   neskorších predpisov.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   súhlasili   s upustením   od   ústneho   prerokovania veci.

Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu predložil spis sp. zn. PN 12 C 271/2002, avšak nevyužil svoje právo vyjadriť sa k veci. V liste sp. zn. Spr. 494/07 zo 4. apríla 2007 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Z predloženej   sťažnosti,   ale   najmä   zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil nasledovný stav konania:

Dňa   12.   decembra   2002   sťažovatelia   podali   bývalému   okresnému   súdu   žalobu o splnenie   povinnosti   previesť   byt   v dome   do   osobného   vlastníctva   nájomcov   spolu s prílohami. Veci bola pridelená sp. zn. 12 C 271/2002.

Iné úkony zo strany okresného súdu do spracovania nálezu ústavného súdu vo veci vykonané neboli okrem informovania sa o znaleckom posudku v inej civilnej veci, ktorý mu bol doručený 3. mája 2005.

II.

Sťažovatelia sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej stabilnej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/07), podľa ktorej možno za postup súdu odstraňujúci právnu neistotu sťažovateľa považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (III. ÚS 127/03).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, pre ktorý sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý prikazuje všetkým účastníkom konania postupovať tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z ustanovenia § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III.ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Predmetom konania vedeného okresným súdom je žaloba sťažovateľov o povinnosti previesť byt v dome do osobného vlastníctva nájomcov. Ide o vec, ktorá nie je zložitá z právneho   ani skutkového   hľadiska,   a patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   činnosti prvostupňových súdov v občianskoprávnych veciach.

Druhým kritériom, ktoré ústavný súd skúma, je správanie sťažovateľov v konaní. Ústavný súd zistil, že sťažovatelia neprispeli k predĺženiu doterajšej doby konania. K tejto otázke sa nevyjadril ani predseda okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom   je   zisťovanie   postupu   okresného   súdu   v   konaní. Okresný   súd   od   podania   žaloby 12.   decembra   2002   v zmysle citovanej   právnej   úpravy nezabezpečil   postup   v konkrétnej   veci   a   až   po   viac   ako   dvoch   rokoch   zákonný   sudca zisťoval, či bol vypracovaný znalecký posudok v inej veci. Iné úkony počas trvania konania vykonané   neboli;   nebolo   vykonané   ani   jedno   pojednávanie   smerujúce   k rozhodnutiu vo veci.

Postup   okresného   súdu   predstavuje   nečinnosť   počas   celého   obdobia   od   podania žaloby,   ktorý   ústavný   súd   hodnotí   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím (okrem   iného)   uloží   orgánu,   ktorého   nečinnosťou   porušenie   základného   práva   vzniklo, aby vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov a keďže k nemu došlo nečinnosťou okresného súdu, prikázal mu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk pre každého z nich.

Ústavný súd pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, predmet sporu a povahu   veci   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40   000   Sk   pre   každého zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde, ktoré je okresný súd povinný uhradiť im do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu); vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   o trovách konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vyčíslila trovy konania na 9 860 Sk.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2006,   ktorá   bola 17 822 Sk. Na základe uvedeného priznal sťažovateľom náhradu v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava veci a podanie sťažnosti) a dva režijné paušály (§ 16 citovanej vyhlášky) v sume 9 860 Sk, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (bod 4 výroku nálezu). Úhrná suma trov konania pri zastupovaní dvoch   sťažovateľov   je   10   216   Sk.   Keďže   suma   vypočítaná   právnou   zástupkyňou sťažovateľov   nie   je vyššia   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom,   ústavný   súd   priznal ňou vypočítanú sumu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007