znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 52/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., v ktorej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2005 doručená sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   29.   septembra   2004   na okresnom súde žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy proti odporcovi M. P., bytom Ž. (ďalej len „odporca“).

Zákonný sudca Mgr. M. Š. v predmetnej veci nariadil pojednávanie na 21. marec 2005, ktoré sa však podľa sťažovateľa neuskutočnilo, pretože „(...) Sudca sa ihral, zabával, ale   nepojednával.   Chránil   podvodníka   a otravoval   poškodeného,   čo   je   už   úplný   bežný spôsob   výkonu   súdnictva.   Sudca   sa   nevenoval   meritu   veci.   (...)“ Podľa   sťažovateľa   sa zákonný sudca v uvedenom konaní s cieľom, „aby zabezpečil zbytočné prieťahy v konaní“, začal „plnou silou venovať spochybneniu zdravotného stavu“ sťažovateľa a napísal návrh na začatie konania o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony vedený na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04.

Sťažovateľ   podal   22.   marca   2005   do   rúk   predsedu   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v napadnutom   konaní   a podaním   z 24.   marca   2005   požiadal   zákonného   sudcu o preplatenie   cestovných   nákladov   za   zbytočné   pojednávanie.   Predseda   okresného   súdu sťažovateľovi na jeho podania odpovedal listom č. Spr. 3034/05 z 12. apríla 2005. Podaním z 10.   augusta   2005   požiadal   sťažovateľ   v uvedenom   konaní   o ustanovenie   právneho zástupcu.   Do dňa   spísania   ústavnej sťažnosti   však okresný   súd   sťažovateľovi   právneho zástupcu neustanovil.

Podľa sťažovateľa zákonný sudca ho na nariadenom pojednávaní „ohováral... pred podvodníkom   o jeho   nespôsobilosti“.   Sťažovateľ   následne   podal   1.   septembra   2005 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na trestné stíhanie zákonného sudcu v uvedenej veci pre trestný čin ohovárania sťažovateľa, ako   aj   podnet,   ktorým   žiadal   o predbežné   prerokovanie   veci   týkajúcej   sa   spáchaného trestného   činu   ohovárania   zákonným   sudcom,   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   z 5.   septembra   2005.   Generálna prokuratúra   sťažovateľovi   podaním   zo   14.   septembra   2005   oznámila,   že   jeho   podnet odstúpila z dôvodu príslušnosti na ďalšie konanie Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry, ktorý mu následne podaním z 30. septembra 2005 oznámil postúpenie podnetu Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii v Banskej Bystrici.

Okresný súd uznesením č. k. 23 C 306/04-90 z 31. októbra 2005 prerušil konanie v uvedenej   veci   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04. Sťažovateľ 2. decembra 2005 podal proti uvedenému uzneseniu   odvolanie   a odstránenia   zbytočných   prieťahov   sa   domáhal   aj   sťažnosťou z 12. decembra 2005 adresovanou predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľ   v ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   za   použitia   rôznych   neprimeraných a dehonestujúcich   výrazov   predovšetkým   vo   vzťahu   k zákonnému   sudcovi   v tejto   veci okrem iného uviedol: „Sudca Génius Š., však podľa Občianskeho súdneho poriadku mal odstrániť   nedostatok   podmienky   konania   ustanovením   právneho   zástupcu,   o čo   bol požiadaný nespôsobilým B., viď dôkaz č. 7 zo dňa 10. 08. 2005, túto žiadosť prehliada suverénne, je presvedčený, že predseda súdu H. ho podrží, podrží jeho tuposť aj MS SR a určite aj Ústavný súd SR.“

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol, že:

„II. A. Okresný súd v Žiline jednoznačne porušil práva sťažovateľa MUDr. D. B., práva sú vymenované na prvej strane.

II. B. Súd priznáva MUDr. D. B. finančné zadosťučinenie vo výške desaťnásobku 25.000,- Sk (z návrhu, v ktorom súd odmieta konať) vo výške 250.000,- Sk.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Dňa 8. februára 2006 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým svoju sťažnosť doplnil. V jeho úvode sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby ho „nešikanoval“ a prijal   od   neho „kópie   potvrdení   o jeho   príjmoch   a   majetkových   pomeroch   tak   ako v konaniach IV. ÚS 174/05, III. ÚS 241/05, pretože sťažovateľove pomery sa nezmenili“.

Sťažovateľ   v tomto   podaní   ústavný   súd   upozornil,   že   táto   sťažnosť   už   ním   bola podaná 22. apríla 2005 a je vedená pod sp. zn. IV. ÚS 172/05. Vzhľadom na túto skutočnosť tiež požiadal,   aby „pôvodnú   sťažnosť“ pripojil   k tejto „novo   podanej“. V ďalšom texte tohto   podania   sťažovateľ   uviedol   množstvo   dehonestujúcich   označení   a poznámok   na adresu predsedu okresného súdu, ako aj ďalších sudcov, ktorí pôsobili či pôsobia na tomto súde.

Podľa   názoru   sťažovateľa   vyjadreného   v tomto   podaní   je „(...)   Ústavný   súd milosrdný k hlupákom sudcom a keď následne je zavalený ústavnými sťažnosťami, nevybíja si zlosť na pôvodcoch sťažnosti, ale na poškodených ! ! ! ! ! !(...)“

Adresne ku sudcom ústavného súdu sťažovateľ v tomto podaní uviedol: „Rozumiete páni   sudcovia   ústavného   súdu,   potrestali   plne   nevinného   človeka,   zmarili   exekúciu, nepotrestali ste dodnes darebákov sudcov !!!!“

V závere   svojho   podania sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví že jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   porušené,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej po sp.   zn.   23   C   306/04   a zaviazal   okresný   súd „v prípade   omeškania“ zaplatiť   mu   úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dlžnej sumy.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou, ako aj podľa neho nesprávnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Ústavný súd zistil, že tak sťažnosť sťažovateľa z 20. decembra 2005, ako aj jeho podanie   zo   6.   februára   2006   obsahuje   hrubo   urážlivé   výroky,   dehonestujúce a neopodstatnené   obvinenia   adresované   nielen   voči viacerým   sudcom   pôsobiacim   na okresnom súde, ktorý je druhým účastníkom tohto konania (t. j. odporcom v tejto veci), ale i voči sudcom ústavného súdu. Predmetné výroky a vyjadrenia sťažovateľa okrem   iného neprimeraným spôsobom obviňujú sudcov ústavného súdu z nespravodlivého rozhodovania vo vzťahu k poškodeným, naznačujú zaujatosť sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní v prospech sudcov všeobecných súdov a pod.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho   podaniach   prekročil   hranicu   normálnej   kritiky   a hrubo   urážal   nielen   druhého účastníka konania (resp. sudcov tohto súdu), ale i samotný ústavný súd, resp. jeho sudcov, a to   v rozpore   s   princípom   zachovávania   úcty   k právam   iných,   ktorý   má   byť   v rámci občianskoprávneho   konania   v súlade   s   §   1   a   §   2   Občianskeho   súdneho   poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale   i samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných, ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, ako i samotného rozhodujúceho súdu, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na okolnosti tohto prípadu, ktoré nenasvedčujú tomu, že by sťažovateľ mohol mať so svojou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom úspech [v časti týkajúcej sa namietaného porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bráni ďalšiemu prejednaniu tejto veci pred ústavným súdom prekážka   veci   rozhodnutej   (pozri   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   172/05) a v prípade namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je zrejmé, že vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   (do   vydania   uznesenia   o prerušení   konania   trvalo konanie   trinásť   mesiacov)   a v sťažnosti   opísaný   priebeh   konania   mohlo   v tomto   konaní dôjsť   iba   ku   krátkodobým   ojedinelým   prieťahom,   ktoré   nemohli   dosiahnuť   intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy], ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí   a z tohto   dôvodu   bolo   už   ďalej   bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania na ústavnom súde je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní.

V prípade   hrubo   neslušného   alebo   urážlivého   obsahu   takéhoto   návrhu   môže   byť odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006