znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 52/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2004 doručená sťažnosť Ľ. T., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002.

Sťažovateľ uviedol, že 8. apríla 2002 podal na okresnom súde návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi R. T. (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľ bol pôvodne   zaviazaný   prispievať   na   výživu   odporcu   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. P 239/85 z 11.   júna 1998 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 18 Co 345/98 z 10. septembra 1998 sumou 900 Sk mesačne.

Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 22. apríl 2002. Pojednávanie bolo následne odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa na základe   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 28.   októbra   2002   uskutočnilo 16. decembra 2002. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cop 109/03 z 28. novembra 2003 rozsudok okresného súdu z 18. decembra 2002 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uložiac mu doplniť dokazovanie vo veci.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 29. marec 2004. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci „riadne nekonal“ a bol „nečinný aj niekoľko mesiacov“, preto podal 6. septembra 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v označenom konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“). Po podaní sťažnosti nariadil okresný súd pojednávanie   na   6.   október   2004.   Následne   pojednával   aj   25.   októbra   2004 a 27. októbra 2004. Na pojednávaní konanom 27. októbra 2004 vyhlásil okresný súd vo veci rozsudok, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa k odporcovi s účinnosťou od 24. októbra 2004. Konanie tak trvalo takmer dva a pol roka, čo podľa názoru sťažovateľa nezodpovedá povahe a zložitosti predmetnej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že v tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia predsedu okresného súdu obsiahnutá v jeho odpovedi na jeho sťažnosť podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb., podľa ktorej   nemohol   okresný   súd   vo   veci   konať   a následne   rozhodnúť,   pretože   odporca   sa dlhodobo   zdržiaval   v cudzine.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta,   že   okresný   súd „... nevykonal v období od apríla 2002 do augusta 2004 žiadne opatrenia na zabezpečenie žalovaného na pojednávaní, nevykonal jediný procesný úkon smerujúci k zisteniu pobytu žalovaného v cudzine, resp. k získaniu ďalších pre súdne konanie relevantných informácií. Rovnako sa tak v danom prípade ponúkala možnosť využiť postup podľa ustanovenia § 29 ods. 2 o. s. p., t. j. ustanovenia opatrovníka účastníkovi konania. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi neorganizoval svoj procesný postup v súlade s ustanoveniami o. s. p. v platnom znení,   najmä   §   6   a   §   100   o.   s.   p.,   podľa   ktorých   súd   postupuje   v konaní   so   všetkými účastníkmi   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a účinná   a akonáhle   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Toto naše tvrdenie opierame o tú skutočnosť, že ak súd mal vedomosť o tom, že žalovaný sa dlhodobo zdržuje v cudzine, absolútne zbytočne predvolával účastníkov na pojednávanie konané v dňoch 16. 12. 2002 a 29. 3. 2004 a v rozpore s touto vedomosťou rozhodol v neprospech sťažovateľa...“

Sťažovateľ uzatvára, že podľa jeho názoru „... ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní došlo v čase od podania návrhu, t. j. apríla 2002 do novembra 2002, a následne v čase od apríla do augusta 2004“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002 porušil   základné   právo   Ľ.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Ľ. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80.000,- Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 20.   decembra   2004   sa   k sťažnosti   vyjadril okresný súd listom sp. zn. Spr 2078/04 z 11. januára 2005 vrátane stanoviska zákonnej sudkyne v posudzovanom konaní, v ktorom okrem iného uviedla : «Dňa 8. 4. 2002 žalobca Ľ.   T.,   právne   zastúpený JUDr.   P.   H.,   advokátom vo   Z.   podal   na tunajší   súd žalobu   o zrušenie vyživovacej povinnosti, kde v žalobe uviedol, že ju žiada zrušiť k mal. synovi R. T., a proti M. T., matke dieťaťa. Nakoľko už v čase podania žaloby bol žalovaný R. T. plnoletý, súd takto zistil, že aj keď žalobca mal právneho zástupcu, žaloba v časti označenia pasívne legitimovaných subjektov nebola správna.

Dňa 11. 4. 2002 súd vyzval žalobcu, aby predložil k žalobe potrebné dôkazy, vyzval ho   k   zaplateniu   súdneho   poplatku   z   návrhu   a   vytýčil   termín   pojednávania na 22. apríla 2002.

Na   pojednávaní   dňa   22. 4. 2002   žalobca   bol   osobne   prítomný,   pojednávania sa zúčastnil aj jeho právny zástupca JUDr. P. H., ktorých súd vyzval na úpravu žaloby vzhľadom   na   to,   že   Ľ.   T.   je   plnoletý   a   nakoľko   žalovaní   neprevzali   predvolania   na pojednávanie,   súd   vyzval   žalobcu   a   JUDr.   H.,   aby   v   lehote   20   dní   doplnili   žalobu   s oznámením adresy pobytu žalovaného R. T..

Žalobca   a   jeho   právny   zástupca nedodržali súdom   stanovenú   lehotu,   neoznámili adresu pobytu žalovaného. Dňa 23. 9. 2002 JUDr. P. H. písomne oznámil súdu, že iné adresy žalovaných ako uviedli v pôvodnom návrhu nie sú známe, preto žiadali súd, aby on vykonal   dokazovanie   a   zistil   pobyt   žalovaných.   Súd   však   ešte   pred   prevzatím   tohto písomného   oznámenia   právneho   zástupcu   žalobcu   dňa   27. 5. 2002   vyzval   M.   T.,   aby oznámila   miesto   pobytu   jej   syna   a   dňa   26. 7. 2002   urgoval   výzvu   žalobcovi   a   jeho právnemu   zástupcovi   na   doplnenie   adries   žalovaných.   Súd   teda   nebol   vo veci   nečinný, práve naopak vynaložil všetko úsilie na zistenie adresy pobytu syna žalobcu.

V súvislosti s vyššie popísanými úkonmi ako konajúca sudkyňa dôrazne odmietam tvrdenie   žalobcu   a   jeho   právneho   zástupcu   uvedené   na   druhej   strane   sťažnosti   v   časti I. popísanej   ako   skutkový   stav,   kde   nepravdivo   uvádzajú:   „Súd   22. apríla 2002   odročil pojednávanie bez uvedenia dôvodu na neurčito“.

Výsledkom dokazovania zo strany súdu bolo, že dňa 18. 7. 2002 matka R. T., M. T. súdu písomne oznámila, že syn R. študuje v Sydney v Austrálii a pričom jednu formu štúdia ma ukončiť v októbri 2002 a následne má nastúpiť na ďalšiu formu štúdia.

V mesiaci august a september som ako konajúca sudkyňa čerpala zákonnú dovolenku a po prevzatí oznámenia dňa 23. 9. 2002 zo strany žalobcu, že doposiaľ im nie je známa adresa   žalovaného,   súd   dňa   11. októbra 2002   v   rámci   urýchlenia   dokazovania   vo   veci vyzval matku M. T., aby predložila súdu potvrdenie o návšteve školy syna, k čomu táto dňa 23. októbra 2002 pristúpila. Do uvedeného dátumu právny zástupca žalobcu nepristúpil k úprave žaloby a neoznámil súdu adresu žalovaných. Napriek tomu dňa 6. novembra 2002 žiadal, aby súd vytýčil termín pojednávania a vo veci rozhodol aj napriek tomu, že žalobca nepredložil žiadne doklady.

Dňa 29. 12. 2002 súd vytýčil termín pojednávania, ktorého sa zúčastnil koncipient advokáta JUDr. P. H. a to JUDr. M. V., ktorý na pojednávaní uviedol, že žalobca nemá vedomosť o tom, aby jeho syn študoval v cudzine. Žalobu proti M. T. zobral späť, a preto súd proti tejto žalovanej konanie zastavil. Matka R. T. ho zastupovala na pojednávaní dňa 16. 12. 2002 ako splnomocnená zástupkyňa pričom plnomocenstvo bolo súdu doručené z cudziny dňa 28. 12. 2002. Súd teda konal v záujme urýchlenia veci takýmto spôsobom, aj keď procesne pochybil. Nebolo teda v žiadnom prípade v úmysle súdu spôsobovať v danej veci prieťahy v konaní.

(...)   súd   vo   veci   rozhodol   na   základe   dôkazov,   ktoré   predložila   matka   ako jeho splnomocnená   zástupkyňa,   a to   na   základe   písomného   potvrdenia   R.   T.   o návšteve dennej formy štúdia v cudzine. Predmetné dôkazy sú založené v spise. Žalobca teda do vyhlásenia rozsudku nepredložil súdu žiadne dôkazy o svojom tvrdení, ponechával dôkazné bremeno na žalovaného, a ako on aj jeho právny zástupca nedodržiaval pokyny a výzvy súdu a súdom určené lehoty. Toto konanie žalobcu ja ako konajúca sudkyňa hodnotím ako konanie, ktoré sťažovalo postup súdu.

Dňa   6. 2. 2003   žalobca   prostredníctvom   právneho   zástupcu   (...)   podal   proti rozsudku tunajšieho súdu odvolanie (...).

Dňa   10. 3. 2003   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Košiciach.   Krajský   súd v Košiciach uznesením zo dňa 28. novembra 2003, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené 19. 2. 2004, vec zrušil a vrátil ju na ďalšie dokazovanie. (...) Dňa 19. 2. 2004, teda hneď v deň, ako súd doručil rozhodnutie tunajšiemu súdu som ako konajúca sudkyňa vyzvala žalobcu k predloženiu mzdových listov a ďalších dôkazov,   ktoré by preukázali osobné, majetkové   pomery   žalobcu,   jeho   manželky   a   jeho   vyživovaciu   povinnosť   voči   ostatným osobám. Napriek tejto výzve žalobca opäť nesplnil pokyn súdu, pri ďalšom dokazovaní nespolupracoval, a preto súd dňa 12. 3. 2004 vytýčil termín pojednávania na 29. 3. 2004 a opakovane vyzval žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu, toho času už JUDr. J. S. k predloženiu súdom požadovaných dôkazov.

Žalobca sa pojednávania dňa 29. 3. 2004 osobne nezúčastnil a jeho právny zástupca predložil   súdu   potrebné   dôkazy   priamo   na   pojednávaní.   Týmito   dôkazmi   bol   rozsudok č. k. Nc   540/98   Okresného   súdu   vo   Zvolene   o   ďalšej   vyživovacej   povinnosti   žalobcu, prehľad príjmov žalobcu od podania žaloby od apríla 2002 do februára 2004. Žiadne iné dôkazy žalobca súdu nepredložil. Na uvedenom pojednávaní JUDr. V. doslovne v zápisnici uviedol, že v predmetnom štádiu konania má ďalšie návrhy, a to aby súd prostredníctvom Ministerstva školstva skúsil zistiť o akú formu štúdia sa jedná u žalovaného a cez Daňový úrad Bratislava 1, či žalovaný odvádza dane zo svojich príjmov v Austrálii.

Splnomocnená   zástupkyňa   žalovaného   na   predmetnom   pojednávaní   opakovane uviedla,   že   jej   syn   navštevuje   formu   denného   štúdia   v   cudzine,   nevedela   však   presne popísať o aké formy štúdia sa jedná a oznámila súdu, že zadováži písomne dôkazy o štúdiu, upozornila však, že toto dokazovanie bude trvať dlhšie, nakoľko korešpondencia so synom, ktorý je v Austrálii je zdĺhavá.

Dňa 31. marca 2004 súd vyzval Daňový úrad v Bratislave 1, aby oznámil súdu, či R. T. je daňovým poplatníkom v cudzine a ďalej vyzval Ústav informácii a prognóz školstva v Bratislave   aby   oznámil   súdu,   či   forma   štúdia,   ktorú   navštevuje   žalovaný   v   cudzine   je kvalifikovaná ako zahraničné štúdium, ktoré sa u nás posudzuje ako sústavná príprava na budúce povolanie podľa § 40 ods. 1, 2 zák. č. 387/1996. Súd obdržal odpovede na výzvy 26. apríla 2004 a 19. apríla 2004. Vo veci však nebolo možné ešte rozhodnúť len na základe týchto dôkazov, pretože súd musel viesť ďalšie dokazovanie, a to v intenciách odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v zmysle ktorého musel náležite zisťovať súd zárobkové pomery vyplývajúce z brigádnickej činnosti žalovaného, aké sú jeho náklady spojené so štúdiom v Austrálii,   aké   sú   jeho   ostatné   odôvodnené   potreby.   Žalobca   o týchto   skutočnostiach nepredkladal   žiadne   dôkazy,   žalovaný bol naďalej v cudzine,   pojednávania   sa nemohol osobne zúčastňovať a splnomocnená zástupkyňa - matka žalovaného je pochopiteľné, že nevedela tieto údaje naspamäť, musela so synom komunikovať písomne, takže súdu bolo zrejmé,   že   proces   dokazovania   nebude   jednoduchý.   V   tejto   časti   môjho   vyjadrenia   k ústavnej sťažnosti kategoricky odmietam tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu, že som riadne nekonala v predmetnej veci a nebola som účinná niekoľko mesiacov. O tom svedčia písomné   prípisy   referujúceho   spisu,   kde   som   po obdržaní   dôkazov   v   apríli   2004,   dňa 27. apríla 2004 opätovne vyzvala matku   žalovaného,   aby   súdu   oznámila   v akom štádiu vybavovania je zabezpečenie písomných dôkazov od syna a súd dňa 10. 5. 2004 obdržal odpoveď, že tieto dôkazy zatiaľ od syna neobdržala, nakoľko tento jej odpovedá na jej písomnú poštu až po mesiaci. Dňa 10. 5. 2004 súd preto odročil pojednávanie na dobu dvoch mesiacov, resp. do obdržania písomnej zásielky matky žalovaného, dňa 27. 7. 2004 súd opätovne vyzval M. T. k predloženiu dôkazov, táto odpovedala, že písomné dôkazy zatiaľ neobdržala, avšak oznámila súdu, že jej syn koncom septembra 2004 sa vráti na Slovensko,   a   tak   bude   môcť   na   pojednávaní   osobne   vypovedať.   Preto   súd   odročil pojednávanie   do 1. októbra 2004   a   následne   dňa   6. októbra 2004   vytýčil   pojednávanie, ktorého sa žalovaný osobne zúčastnil.

Toto pojednávanie odročil za účelom ďalšieho dokazovania, nakoľko žalovaný nemal na poslednom pojednávaní k dispozícii všetky listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o príjmoch   a   výdajoch   v   Austrálii   a   zároveň   žalovaný   navrhol   ďalšie   dokazovanie výsluchmi svedkov. Dňa 27. októbra súd ukončil dokazovanie, vypočul navrhnutých svedkov a vo veci za prítomnosti JUDr. M. V., za neprítomnosti žalobcu a za prítomnosti žalovaného rozhodol. Tu je potrebné zdôrazniť, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní z výsledkov dokazovania sám zistil, že žalovaný do 24. októbra 2004 sa štúdiom v cudzine pripravoval na budúce povolanie, a teda nebol dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti do uvedeného dátumu. Preto právny zástupca zobral návrh v časti zrušenia vyživovacej povinnosti od 1. 5. 2002   do   24. októbra 2004   späť.   Súd   následne   v   tejto   časti   konanie   zastavil.   V prevyšujúcej časti súd žalobe vyhovel, pričom zúčastnené strany s rozsudkom súhlasili a vzdali sa práva odvolania proti nemu.

S   poukazom   na   vyššie   popísané   skutočnosti   považujem   tvrdenie   žalobcu   a   jeho právneho zástupcu v sťažnosti uvedené v II. časti ako právny stav, že som ako konajúca sudkyňa   od   apríla   2002   do   augusta   2004   neurobila   žiadne   opatrenia   na   zabezpečenie žalovaného na pojednávaní a nevykonala jediný procesný úkon za nepravdivé a ústavný súd zavádzajúce. Z obsahu spisu predsa jasne vyplýva, že súd vo veci v tomto období konal, a to dostupným spôsobom zabezpečoval dôkazy od žalovaného, ktoré sa iným spôsobom ako písomnou   korešpondenciou   s   ním,   aj   keď   nepriamo   prostredníctvom   splnomocnenej zástupkyne nedali získať. Sťažovateľ uvádza, že súd mohol využiť postup podľa § 29 ods. 2 O. s. p. a ustanoviť žalovanému opatrovníka. Takýto postup predsa vôbec nebol potrebný, nakoľko   žalovaný   mal   splnomocnenú   zástupkyňu   svoju   matku,   ktorá   sa pojednávaní pravidelne zúčastnila a bola pri zabezpečení dôkazov súdu nápomocná. Tak tieto tvrdenie sťažovateľa,   že   súd   zbytočne   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie   je absolútne nepodložené. Svedčia o tom obsahy zápisníc z pojednávaní zo dňa 29. marca 2004, kedy konečne na pojednávaní právny zástupca žalovaného predložil súdom dovtedy požadované dôkazy. Tak isto obsah zápisnice zo dňa 16. 12. 2002 svedčí o potrebe tohto pojednávania, kedy konečne až na tomto pojednávaní (podotýkam že žalobcovi a právnemu zástupcovi bolo   od   podania   žaloby   známe,   že   žalovaný   je už plnoletý),   žalobca   prostredníctvom koncipienta právneho zástupcu zobral návrh voči žalovanému v 1. rade späť a na tomto pojednávaní bol žalobca prvýkrát osobne prítomný a súdom vypočutý. Nesúhlasím teda s tvrdením sťažovateľa, že takýto procesný postup súdu bol neefektívny. Opäť poukazujem na to, že ako je z obsahu spisu zrejmé, žalobca nebol v tomto konaní dostatočne súčinný, práve naopak sťažoval postup súdu. (...)»

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva nasledovný priebeh a stav posudzovaného konania.

Sťažovateľ   podal   8.   apríla   2002   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania, v ktorom sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti proti svojmu plnoletému synovi R. T.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 11.   apríla   2002   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa pripojiť spis okresného súdu sp. zn. P 239/85 (vo veci určenia výživného na odporcu), vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, zaslať návrh na vyjadrenie odporcovi a nariadila vo veci pojednávanie na 22. apríl 2002.

Súdny poplatok bol zaplatený 22. apríla 2002. V ten istý deň okresný súd pojednával vo veci. Pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnili odporca (predvolanie sa mu nepodarilo doručiť) ani jeho matka (označená v návrhu ako účastník konania) bolo odročené o 20 dní. Okresný súd vyzval sťažovateľa na úpravu návrhu vzhľadom na skutočnosť, že odporcom je plnoletá   osoba,   a zároveň   mu   uložil   oznámiť v uvedenej   lehote   aktuálne miesto   pobytu odporcu.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 27. mája 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku odporcu,   aby   v lehote   10   dní   oznámila   miesto   pobytu   odporcu,   ako   aj   kde   je   odporca zamestnaný. Obdobne uložila vo veci konajúca sudkyňa 26. júla 2002 súdnej kancelárii vyzvať právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil miesto pobytu odporcu. List   matky   odporcu,   ktorým   reagovala   na   výzvu   okresného   súdu,   bol   okresnému   súdu doručený   18.   júla   2002.   Matka   odporcu   oznámila,   že   jej   syn   je   študentom „Lloyds International College“ v Sydney, ktoré má ukončiť v októbri 2002 s tým, že nastupuje na štúdium v novej škole v dĺžke dvoch rokov, o čom bude spôsobilá predložiť v novembri 2002 potvrdenie.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 23. augusta 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku odporcu, aby predložila okresnému súdu písomné potvrdenie o štúdiu odporcu v Austrálii, a uložiť spis na lehotu do októbra 2002.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   z 18.   septembra   2002   (doručeným 23. septembra 2002) oznámil, že iné adresy odporcu a jeho matky okrem adresy označenej v návrhu na začatie konania nie sú sťažovateľovi známe a pre prípad, že títo nepreberajú zásielky   súdu,   navrhol   vykonať   šetrenie   v Centrálnej   evidencii   pobytu   obyvateľov v Banskej   Bystrici   a v prípade   negatívneho   výsledku   ustanoviť   odporcovi   opatrovníka podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nariadiť vo veci pojednávanie.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 11. októbra 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku odporcu,   aby   predložila   okresnému   súdu   v lehote   20   dní   písomné   potvrdenie   o   štúdiu odporcu v Austrálii alebo aspoň doklad o podaní žiadosti o vydanie takéhoto potvrdenia. Dňa 23. októbra 2002 predložila matka odporcu okresnému súdu žiadané potvrdenie. Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 29. novembra 2002 pojednávanie vo veci na 16. december 2002. Uložila súdnej kancelárii zaslať predvolanie matke odporcu a predvolať taktiež   sťažovateľa   vrátane   jeho   právneho   zástupcu   s výzvou,   aby   sťažovateľ   predložil potvrdenie o svojom príjme a príjme jeho súčasnej manželky.

Na   pojednávaní   konanom   16.   decembra   2002   okresný   súde   vypočul   sťažovateľa a matku odporcu. Právny zástupca sťažovateľa vzal návrh na začatie konania vo vzťahu k matke   odporcu   späť,   na   základe   čoho   okresný   súd   uznesením   konanie   v tejto   časti zastavil. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Na   pojednávaní   konanom   18.   decembra   2002   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým okresný   súd   žalobu   zamietol.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   splnomocneným zástupcom   účastníkov   konania   -   matke   odporcu   (ktorá   predložila   okresnému   súdu plnomocenstvo   udelené   jej   odporcom   23.   decembra   2002)   a právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené 20. januára 2003.

Dňa 6. februára 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku. Okresný súd zaslal 10. februára 2003 odvolanie na vyjadrenie splnomocnenej zástupkyni odporcu (matke odporcu), ktorá sa vyjadrila listom zo 6. marca 2003 doručeným okresnému súdu 7. marca 2003. Spis bol krajskému súdu predložený 19. marca 2003.

Krajský súd uznesením č. k. 16 CoP 109/03-54 z 28. novembra 2003 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského súdu a spisový materiál týkajúci sa posudzovaného konania bol okresnému súdu vrátený 19. februára 2004.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   19.   februára   2004   súdnej   kancelárii   doručiť písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu splnomocneným zástupcom účastníkov konania, vyzvať matku odporcu na oznámenie miesta jeho pobytu, resp. predpokladanú dobu štúdia odporcu v zahraničí, na predloženie dôkazov ohľadne jej tvrdenia o predaji bytu (za   účelom   hradenia   študijných   nákladov   syna)   a sťažovateľa   vyzvať   na   predloženie mzdových   listov   za   obdobie   od   mája   2002   a na   predloženie   listín   preukazujúcich   jeho vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom deťom.

Matka odporcu reagovala listom z 2. marca 2004 doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v ktorom oznámila, že odporcovo štúdium v Sydney potrvá do 6. septembra 2004.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 12. marca 2004 termín pojednávania vo veci na 29.   marec   2004.   Zároveň   uložila   súdnej   kancelárii   opäť   vyzvať   sťažovateľa   a matku odporcu na predloženie podkladov požadovaných už vo výzve súdu z februára 2004.

Na pojednávaní konanom 29. marca 2004 dopĺňal okresný súd dokazovanie v zmysle záverov odvolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutí z 28. novembra 2003. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania, okrem iného aj na základe návrhov právneho zástupcu sťažovateľa ohľadne zistenia povahy štúdia odporcu v Austrálii a výšky jeho príjmov dosahovaných popri štúdiu brigádnickou činnosťou.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii z 31. marca 2004 zisťoval   okresný   súd   dopytom   na   Daňovom   úrade   Bratislava   I a na   Ústave   informácií a prognóz   školstva   v Bratislave   informácie   o výške   príjmov   odporcu   v období   rokov 2002 - 2003 a o charaktere štúdia odporcu v Austrálii.

Z odpovedí doručených okresnému súdu 26. apríla 2004 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava   I neevidoval   odporcu,   pokiaľ   ide   o daň   z príjmu   fyzických   osôb,   a že   jeho štúdium   na „SAE   Technology   College“ v Sydney   možno   kvalifikovať   ako   ekvivalent pomaturitného štúdia v Slovenskej republike.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 27. apríla 2004 zisťoval okresný súd u matky odporcu, v akom štádiu je zabezpečovanie písomných dokladov preukazujúcich výšku príjmov odporcu z brigádnickej činnosti popri štúdiu v Austrálii.

Odpoveď bola doručená okresnému súdu 10. mája 2004 s tým, že uvedené doklady sa dosiaľ nepodarilo zabezpečiť. Okresný súd opakoval svoju výzvu v júli 2004 na základe pokynu   vo   veci   konajúcej   sudkyne   súdnej   kancelárii   27.   júla   2004.   Odpoveď   bola okresnému súdu doručená 6. augusta 2004 s tým, že žiadané podklady sa stále nepodarilo zabezpečiť.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 17. augusta 2004 súdnej kancelárii pokyn uložiť spis na lehotu do 1. októbra 2004.

Pokynom z 24. septembra 2004 však uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať splnomocnených zástupcov účastníkov konania, ako aj sťažovateľa na pojednávanie, ktoré nariadila na 6. október 2004. Matku odporcu   uložila vyzvať na predloženie písomných dokladov o výške príjmov a výdavkov odporcu počas jeho pobytu v Austrálii v období od 1. mája 2002.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   6.   októbra   2004,   na   pojednávaní   doplnil dokazovanie aj výsluchom odporcu, ktorý sa pojednávania osobne zúčastnil. Pojednávanie bolo odročené na 25. október 2004. Na základe žiadosti odporcu zo 7. októbra 2004 bol termín pojednávania zmenený na 27. október 2004 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti navrhnutých svedkov.

Dňa 18. októbra 2004 boli okresnému súdu odporcom predložené listinné dôkazy týkajúce sa nákladov na jeho štúdium v Austrálii.

Na   pojednávaní   konanom   27.   októbra   2004   doplnil   okresný   súd   dokazovanie výsluchom   navrhnutých   svedkov.   Následne   vzal   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho zástupcu návrh späť v časti týkajúcej sa zrušenia výživného za obdobie od 1. mája 2002 do 24. októbra 2004. Odporca so späťvzatím súhlasil. Okresný súd následne vyhlásil vo veci rozsudok,   ktorým   zrušil   vyživovaciu   povinnosť   sťažovateľa   k odporcovi,   a to   od 24. októbra 2004, vo zvyšnej časti konanie zastavil. Sťažovateľ aj odporca sa po vyhlásení rozsudku vzdali práva odvolania proti nemu.

Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   okresného   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené 18. novembra 2004 a pokiaľ ide o odporcu, zásielku pošta vrátila späť ako nevyzdvihnutú v odbernej lehote.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v označenom konaní porušil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03).

Z judikatúry   ústavného   súdu   však   taktiež   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I.   ÚS   154/03,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04,   I.   ÚS   38/04).   Podľa   doterajšej   judikatúry ústavného   súdu   ani   jednorazová   nečinnosť   súdu   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   nie   je automaticky prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (pozri napr. II. ÚS 21/01).

Obsah predloženého   súdneho spisu   potvrdzuje   skutkové tvrdenia   okresného   súdu o priebehu   posudzovaného   konania   a o postupe   okresného   súdu   v ňom.   Podľa   názoru ústavného súdu sa v tomto postupe nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní bol   limitovaný   skutočnosťou,   že odporca sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí (v Austrálii), čo prirodzene ovplyvnilo dĺžku konania   vzhľadom   na   dobu   potrebnú   na zabezpečenie   relevantných   podkladov   na rozhodnutie   vo   veci,   najmä   ak   z rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyplynula   povinnosť okresného   súdu „...   konštruktívnym   a cieleným   výsluchom   odporcu,   ktorý   v priebehu odvolacieho   konania   zrejme   ukončil   zahraničné   štúdium,   nepochybne   zistiť   za preskúmavané   obdobie   jeho   príjem   z brigádnickej   činnosti   a preveriť   použitie   týchto finančných prostriedkov, najmä, do akej miery mohli pokryť náklady na štúdium, ako aj odôvodnené potreby odporcu...“ Okresný súd nečakajúc na návrat odporcu zo zahraničia realizoval   procesné   úkony s cieľom   zabezpečiť   potrebné   dôkazy   v súčinnosti   s matkou odporcu splnomocnenou neskôr na jeho zastupovanie v konaní. Uvedený postup nemožno považovať za neprimeraný či neefektívny v situácii, keď sťažovateľ ako žalobca v konaní pred okresným súdom žiadne dôkazy ohľadne zamestnania, štúdia či zárobkových pomerov svojho   syna   okresnému   súdu   nepredložil.   Rovnako   na   pojednávaniach   konaných 16. decembra   2002   a 29.   marca   2004,   ktoré   sťažovateľ   v sťažnosti   spomína,   vykonával okresný súd dokazovanie, preto sa ústavný súd nestotožnil so sťažovateľovou námietkou o ich zbytočnosti, resp. formálnosti.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005