znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 519/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. J.,   zastúpeného   JUDr. JURKOVEC   ADVOKAT   DK, s. r. o.,   M.   R.   Štefánika   1822,   Dolný   Kubín,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ JUDr. Marián Jurkovec, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom z 30. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 81/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   rozsudkom z 30. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 81/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   ochrany   osobnosti   a   náhrady nemajetkovej ujmy «na tom skutkovom základe,   že žalovaná na dokument „Prehliadka zisťovacia - Žiadosť o dávku sociálneho poistenia“ zo dňa 03.08.2010, ktorý jej bol zaslaný zo Sociálnej poisťovne, pobočka Dolný Kubín s uvedenými identifikačnými údajmi žalobcu, t. j. meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo, uviedla údaj „Exitus Letalis 7/2010“, opatrila ho svojou pečiatkou a tento zaslala na Sociálnu poisťovňu. Následne Ústredie Sociálnej poisťovne oznámilo VÚB, a.s. úmrtie žalobcu a VÚB, a.s. zrušila žalobcov bankový účet, na ktorý   mu   bola   vyplácaná   dávka   čiastočného   invalidného   dôchodku.   Celá   vzniknutá situácia spôsobila žalobcovi nemalé problémy.».

Proti rozsudku okresného súdu z 12. septembra 2012, ktorým bola podaná žaloba zamietnutá,   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   z 30.   apríla   2013 napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«V   prvom   rade   poukazujeme   na   to,   že   súd   si   na   základe   skutkových   zistení „protirečí“ v argumentácii odôvodnenia svojho rozhodnutia. Na jednej strane súd uvádza, že „konanie žalovanej nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a privodiť mu   ujmu...   Preto   pokiaľ   žalobcovi   vznikli   problémy   v   súvislosti   so   zrušením   jeho   účtu v banke, bolo to v dôsledku nesprávneho postupu Sociálnej poisťovne, na druhej strane súd pri odôvodnení použitia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP pokiaľ ide o trovy konania uvádza, že   „...   bolo   povinnosťou   žalovanej   dôkladne   skontrolovať   doručené   tlačivo   z   pobočky Sociálnej poisťovne... Preto, aj keď k najväčšiemu pochybeniu došlo zo strany Sociálnej poisťovne...   žalovaná   pri   pozornej   kontrole   všetkých   údajov   v   tlačive   uvedených   by vzniknutý omyl odhalila a neuviedla by úmrtie svojho pacienta.“ Vzhľadom na uvedené odvolací súd na jednej strane odôvodňuje potvrdenie zamietnutia žaloby tým, že všetky žalobcove   problémy   v   súvislosti   so   zrušením   jeho   účtu   v   banke   vznikli   nesprávnym postupom Sociálnej poisťovne, na druhej strane však priznáva, že žalovaná si nesplnila svoje povinnosti a došlo u nej pri vypĺňaní tlačiva „Prehliadka zisťovacia - Žiadosť o dávku sociálneho poistenia“ k pochybeniu. Odvolací súd nezobral do úvahy argumentáciu žalobcu v tom smere, že lekár zodpovedá za správnosť údajov, ktoré uvedie v dokumentoch, ktoré vyhotovuje   a   ktoré   dokumenty   sú   následne   podkladom   pre   ďalší   postup   príslušných štátnych orgánov,   v   tomto   prípade   Sociálnej   poisťovne.   Upozorňujeme   na   to,   že bez predchádzajúceho   dokumentu   „Prehliadka   zisťovacia   -   Žiadosť   o   dávku   sociálneho poistenia“ vyhotoveného žalovanou by nepokračoval ďalej administratívny proces zo strany Sociálnej   poisťovne,   ktorý   mal   za   následok   nevyplácanie   dávok   sociálnej   starostlivosti, oznámenie banke o potrebe zrušiť účet žalobcu, na ktorý sú vyplácané sociálne dávky, z dôvodu jeho úmrtia. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 4 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   v   zmysle   ktorého „Poskytovateľ   je   povinný   na   základe   písomného   vyžiadania,   ak   v   písmene   a)   nie   je ustanovené inak, poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, príslušnému orgánu na účely sociálnej pomoci, štátnej sociálnej dávky alebo služieb zamestnanosti podľa osobitných predpisov“.

V tejto súvislosti preto neobstojí argumentácia odvolacieho súdu v tom smere, že žalovaná   oznámenie   úmrtia   žalobcu   uskutočnila   len   voči   Sociálnej   poisťovni   a   teda nezverejnila   a   nerozširovala   správu   o   úmrtí   J. J..   Dokumenty,   ktoré   poskytovatelia zdravotnej starostlivosti vyhotovujú na požiadanie príslušných štátnych orgánov v oblasti sociálnej pomoci a sociálnych dávok, sú dokumenty, ktoré sú ďalej používané a spracúvané a   na   ich   základe   sú poskytované,   odoberané,   prehodnocované   dávky   sociálnej   pomoci. Tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že žalovaná nezverejnila a nerozširovala správu o úmrtí žalobcu   je   preto   veľmi   formalistické   bez   toho,   aby   boli   posúdené   súvislosti   spojené s konaním žalovanej. Konanie žalovanej tým, že vystavila dokument „Prehliadka zisťovacia

- Žiadosť o dávku sociálneho poistenia“, na ktorom uviedla poznámku „Exitus letalis“, bolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a vyvolať negatívne následky.   Nie je možné „zvaľovať“   vinu na Sociálnu   poisťovňu,   ktorá len pracovala s dokumentom, ktorý jej poskytla žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, kedy Sociálna   poisťovňa   predpokladá   správnosť   údajov   od   takéhoto   poskytovateľa   a   nie   je povinná   si   kontrolovať   správnosť   takto   poskytnutých   údajov.   Tvrdíme,   že   vypísanie dokumentu, za ktorého správnosť poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zodpovedá a ktorý dokument bol ďalej použitý štátnym orgánom, ktorý vychádza z predpokladu správnosti takéhoto   dokumentu,   je   možné   subsumovať   pod   pojem   „zverejnenie,   resp.   rozšírenie“ Poukazujeme   na to,   že vypísanie dokumentu „Prehliadka   zisťovacia   -   Žiadosť   o dávku sociálneho   poistenia“   s   identifikačnými   údajmi   žalobcu   s   poznámku   „Exitus   letalis“ žalovanou bol nezvratný úkon, ktorý vyvolal ďalší postup a konanie Sociálnej poisťovne.Ďalej poukazujeme na to, že takýmto rozhodnutím sa vytvára nebezpečný precedens predovšetkým vzhľadom k tomu, že pokiaľ súdy neuznávajú zodpovednosť žalovanej, resp. pripustia porušenie povinnosti na jej strane, ale uvádzajú, že k „najväčšiemu“ pochybeniu došlo zo strany Sociálnej poisťovne, je veľký predpoklad, že ani Sociálna poisťovňa nebude uznávať   svoju   zodpovednosť   a   bude   sa   „vyhovárať“   na   poskytovateľa   zdravotnej starostlivosti, ktorý jej poskytol údaje, z ktorých ona vychádza a s ktorými pracuje. V tejto súvislosti   vzniká   otázka,   kto   je   vlastne   zodpovedný   za   situáciu,   ktorá   vznikla   a   ktorá spôsobila žalobcovi problémy?»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 30. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 81/2013, označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd rozhodujúci o   zákonnosti   väzby) nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04).   V   súvislosti   so   zmieneným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ktoré pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   adresovanej   ústavnému   súdu   je   zjavné,   že argumentačné ťažisko sťažnosti v podstate predstavuje výhrady sťažovateľa k skutkovým záverom   všeobecných   súdov,   ktoré   boli   základom   pre   ich   právny   záver   o   zamietnutí podanej žaloby. Jedinou časťou argumentácie, kde sťažovateľ prezentuje náznaky námietok, ktorým   možno   pripísať   ústavnoprávnu   relevanciu   otvárajúcu   priestor   pre   uplatnenie prieskumnej   právomoci   ústavného   súdu,   sú   jeho   tvrdenia   o   nedostatkoch   odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde sťažovateľ namieta, že „súd si na základe skutkových zistení protirečí v argumentácii svojho rozhodnutia“.

Krajský   súd   v   rozsudku,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   o   zamietnutí sťažovateľovej   žaloby,   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uviedol: „Odvolací   súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dôkladné dokazovanie, ktoré   vyhodnotil   postupom   podľa   ust.   §   132   O.s.p.   a   dospel   k   skutkovým   a   právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Aj podľa odvolacieho súdu konanie žalovanej, ktorá od Sociálnej poisťovne, pobočka Dolný Kubín obdržala tlačivo s predtlačenými údajmi žalobcu, na ktoré žalovaná uviedla poznámku EXITUS LETALIS 7/2010, opatrila ho odtlačkom svojej pečiatky a podpisom a toto tlačivo doručila Sociálnej poisťovni, pobočka Dolný Kubín. Vzhľadom na okolnosti, za akých k nemu došlo, ani podľa odvolacieho súdu toto konanie žalovanej nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a privodiť mu ujmu. Žalovaná, ktorá obdržala zo Sociálnej poisťovne, pobočka Dolný Kubín tlačivo s predtlačenými údajmi žalobcu (s uvedením nesprávneho priezviska J.,   ktorý   v   skutočnosti   bol   pacientom   žalovanej   a   ktorý   zomrel   v   júni   2010),   na   ktoré žalovaná uviedla rukou poznámku EXITUS LETALIS 7/2010, opatrila ho odtlačkom svojej pečiatky a podpisom a toto tlačivo následne doručila Sociálnej poisťovni, pobočka Dolný Kubín.   Z uvedeného   je   nepochybné,   že   žalovaná   uvedené   uskutočnila   len   vo   vzťahu k Sociálnej poisťovni, pobočka Dolný Kubín. Teda nezverejnila ani nerozširovala správu o úmrtí   J.   J.   Pre   ďalší   postup   Sociálnej   poisťovne   bol   nevyhnutný   úmrtný   list   alebo oznámenie   o   úmrtí   vyhotovené   a   potvrdené   príslušnou   matrikou,   ktoré   sú   jediným hodnoverným   dôkazom   o úmrtí   poistenca.   Preto   pokiaľ   vznikli   žalobcovi   problémy v súvislosti   so   zrušením   jeho   účtu   v   banke,   bolo   to   v   dôsledku   nesprávneho   postupu Sociálnej   poisťovne.   Nemohol   preto   odvolací   súd   prisvedčiť   odvolateľovi,   ktorého odvolanie vo veci samej nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol, potvrdil.“

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z pohľadu tvrdení sťažovateľa o zmätočnosti   odôvodnenia   rozhodnutia   a   konštatuje,   že   sa   s   uvedeným   názorom sťažovateľa   nestotožňuje. Záver   krajského   súdu,   ktorý   popísané   konanie   žalovanej nepovažoval za spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv sťažovateľa s odkazom na nesprávny postup poisťovne, ktorá by dodržaním štandardného zákonného postupu neželané následky mohla a zároveň bola povinná eliminovať, považuje ústavný súd sa dostatočne náležitú a zároveň logickú odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.

Takto formulované odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktoré bolo podkladom pre vyvodený   právny   záver   o   potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia o zamietnutí žaloby, považuje ústavný súd, tak ako bolo povedané, za dostatočne logické, vyčerpávajúce a relevantné a ako také ho hodnotí ako konformné s limitmi označených článkov ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014