znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 519/2011-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť M. R., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 349/2011 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 70/2011 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   R.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 349/2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné   právo   M.   R.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 70/2011   p o r u š e n é   n e b o l i.

3. M. R.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. R. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 519//2011-16 z 22.   novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 349/2011 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod   sp.   zn.   3   Tpo   70/2011   v   súvislosti   s   urýchleným   rozhodovaním   o zákonnosti   jeho väzby.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 3845/2011 z 19. decembra 2011 k sťažnosti uviedol: „Dňa 19. 7. 2011 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby na základe poskytnutia peňažnej záruky obv. M. R...

Na základe pokynu sudcu pre prípravné konanie, v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. poriadku, bola dňa 29. 7. 2011 žiadosť sťažovateľa odstúpená Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky,   ako príslušnej   prokuratúre,   za účelom podania stanoviska k tejto žiadosti a v prípade nevyhovenia aj doručenia vyšetrovacieho spisu tunajšiemu súdu. Dňa 16. 8. 2011 bolo tunajšiemu súdu doručené stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky spolu s vyšetrovacím spisom.

Po oboznámení sa s vyšetrovacím spisom sudca pre prípravné konanie dňa 22. 8. 2011 vytýčil termín rozhodovania o väzbe na deň 12. 9. 2011.

Rozhodnutím Okresného sudu Bratislava I zo dňa 12. 9. 2011. sp. zn 0 Tp 349/2011 súd   zamietol   žiadosť   o   prepustenie   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu   a   zároveň   neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Proti tomuto rozhodnutiu podal obvinený M. R. sťažnosť. Sudca pre prípravné konanie uznesenie vypracoval dňa 13. 9. 2011, pričom opísané a expedované bolo dňa 21. 9. 2011.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave, ako odvolaciemu súdu dňa 23. 9. 2011, ktorý dňa 4. 10. 2011 sťažnosť obvineného zamietol.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného považujem sťažnosť obv. M. R. za neodôvodnenú. Súd konal v danej väzobnej veci bez meškania a v zmysle zákona.“

Krajský   súd   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3643/11   z   9.   decembra   2011   k   sťažnosti uviedol,   že „trestná   vec   obvineného   M.   R.   napadla   na   tunajší   súd   23.   09.   2011   na rozhodnutie o jeho sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn. 0 Tp 349/2011. Odvolací senát rozhodol vo veci dňa 04. 10. 2011, rozhodnutie bolo vypracované dňa 05. 10. 2011, pričom spolu s rozhodnutím bol vrátený okresnému súdu 06. 10. 2011. Predmetný spis sa celkom teda nachádzal na odvolacom súde 10 pracovných dní, v ktorých je zahrnutý aj deň nápadu veci a deň jej odoslania na okresný súd. K vecnej stránke sťažnosti obvineného predsedníčka senátu... vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08. 12. 2011 upriamuje pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu... zo dňa 22. 11. 2011 sp. zn. III. ÚS 519/2011-16, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že po preskúmaní   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   nie   je   dôvodné   považovať   rozhodnutie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Ústavný súd vyslovuje, že právne závery rozhodnutia krajského súdu sú akceptovateľné a udržateľné, keďže krajský súd sa v rozhodnutí   primeraným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami sťažovateľa, pričom odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je zrozumiteľné, opiera sa o konkrétne skutočnosti a vychádza aj z tvrdení obvineného. Už v tomto rozhodnutí ústavný súd uvádza, že v riešenej veci nemožno urobiť taký záver, že rozhodnutia všeobecných súdov   sú   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Napokon na strane 7 citovaného rozhodnutia sám ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani námietka sťažovateľa, že 5-mesačné obmedzenie jeho osobnej slobody je neprimerane dlhé, pretože ústavný súd nezistil žiadne porušenie zákonných lehôt stanovených Trestným poriadkom, týkajúcich sa celkovej dĺžky väzby. S poukazom na uvedené konštatovanie ústavného súdu menovaná predsedníčka senátu ďalej udáva,   že   senát   3   Tpo   rozhodoval   dňa   04.   10.   2011   na   základe   podrobnej   znalosti predloženého   spisu   a   vo   svojom   rozhodnutí   následne   uviedol   všetko,   čo   bolo   potrebne uviesť do rozhodnutia pre jeho zrozumiteľnosť.“.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 5. januára 2012 k stanoviskám okresného súdu a krajského súdu uviedol, že sa nestotožňuje so záverom stanoviska okresného súdu, že konal v danej veci, pretože «Rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby 94 dní, z čoho 84 dní pripadá na Okresný súd Bratislava I, nie je rozhodovanie „bez meškania a v zmysle zákona“. Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru... nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke nemôže zodpovedať lehota konania na jednom stupni súdu presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/2003). Tvrdenie Okresného súdu Bratislava I, že trojmesačné konanie je bez meškania a v zmysle zákona je nebezpečný precedens, nakoľko sťažovateľovi bolo takýmto konaním neoprávnene bránené   opätovne   požiadať   o   prepustenie   z   väzby   a   taktiež   nebolo   možné   kontrolovať zákonnosť   v   mesačnej   periodicite.   Z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Je zarážajúce, že Okresný súd Bratislava I vôbec neuviedol vo svojom stanovisku dôvod svojej nečinnosti...

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti zo dňa 25. 10. 2011, doručenej Ústavnému súdu... dňa 27. 10. 2011 uviedol na str. 5 sťažnosti: „Ako vyplýva z pečiatky podateľne OS, rozhodnutie KS bolo OS doručené 06. 10. 2011 a OS ho doručil sťažovateľovi po 15 dňoch. Sťažovateľ uvádza, že do dnešného dňa, t. j. 25. 10. 2011   nebolo   rozhodnutie   KS   doručené   jeho   obhajcovi.“   K   tomu   sťažovateľ   uvádza,   že predmetné rozhodnutie bolo jeho obhajcovi doručené dňa 31. 10. 2010, teda až po podaní ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 10. 2011. V zmysle ustanovenia § 187 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, „Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie   lehota   od   toho   oznámenia,   ktoré   bolo   vykonané najneskoršie.“ V zmysle uvedeného sťažovateľ uvádza, že celková lehota rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvala až do písomného oznámenia jeho obhajcovi 104 dní.   Na druhej strane sťažovateľ priznáva,   že jeho obhajca sa o predmetnom uznesení neformálne dozvedel dňa 21. 10. 2011 pri jeho návšteve obhajcom vo väzbe.».

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie   musí   byť   vedené   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnými   vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23.   november 1993, § 28).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovali všeobecné súdy viac ako tri mesiace, spolu 94 dní (z čoho 81 dní pripadá na okresný súd), preto sa domnieva, že v jeho prípade sa „nevyhovelo požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru“.

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 264/2011 z 26. mája 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin   falšovania   a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla a legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.

Dňa 19. júla 2011 bola okresnému súdu doručená „žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu na základe poskytnutia peňažnej záruky“ jeho sestrou, ako aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Dňa 29. júla 2011 okresný súd zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na   vyjadrenie   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby. Dňa 16. augusta 2011 sa generálna prokuratúra vyjadrila k žiadosti.

Okresný súd uznesením z 12. septembra 2011 žiadosť zamietol a peňažnú záruku ako náhradu väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil jeho právny zástupca 22. septembra 2011. Krajský súd po doručení spisu z okresného súdu (23. septembra 2011) o sťažnosti rozhodol 4. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

Okresnému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci spolu s uznesením krajského súdu vrátený späť 6. októbra 2011. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené až 31. októbra 2011.

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa sa teda zakladajú čiastočne na pravde a najmä postup okresného súdu v namietanom konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, pretože rozhodovanie o žiadosti trvalo okresnému súdu 8 týždňov (okresný súd rozhodol po 56 dňoch od podania jeho   sťažnosti),   a   preto   už   samotné   takéto   zistenie   je   postačujúce   na   prijatie   záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Na jeho vrub možno tiež pričítať to, že rozhodnutie krajského súdu bolo doručené do ústavu na výkon väzby až 21. októbra 2011 a sťažovateľovi 31. októbra 2011, pričom spis bol okresnému súdu vrátený už 6. októbra 2011.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 19.   júla 2011 porušil svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 70/2011 jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože lehotu, v ktorej o žiadosti rozhodol a tiež doručoval rozhodnutie   krajského   súdu,   je potrebné hodnotiť ako   neprimerane dlhú   a   nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom označených práv.

Iné je to vo vzťahu ku konaniu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 3 Tpo 70/2011 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby, kde ústavný súd nezistil namietané   porušenie   označených   čl.   ústavy   a   dohovoru,   pretože   od   doručenia   spisu z okresného súdu (23.   septembra 2011) na rozhodnutie o jeho sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu okresného súdu z 12.   septembra 2011, sp. zn. 0 Tp 349/2011, krajský súd rozhodol už 4.   októbra 2011, rozhodnutie bolo vypracované 5. októbra 2011 a spis bol vrátený okresnému súdu 6. októbra 2011, teda celkom sa nachádzal na odvolacom súde iba 10 pracovných dní, v ktorých je zahrnutý aj deň nápadu veci a deň jej odoslania na okresný súd. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom krajského súdu neboli porušené označené základné práva sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu, ale nevzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa postupom krajského súdu, a väzba sťažovateľa je v súčasnosti pokrytá už právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, o jeho požiadavke na zrušenie predmetného uznesenia krajského súdu ústavný súd nerozhodoval (obdobne napr. III. ÚS 265/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia spolu v sume 4 000 € (vo vzťahu ku okresnému súdu a krajskému súdu po 2 000 €) z dôvodov uvedených bližšie vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z   ktorých   vychádza   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   nebolo   rozhodnuté   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   nebolo   dostačujúce,   ústavný   súd   považoval za primerané sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia vyhovieť v rozsahu sumy 500 €. V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti okresným   súdom   je   potrebné   považovať   za   ústavne   neakceptovateľnú,   avšak   zásah do označených práv obvineného podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nebol až   natoľko   intenzívny,   aby   odôvodňoval   priznanie   celej   žiadanej   sumy   finančného zadosťučinenia 2 000 € (v danom prípade stav porušenia práv sťažovateľa netrval niekoľko mesiacov, ale len týždňov, a v čase od 29.   júla 2011 do 16. augusta 2011 viac ako dva týždne sa spis spolu s vyšetrovacím spisom nachádzal na generálnej prokuratúre pre účely jej vyjadrenia k veci).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 475,93 € za tri úkony právnej služby.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala   sumu   741   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľa je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby urobeného v roku 2012   (stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu)   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo v zásade žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad na rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012