znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 518/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Niťová 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Almášiová, ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   v prítomnosti   účastníkov   a na   vyjadrenie   sa   k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd „právoplatnosťou   Zmenkového   platobného   rozkazu   č.   k.   11Zm/5/2012   na   základe   jeho vadného doručenia“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „právoplatnosťou   Zmenkového   platobného rozkazu č. k. 11Zm/5/2012 na základe jeho vadného doručenia“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Žilina vydal   12.   marca   2012   zmenkový platobný   rozkaz   sp.   zn.   11   Zm/5/2011   na   zaplatenie   zmenkovej   sumy   9   761,37   € s príslušenstvom. Tento zmenkový platobný rozkaz mala za sťažovateľov prevziať ich matka na základe splnomocnenia na preberanie zásielok udeleného podľa poštových podmienok, a nie sťažovatelia. Dňa 17. decembra 2013 sťažovatelia zaslali Okresnému súdu Žilina návrh na neplatnosť právneho úkonu a návrh na náhradu škody, ktorý na výzvu tohto súdu doplnili podaním   zaslaným   30.   mája   2014.   Keďže   Okresný   súd   Žilina   o   návrhu   na zrušenie zmenkového platobného rozkazu nerozhodoval, sťažovatelia podali predsedovi Okresného súdu   Žilina   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorá   bola   podpredsedníčkou   tohto   súdu vyhodnotená ako dôvodná, pričom sťažovatelia boli o prijatých opatreniach informovaní. Nadväzne na uvedené sťažovatelia namietajú aj postup Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 3929/2012 na vykonanie označeného zmenkového platobného rozkazu. Na základe podaní sťažovateľa Okresný súd Bratislava IV uznesením   z 12.   decembra   2013   zamietol „návrh...   na   zastavenie   a odklad   exekúcie z dôvodu, že podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia vo veci podaného návrhu na určenie neplatnosti zmluvy o úvere a zmenky posúdil súd ako návrh na odklad exekúcie, ktorý bol nesprávne označený. Zároveň sťažovatelia podali aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy o úvere a zmenky na Okresný súd Bratislava IV, ktorý súd zamietol s odôvodnením, že ako exekučný súd nemá právomoc rozhodovať o neplatnosti zmluvy o úvere a neplatnosti zmenky a nemôže opätovne preskúmavať správnosť exekučného titulu, má len preskúmať či je exekučný titul vykonateľný a či je exekúcia prípustná. V závere uznesenia súd uvádza, že návrh na odklad exekúcie zamietol, lebo v tomto štádiu nie je možné očakávať, že exekúcia bude zastavená.“. Ďalším uznesením č. k. 15 Er 3929/2012-90 Okresný súd Bratislava IV ako   oneskorene   podané   odmietol   námietky   sťažovateľa,   ktoré   boli   súbežne   podané označenému súdu aj súdnemu exekútorovi. Sťažovatelia namietajú, že lehota na podanie námietok v exekúcii ani nemohla začať plynúť, pretože splnomocnenec, ktorý doručované upovedomenie o začatí exekúcie prevzal, nemal procesnoprávne postavenie zástupcu podľa § 27 Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení označeného uznesenia tiež namietajú nezrovnalosti v dátumoch doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, z čoho odvodzujú jeho celkovú zmätočnosť.

Zo   sťažnosti   taktiež   vyplýva,   že   sťažovatelia   doručili   v danej   veci   aj   sťažnosť Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   ju   však   postúpilo   predsedníčke Okresného súdu Bratislava IV. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že aj prostredníctvom orgánov prokuratúry   sa   neúspešne   domáhali   podania   mimoriadneho   dovolania   prostredníctvom podnetu,   resp.   opakovaného   podnetu   podaného   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, pričom opakovaný podnet na mimoriadne dovolanie bol odložený 23. októbra 2014 bez prijatia prokurátorského opatrenia.

S ohľadom   na   opísané   súvislosti   sťažovatelia   namietajú   ústavnú   neudržateľnosť odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecného súdu „o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo   analogickej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a rozumne   odôvodniť... Ak všeobecný   súd   rozhodol   v   zásade   v identických   veciach   na   základe   analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom   neodôvodnil,   je   jeho   rozhodnutie   v rozpore   s ústavou   chráneným   princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.   Poukazujúc na právne závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2008 zo 4. augusta 2008 sú sťažovatelia názoru, že „exekučný súd v konaní rozhodol tak, že námietky proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol, porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   či.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Za porušenie základného práva sťažovatelia považujú to, že námietky proti exekúcii boli exekučným súdom zamietnuté ako oneskorene podané, hoci boli podané včas... teda konanie má vadu, ktorá spočíva v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú vydať takéto rozhodnutie: „Sťažovatelia   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené.

Sťažovatelia   navrhujú   aby   Ústavný   súd   SR...   rozhodol,   že   právoplatnosťou Zmenkového platobného rozkazu č. k.: 11Zm/5/2012 na základe jeho vadného doručenia bolo porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil   právoplatnosť   Zmenkového platobného   rozkazu   č.   k. 11Zm/5/   2012...   a   nariadil   Okresnému   súdu   Žilina...   vo   veci opätovne konať.

Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV o zamietnutí zastavenia exekúcii a exekúciu zastavil.

Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi v 1/ rade primerané finančné   zadosťučinenie   za   psychickú   záťaž   a   právnu   neistotu   vo   výške   10.000   Eur a sťažovateľke v 2/ rade primerané finančné zadosťučinenie za psychickú záťaž a právnu neistotu vo výške 10.000 Eur.

Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd zaviazal porušovateľov základného práva v 1. a 2. rade na náhradu trov konania vo výške 296,09 €...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   konštatuje   neurčitosť   a nezrozumiteľnosť   petitu   sťažnosti,   keďže sťažovatelia v jeho prvej vete neoznačujú právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým mali byť nimi označené základné práva alebo slobody porušené, ani neoznačujú orgán verejnej moci (súd), ktorý mal tieto ich právo porušiť. Obdobných nedostatkov sa sťažovatelia dopustili aj pri formulácii druhej vety navrhovaného petitu sťažnosti, ktorým sa domáhajú vysloviť porušenie základného práva „právoplatnosťou Zmenkového platobného rozkazu č. k. 11 Zm/5/2012“, pretože v ňom rovnako absentuje označenie orgánu verejnej moci (súdu), ktorý mal „právo na súdnu ochranu“ porušiť, a to bez toho, aby bol bližšie uvedený článok ústavy alebo dohovoru zaručujúci uvedené právo.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami sťažnosti ústavný súd pripomína, že ústavný súd ich nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr. III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v predloženej podobe (a obzvlášť   jej   petit)   nespĺňa   náležitosti,   ktoré   pre   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, čo je pri právnom zastúpení sťažovateľov dostatočným dôvodom na jej odmietnutie už v rámci predbežného prerokovania.

Ústavný súd navyše dospel k záveru, že na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti „právoplatnosti“ zmenkového platobného rozkazu č. k. 11 Zm/5/2012 z 12. marca 2012   nemá   ústavný   súd   právomoc.   Pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   sa   totiž   rozumie vlastnosť   rozhodnutia   spočívajúca   v zásadnej   záväznosti   a nezmeniteľnosti   rozhodnutia, a nie akési ďalšie „nadväzujúce“ rozhodnutie, opatrenie či zásah, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv. Ústavný súd nemá právomoc ani na prieskum označeného zmenkového platobného rozkazu, keďže ten možno preskúmavať postupom podľa § 175 Občianskeho súdneho poriadku na základe námietok podaných do troch dní od doručenia zmenkového   platobného   rozkazu,   pričom   proti   rozhodnutiu   o námietkach   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu   možno   podať   odvolanie,   o ktorom   rozhoduje   súd vyššieho stupňa. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľmi namietané vady doručenia zmenkového platobného rozkazu mohli byť predmetom súdneho prieskumu pred Okresným súdom Žilina aj na základe samostatného návrhu sťažovateľov. Právny poriadok preto   jednoznačne   poskytuje   všeobecným   súdom   právomoc   na   prieskum   zmenkového platobného rozkazu, resp. ustanovuje prostriedky nápravy, ktorými bolo možné domáhať ochrany prípadného porušenia základných práv a slobôd priamo na všeobecnom súde, čo v zmysle   čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na prieskum   označeného zmenkového platobného rozkazu.

Ústavný súd nemá ani právomoc na prieskum uznesenia Okresného súdu Bratislava IV   č.   k.   15   Er/3929/2012-69   z 12.   decembra   2013,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh na zastavenie   exekúcie,   pretože   proti   tomuto   uzneseniu   bolo   možné   podať   odvolanie, o ktorom   mal   právomoc   rozhodnúť   Krajský   súd   v Bratislave.   Aj   v tomto   prípade   teda v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy existoval iný súd, ktorý mal právomoc poskytnúť ochranu namietanému   porušeniu   práv   a slobôd   zaručených   ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou   ratifikovanou   v Slovenskej   republike   a vyhlásenou   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Napokon, pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s návrhom zaslaným Okresnému   súdu   Žilina   17.   decembra   2013,   ktorý   doplnili   podaním   zaslaným 30. mája 2014, ústavný súd prihliadajúc na nedostatky tohto návrhu, na ktorých odstránenie vyzval sťažovateľov Okresný súd Žilina, ako aj na dĺžku označeného súdneho konania (od začiatku konania do podania sťažnosti ústavnému súdu ide približne o 13 a pol mesiaca) zastáva názor, že namietané porušenie označeného základného práva nedosahuje intenzitu odôvodňujúcu zásah ústavného súdu. Sťažnosť by preto v tejto časti bolo možné odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch v danej veci stratilo opodstatnenie, v dôsledku čoho sa nimi ústavný súd už ďalej nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015