znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 518/2014-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   o sťažnosti   A.   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Dagmar   Pikorovou, advokátska kancelária, Pod sadom 69, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 94/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 885/88) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C   94/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. A.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   12 000   €   (slovom dvanásťtisíc   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   K. trovy   konania   v sume 331,13 € (slovom   tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Dagmar Pikorovej, Advokátska kancelária, Pod sadom 69, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 518/2013 z 9. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práva   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 94/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Predmetom konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom sťažovateľka má v konaní procesné postavenie navrhovateľky v 2. rade a odporkyňou je M. Ď. (ďalej len „odporkyňa“).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v predmetnej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zároveň   požadovala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhradu trov konania. Sťažovateľka v samotnej sťažnosti vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1997/14 doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   preštudovaní   spisového   materiálu   konštatujem,   že   vo   veci   boli   spôsobené zbytočné   prieťahy   zo   strany   súdu.   K prieťahom   prispela   i skutočnosť,   že   vo   veci   bolo viackrát navrhované a realizované znalecké dokazovanie. Voči vyhláseným rozhodnutiam účastníci konania podávali odvolanie, spis bol viackrát zaslaný na krajský súd.

Súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Okresný   súd   v rámci   svojho   písomného   vyjadrenia   pripojil   aj   stručný   prehľad procesných úkonov súdu, ako aj účastníkov napadnutého konania, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti po právoplatnosti nálezu sp. zn. IV. ÚS 93/2012 z 19. apríla 2012:„24.4.2012 - návrat spisu z ústavného súdu,

30.4.2012 - výzva pre právneho zástupcu navrhovateľa 1/ na vyjadrenie k späťvzatiu návrhu zo strany navrhovateľky 2/,

14.5.2012 - doručené vyjadrenie – nesúhlas,

20.8.2012 - uznesenie - konanie o návrhu navrhovateľky v rade 2/ sa nezastavuje,

30.1.2013-   pojednávanie   -   odročené   na   neurčito   za   účelom   podania   upraveného návrhu zo strany práv. zást. navrhovateľa 1/ a odporkyne a predloženie listinných dôkazov uvádzaných na pojednávaní,

21.3.2013 - úprava vzájomného návrhu od odporkyne,

3.4.2013   -   urgencia   pre   práv.   zást.   navrhovateľa   1/,   výzva   na   sup   za   podanie vzájomného návrhu,

4.4.2013 - odvolanie práv. zást. odporkyne zo dňa 7.8.2008 na vyjadrenie 4.4.2013 - urgencia pre práv. zást. navrhovateľa 1/,

9.4.2013 - výzva pre navrhovateľov na odstránenie vád podania zo dňa 7.12.1988, 9.12.1988, 11.9.1991,

16.4.2013 - spis doručený KS Žilina

24.5.2013 - návrat spisu (uznesenie o priznaní znaleckej odmeny znalcovi potvrdené)

17.7.2013   -   uznesenie   -   zastupovanie   navrhovateľky   2/   A.   K.   advokátom JUDr. Ščurym sa nepripúšťa ( zastupuje aj M. D. - odporkyňu),

8.9.2013 - výzva pre A. K. (na jej podanie zo dňa 29.5.2013 došlé súdu 3.6.2013 súd nebude prihliadať),

13.9.2013 - vyjadrenie JUDr. Ščuryho k uzneseniu,

20.9.2013 – A. K. zasiela odpoveď na výzvu - vyjadrenie k prípisu, že súd nebude prihliadať na jej podanie,

24.9.2013 - uznesenie - súd konanie o návrhu navrhovateľov 1 a 2 o náhradu časti investícii do nehnuteľností a rodinného domu, maštali a stodole odmieta,

17.10.2013 - odvolanie navrhovateľa 1 /F. K.,

17.10.2013   -   návrh   F.   K.   o   zaplatenie   vložených   investícií   do nehnuteľnosti v súvislosti s vyporiadaním BSM (návrh bol zapísaný ako nový pod sp. zn. 6C/192/2013, konajúca sudkyňa JUDr. Hozáková),

11.11.2013 - sudkyňa Hozáková nariadila zaslať návrh na vyjadrenie, pripojiť spis 14C/94/2010, spis vrátený 7.2.2014 - návrat spisu

12.2.2014- referát sudkyne - nariadila doručiť rozhodnutie KS účastníkom konania, nariadila zistiť, či bol podaný znalecký posudok vo veci 16C/105/2011, ak áno, pripojiť do spisu, znalecký posudok v kópii bol pripojený,

13.2.2014- návrh navrhovateľa 1/ na vykonanie dôkazov,

26.2.2014 - vyjadrenie M. D. - odporkyne k návrhu,

10.3.2014 - spis vrátený z ústavného súdu,

10.3.2014 - výzva pre práv. zást. navrhovateľa,

12.4.2014 - sudkyňa Jančulová nariadila návrh doručiť na vedomie navrhovateľke 21,

15.4.2014   -   uznesenie   -   nariadené   znalecké   dokazovanie   -   odbor   stavebníctvo   - znalec K.

15.4.2014 - uznesenie - súd zmenu návrhu došlú súdu 21.3.2013 nepripúšťa,

7.5.2014 - vyjadrenie práv. zást. JUDr. Ščuryho k uzneseniu o ustanovení znalca a nepripustení zmeny návrhu a k oznámeniu súdu,

14.5.2014 - referát sudkyne - vyjadrenie nariadila doručiť na vedomie práv. zást. navrhovateľa, výzva pre práv. zást. odporkyne,

21.5.2014 - odpoveď JUDr. Ščury,

24.7.2014 - zaslanie zmlúv a ponúk realitných kancelárií,

1.7.2014 - súdny znalec oznámil termín vykonania ohliadky na mieste samom,

22.9.2014 - doručený znalecký posudok,

23.9.2014 - sudkyňa nariadila doručiť ZP na vyjadrenie,

24.9.2014 - uznesenie - priznaná odmena znalcovi,

7.10.2014 - sudkyňa vytýčila termín pojednávania na deň 5.11.2014.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka sa tiež domáhala vyslovenia porušenia jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd v súvislosti s prvým kritériom považuje za potrebné zmieniť sa o tom, že   napadnuté   konanie   bolo   už   z hľadiska   namietaného   porušenia   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   predmetom   viacerých   sťažností v konaniach   pred   ústavným   súdom.   V prvom   prípade   bola   sťažovateľkou   odporkyňa v napadnutom konaní M. D., o ktorej sťažnostiach rozhodol ústavný súd nálezmi sp. zn. IV. ÚS 173/05 zo 6. septembra 2005 a   sp. zn. III. ÚS 542/2011 zo 14. februára 2012, a v druhom   prípade   bol   sťažovateľom   F.   K.   ako   navrhovateľ   v 1.   rade   v napadnutom konaní, o ktorom ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 93/2012 z 19. apríla 2012. Vzhľadom na uvedené ústavný súd opätovne konštatuje, že predmet konania pred okresným súdom (návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam) z hľadiska právnej zložitosti patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, preto ústavný súd nepovažuje namietané konanie za právne zložité aj s ohľadom na to, že pri rozhodovaní vo veci možno využiť existujúcu stabilizovanú judikatúru. Ústavný súd však pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti veci, a to najmä v súvislosti s nutnosťou rozsiahleho   a opakovaného   znaleckého   dokazovania,   ale   aj   v súvislosti   s požiadavkou náležitého   preukázania   nevyhnutných   investícií   do vyporiadavaných   nehnuteľností   zo strany navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľky, ktoré musí okresný súd brať do úvahy pri konečnom   ustálení   jednotlivých   podielov   pri vyporiadaní   spoluvlastníctva.   Napriek uvedenému   zároveň   ústavný   súd   konštatuje,   že   miera   skutkovej   zložitosti   za   žiadnych okolností nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či   v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nezistil   žiadne   závažné   okolnosti   na   strane sťažovateľky, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania, preto konštatuje,   že sťažovateľka   v   doterajšom   priebehu   konania   poskytovala   primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagovala včas, a zároveň konštatuje, že doterajšia dĺžka   namietaného   konania   (viac   ako   26   rokov)   sama   osebe   indikuje,   že   správanie sťažovateľky a jej vplyv na dĺžku konania je zanedbateľný.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo 21. októbra 1988, avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť   15.   februára   1993   a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   začalo   len   15.   februára   1993.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Ústavný   súd   predovšetkým   zastáva   názor,   že   aj   keď   postup   okresného   súdu v preskúmavanom konaní bol v zásade plynulý, bez evidentnej nečinnosti a to isté platí aj pre   priebeh   napadnutého   konania   po   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   IV. ÚS 93/2012 z 19. apríla   2012,   ktorého   chronológia   je   opísaná   v prvej   časti   tohto   rozhodnutia. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania (viac ako 26 rokov, pozn.) je nutné konštatovať,   že   konanie   ako   celok   musí   byť   poznačené   nesústredenou   a neefektívnou činnosťou.

Rozhodujúcim   dôvodom,   pre   ktorý   možno   doterajší   postup   okresného   súdu v namietanom konaní označiť ako nesústredený a neefektívny, je skutočnosť, že okresný súd   v merite   veci   dosiaľ   rozhodol   až šesťkrát,   pričom   v prvých   štyroch   prípadoch   boli rozsudky okresného súdu zrušené v rámci odvolacieho konania odvolacím súdom, v piatom prípade   po   podaní   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sťažovateľkou a navrhovateľom v 1. rade rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   z 23.   novembra   2004   boli   rozsudky   okresného   súdu   z 21.   júna   2000 a odvolacieho súdu z 24. mája 2001 znovu zrušené a najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   aj   šiestykrát   meritórne   rozhodol   vo   veci   rozsudkom z 5. júna   2006,   ktorý   v odvolacom   konaní ako   vecne   správny   potvrdil   aj   odvolací   súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 85/2007 z 29. januára 2008. Po podaní mimoriadneho opravného prostriedku   (dovolania)   odporkyňou   však   najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   odvolacieho súdu zrušil uznesením č. k. 1 Cdo 167/2008-724 z 28. augusta 2009, vec mu vrátil na ďalšie konanie a odvolací súd   následne uznesením z 22. júna 2010 zrušil aj rozsudok okresného súdu z 5. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu   je   opísaná   v odôvodneniach   zrušujúcich   rozsudkov   odvolacieho   súdu,   v ktorých rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov okresného súdu boli najmä:

- nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu,

- nesprávny postup pri určovaní hodnoty nehnuteľností,

- nedostatočné   preskúmanie   nákladov   na   údržbu   nehnuteľností   z hľadiska   ich nevyhnutnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v dôsledku nesústredeného   postupu   okresného   súdu   vo   veci   došlo   k predĺženiu   súdneho   konania o obdobia, v ktorých sa rozhodovalo o odvolaniach účastníkov konania odvolacím súdom, resp. o dovolaniach najvyšším súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).

Ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné, aby konanie vo veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 26 rokoch jeho trvania (napr. IV. ÚS 165/09, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 173/05 zo 6. septembra 2005. Keďže okresný súd uvedený nález ústavného súdu nerešpektoval a vo veci aj naďalej konal so zbytočnými prieťahmi, ústavný súd opakovane vyslovuje názor, že takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov konania ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza pre dĺžku doterajšieho konania,   ktoré nie je právoplatne skončené, má nepriaznivý vplyv na jej psychiku, pričom ako strana konania nemá reálnu možnosť ovplyvniť dĺžku prebiehajúceho konania, čo v nej vyvoláva pocit bezmocnosti“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 14 C 94/2010, ktorá predstavuje viac ako 26 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   považoval   ústavný   súd   priznanie sumy 12 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v sume 331,13 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €. Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej   hodnoty   v sume   55,19   €.   Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal sťažovateľke, spolu predstavuje teda sumu 331,13 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014