znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 518/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 9711/2012, sp. zn. Rvp 9713/2012, sp. zn. Rvp 9714/2012 a sp. zn. Rvp 9715/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 4125/2011, sp. zn. 20 Er 4350/2011, sp. zn. 20 Er 3834/2011 a sp. zn. 20 Er 4330/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9711/2012, sp. zn.   Rvp   9713/2012,   sp.   zn.   Rvp 9714/2012   a   sp.   zn.   Rvp   9715/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 518/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnené podaniami   doručenými   30.   júla   2012   a   28.   septembra   2012,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 9711/2012, sp. zn. Rvp 9713/2012, sp. zn. Rvp 9714/2012 a sp. zn. Rvp 9715/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp.   zn.   20   Er   4125/2011,   sp.   zn.   20   Er   4350/2011,   sp. zn. 20   Er   3834/2011   a sp.   zn. 20 Er 4330/2011 (ďalej len „napadnuté konania“).

Zo   sťažností   (v podstate   s   identickým   obsahom)   vyplýva,   že   sťažovateľka v predmetných štyroch veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií. Sťažovateľka dôvodí, že okresný súd tieto žiadosti prijal na ďalšie konanie,   čím   došlo   k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nich   v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd v napadnutých konaniach o jej návrhoch na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol len čiastočne napriek tomu, že tieto veci   nevykazujú   prvky   nadmernej   právnej   zložitosti   a nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   tvrdí,   že   vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu podala „23. novembra 2010, 25. mája 2011 a 9. mája 2012“ v zmysle   § 62 ods.   1 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach a že tieto sťažnosti „sa minuli účinkom“.

Uvedeným   postupom   okresného   súdu   malo   v napadnutých   konaniach   podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   boli   porušené   ňou   označené   práva,   aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bol okresný súd zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9711/2012, sp. zn. Rvp 9713/2012, sp. zn. Rvp 9714/2012 a sp. zn. Rvp 9715/2012 a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v bližšie neoznačených konaniach

Sťažovateľka v sťažnostiach namietala, že primárne došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne od toho argumentačne odvádzala porušenie ďalších označených práv postupom okresného súdu v napadnutých konaniach.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach tvrdila, že viackrát využila inštitút sťažnosti na prieťahy adresovanú predsedovi okresného súdu v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch, ale   bezvýsledne.   Keďže   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   je   zastúpená   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   nedoručila   dôkazy   na preukázanie svojich   tvrdení,   ústavný   súd   ju vyzval, aby svoje sťažnosti v tomto smere doplnila. Podaním doručeným 28. septembra 2012   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   svoje   sťažnosti   doplnila o kópie   svojich   sťažností   na   prieťahy   zo 14.   mája   2012   a kópie   odpovedí   predsedu okresného   súdu   na   tieto   sťažnosti.   Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   neušlo   jeho pozornosti, že obsah odpovede sťažovateľky na výzvu ústavného súdu v časti („ani v jednej z vecí,   ku ktorej smeruje Vaša výzva nepodala sťažnosť dňa 23.11.2010, ani 25.05.2011, keďže   v tom   čase   ešte   v týchto   veciach   nebol   podaný   návrh   na   vydanie   poverenia“) vyznieva   tak,   akoby   ústavný   súd   od   nej   požadoval   ním   vyfabulované   dôkazy,   pričom v skutočnosti   ústavný   súd   výzvou   iba   reagoval   na   tvrdenia   sťažovateľky   uvedené v sťažnostiach,   a to   že   sťažovateľka   mala   podať   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu 23. novembra 2010, 25. mája 2011 a 9. mája 2012.

Zo   sťažností   a z predložených   dôkazov   kópií   odpovedí   predsedu   okresného súdu o výsledku prešetrenia sťažností z 3. a 6. júna 2012 vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

a)   návrhy   a žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   boli   podané v priebehu augusta 2011 (v prípade konania vedeného pod sp. zn. 20 Er 4125/2011 dňa 19. augusta 2011, sp. zn. 20 Er 4350/2011 dňa 30. augusta 2011, sp. zn. 20 Er 3834/2011 dňa 1. augusta 2011 a sp. zn. 20 Er 4330/2011 dňa 30. augusta 2011),

b) sťažovateľka svoje sťažnosti adresované ústavnému súdu doručila 2. júla 2012,

c) predseda okresného súdu vo všetkých odpovediach na sťažnosti uvádza, že „zistil závažný rozpor so zákonom ohľadom výšky plnenia priznaného exekučným titulom, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že čiastočne zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ďalej Vám dávam do pozornosti, že podľa ust. § 44ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 vyplýva, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti na písomné poverenie   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu   neplatí,   ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom   a musí   rozhodnúť   o zamietnutí   žiadosti o vykonanie exekúcie. Taktiež v danom ustanovení je výslovne uvedené, že lehota neplatí, ak ide   o exekučný titul   podľa   §   41   ods.   2   písm.   c) a d)   Exekučného   poriadku.“. Predseda okresného   súdu   v závere   svojich   odpovedí   na   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy vo všetkých   napadnutých   konaniach   konštatoval,   že „existujú   súčasne   oba   dôvody,   pri ktorých neplatí 15 dňová lehota“, a sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné.

Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku   (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS   126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný   súd   prihliadajúc   aj   na   skutočnosť   uvádzanú   predsedom   okresného   súdu vo svojich   odpovediach,   že   existuje   procesná   okolnosť,   ktorá   bráni   vydaniu   poverenia v napadnutých   konaniach   na   vykonanie   exekúcie   (rozhodnutia   o čiastočnom   zastavení exekúcie   ešte   nenadobudli   právoplatnosť,   pozn.),   najmä   však   vychádzajúc   z   dĺžky napadnutých   konaní (necelý   rok od podania žiadosti   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie   do   podania   posudzovaných   sťažností)   a neexistencie   tvrdenej   povinnosti za daných okolností vydať poverenie do 15 dní od doručenia žiadosti, dospel k záveru, že dĺžka napadnutých konaní sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   konštatovať   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto jej sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).

Keďže   porušenie   ostatných   označených   práv   bolo   argumentačne   závislé od vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   sťažnosti   vo   zvyšnej   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Rozhodovaním   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   sa   už   ústavný   súd nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery tieto v danej veci stratili opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012