znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 518/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.,   V,   zastúpenej A, s. r. o., B, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 1/2011 z 27. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Nc 1/2011 z 27. septembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   21.   septembra   2011 uplatnila námietku zaujatosti voči predsedovi dovolacieho senátu „6 C“ najvyššieho súdu, ktorý   rozhoduje   vo   veci   podaného   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   vedenej   pod   sp.   zn.   6   M Cdo 11/2010. O dôvode uplatnenia námietky zaujatosti sa sťažovateľka dozvedela 13. septembra 2011 pri nahliadnutí do súdneho spisu, z ktorého vyplynulo, že súdny spis sa po dobu viac ako dvoch mesiacov nachádzal na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a to bez toho, aby pri jeho zapožičaní bolo zistené splnenie zákonných podmienok na jeho zapožičanie.

Najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2011 sp. zn. 5 Nc 1/2011 rozhodol, že predseda senátu „6 C“ nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľka tiež uvádza, že aj keď predseda dovolacieho senátu na základe prvej výzvy ministerstva mu spis ešte odmietol zaslať, na opätovnú žiadosť zo 6. júna 2011 však súdny spis zapožičal, hoci ministerstvo svoju žiadosť bližšie neodôvodnilo a poukázalo len všeobecne na ustanovenie § 72 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) z dôvodu vybavenia   podnetu   podaného   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky,   pričom k žiadosti nebol pripojený ani tento podnet.

Najvyšší   súd   v   uznesení   k   tomu   uviedol   len   to,   že   «„Zo   žiadneho   ustanovenia žiadneho   právneho   predpisu   však   nevyplýva   právo   ani   povinnosť   súdu,   resp.   sudcu kontrolovať, či postup ministerstva spravodlivosti je v súlade s citovaným ustanovením.“ Opak je však pravdou. Túto povinnosť v sebe implicitne zahŕňa samotné ustanovenie, ktoré umožňuje ministerstvu nahliadať do spisu len z určitých, presne vymedzených dôvodov, a nie svojvoľne. Okrem toho, Občiansky súdny poriadok v ust. § 44 ods. 2 predpokladá, že súd   pri   zapožičaní   spisu   bude   skúmať,   či   pre   zapožičanie   existujú   vážne   dôvody   a   či oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.».

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   to, že   „Predseda   dovolacieho   senátu   zrejme podľahol autoritatívnemu tlaku zo strany príslušného odboru MS SR, keď mu zapožičal súdny spis bez toho, aby malo MS SR jednak na to zákonné oprávnenie, čím došlo k zásahu ústredným   orgánom   štátnej   správy   do   nezávislosti   a   autonómie   dovolacieho   súdneho konania a jednak spis zapožičal bez toho, aby vôbec preskúmal, či pre zapožičanie existujú vážne dôvody a či oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté...

Po nahliadnutí do spisu zároveň sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že zo strany príslušného odboru ministerstva došlo k účelovému konaniu sledujúcemu jediný cieľ, a to oddialiť rozhodnutie dovolacieho súdu za účelom získania času na získanie trestnoprávnych rozhodnutí,   ktoré   by   mali   preukázať   trestnoprávnu   zodpovednosť   bývalého   konateľa obchodnej spoločnosti N. s. r. o...

O   užšej   súčinnosti   týchto   štátnych   orgánov   svedčí   skutočnosť,   že   Ministerstvo financií SR listom pod č. 88139/2006 predložilo Najvyššiemu súdu SR uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii..., ČVS:PPZ-48/BPK-S-2011 zo dňa 3. 6. 2011, ktorým bolo vznesené obvinenie proti Ing. S. S. pre pokus trestného činu porušovania predpisov   o   štátnych   technických   opatreniach   na   označenie   tovaru   spolupáchateľstvom podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 148c ods. 1 alinea druhá, ods. 3 písm. a) Tr. zák. Citované uznesenie bolo predložené Ministerstvom financií SR Najvyššiemu súdu SR v čase, keď už bolo vydané uznesenie Krajského prokurátora v B., č. k. 2 Kv 67/2009-102 zo dňa 8. 8. 2011, ktorým prokurátor krajskej prokuratúry uznesenie o vznesení obvinenia Ing. S. S. zrušil. Teda   Ministerstvo   financií   SR   úmyselne   zamlčalo   túto   dôležitú   skutočnosť   pred Najvyšším súdom SR v úmysle zaviesť dovolací súd a ovplyvniť jeho rozhodnutie vo svoj prospech.

Súčasne s týmto listom Ministerstvo financií SR predložilo Najvyššiemu súdu SR uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii..., ČVS: PPZ-54/BPK-S- 2011 zo dňa 14. 6. 2011, ktorým bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnom stíhaní vo veci trestného činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145 a ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., avšak pred súdom opätovne úmyselne zamlčal zásadnú skutočnosť, že v danej veci už bolo právoplatným uznesením Okresného prokurátora v D. č. k. Pv 892/04-114 zo dňa 4. 12. 2007 zastavené trestné stíhanie proti Ing. S. S., pretože je nepochybné, že skutok nespáchal.

Z týchto dôvodov má žalobca za to, že informácie získané MS SR zo spisu budú poskytnuté   týmto   hore   uvedeným   štátnym   orgánom   a   súkromným   osobám,   ktoré   nie   sú účastníkmi konania a ich možnému zneužitiu.“.

Na základe uvedených skutkových okolností citujúc aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd nevylúčením predsedu dovolacieho senátu porušil jej označené základné práva podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, sp. zn. 5 Nc 1/2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, sp. zn. 5 Nc 1/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd... povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   odseku   2   tohto   ustanovenia   Slovenská   republika   uznáva   a   dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej označené základné práva v   súvislosti   s   konaním   o   námietke   zaujatosti   predsedu   dovolacieho   senátu   tým,   že   ho nevylúčil z rozhodovania veci o mimoriadnom dovolaní, aj keď predseda konal nezákonne, pretože zaslal spis ministerstvu „čím došlo k zásahu ústredným orgánom štátnej správy do nezávislosti a autonómie dovolacieho súdneho konania a jednak spis zapožičal bez toho, aby vôbec preskúmal, či pre zapožičanie existujú vážne dôvody a či oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté“.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 1/2011 z 27. septembra 2011   rozhodol   o   nevylúčení   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu   z   prejednávania a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   M   Cdo   11/2010,   v   ktorej   sa   rozhoduje o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   (v   právnej   veci   sťažovateľky   proti odporcovi   Slovenskej   republike   -   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   o   náhradu škody   spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím   a nesprávnym   úradným postupom v sume 29 282 944,96 € s príslušenstvom).

Predseda senátu k uplatnenej námietke zaujatosti uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý a nemá žiaden pomer k veci ani k účastníkom (resp. k ich zástupcom) a v tejto súvislosti   poukázal   na   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní   o prejednávanej   veci   alebo   v   jeho   rozhodovaní   v   iných   veciach,   a   k   tomu poznamenal,   že   ustanovenie   §   72   ods.   2   zákona   o   súdoch   zakladajúce   oprávnenie ministerstva spravodlivosti vyžiadať si súdny spis na účel plnenia úloh podľa odseku 1 písm. b) až e) tohto ustanovenia má rovnakú právnu silu ako ustanovenie § 44 OSP. Zo žiadneho ustanovenia žiadneho právneho predpisu pritom nevyplýva právo ani povinnosť súdu, resp. sudcu kontrolovať, či postup ministerstva je v súlade s § 72 uvedeného zákona. Za dodržanie tohto postupu zodpovedá samotné ministerstvo.

Ústavný súd v tejto veci najprv považoval za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00, IV.   ÚS   287/04).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP   upravujúcich   postup   pri   rozhodovaní   o   návrhu sťažovateľky na vylúčenie predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý by zakladal prípadné zrušenie   citovaného uznesenia   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd totiž   veľmi podrobne   na strane   3   až   7   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o   nevylúčení   predsedu   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu (vychádzal aj z judikatúry ESĽP) a ústavný súd po jeho preskúmaní nemá žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať, pretože uznesenie je legitímne, zrozumiteľné   a   aj   vyčerpávajúcim   spôsobom   odôvodnené   a námietky   sťažovateľky   (jej domnienky v sťažnosti) sa javia v tomto smere ako neopodstatnené.

Najvyšší súd pritom vychádzal aj z vyhlásenia predsedu senátu, že sa vo veci necíti byť zaujatý, a v danej veci sťažovateľka tiež dostala jasnú odpoveď na svoju námietku, že zapožičanie   súdneho   spisu   v   právoplatne   skončenej   veci   príslušnému   organizačnému odboru ministerstva nie je sama osebe takou skutočnosťou, ktorá by bola spôsobilá privodiť pochybnosti o jeho nezaujatosti a vytvoriť tak dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci, keď najvyšší súd uviedol, že „Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by   zakladal   dôvod   na   jeho   vylúčenie   podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   nemožno   považovať skutočnosť, že menovaný predseda senátu na opätovnú žiadosť o zapožičanie súdneho spisu vedeného na Najvyššom súde... pod sp. zn. 6 MCdo 11/2010, odôvodnenú ustanovením § 72 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z..., predložil spis Ministerstvu spravodlivosti... za účelom vybavenia podnetu“.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   56/03,   IV.   ÚS   136/05, I. ÚS 371/2011).

K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   obsahom   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy   vylúčiť   sudcu   z   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť,   ale obsahom základného práva je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. II. ÚS 121/03, I. ÚS 371/2011), čo bolo v tomto prípade zo strany najvyššieho súdu realizované. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu o nevylúčení predsedu senátu a obsahom uvedených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta, a podľa názoru ústavného súdu nie je namietané uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, z ústavného hľadiska je teda akceptovateľné a udržateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011