znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 517/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8 a 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená   sťažnosť   Sociálnej   poisťovne,   ústredia,   Ulica   29.   augusta   8   a   10   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že vec sa týka súdneho pracovnoprávneho sporu medzi ňou a J. F. (ďalej len „žalobca“), a takto opisuje skutkový stav: „Dňa 28. marca 2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca podal   žalobu   o   neplatnosť   výpovede.   Okresný   súd   Lučenec   (OS LC)   rozsudkom   č.   k. 6 C/122/2003 zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je neplatná. Proti rozsudku podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k. 17 Co 344/2008 zo dňa 25. marca 2009 odvolaniu Sociálnej poisťovne vyhovel a zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu žalobcu zamieta. Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. 5 Cdo 42/2010 zo dňa 9. júna 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na ďalšie   konanie.   KS   BB   potvrdil   rozsudok   OS   LC   č.   k.   6 C/122/2003,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   28.   apríla   2011,   tak   že   výpoveď   je   neplatná,   pričom   je   preukázané,   že žalobca bol osobne dňa 16. marca 2011 na vyhlásení predmetného rozsudku.“

V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal žalobca aj žalobu o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, pričom vec bola vedená na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 55/2004, ako aj žalobu o náhradu stravného,   ktorá   bola   vedená   pod   sp.   zn.   12   C   111/2005. Obe   tieto   konania   boli vzhľadom na   prvé   rozhodnutie   krajského   súdu   o   tom,   že   výpoveď   je   platná   (rozsudok sp. zn. 17 Co 344/2008 z 25. marca 2009), zastavené. Po tom, ako žalobca podal dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátil vec na ďalšie konanie, na ktorom krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2008, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi je neplatná, podal žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach (o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, ako aj o náhradu stravného).

Ďalej sťažovateľka uvádza, že žalobca podal oba návrhy na obnovu konania v ten istý deň, a poukazuje na to, že v týchto konaniach sa teda jedná o úplne rovnaký právny aj skutkový základ veci, rozdiel je len v nároku, keď v jednej veci žiada náhradu mzdy a v druhej náhradu stravného. Účastníci sporu sú tiež totožní, v podstate oba tieto nároky mohol žalobca žiadať aj jedným návrhom, resp. súd mohol vec spojiť.“.

Vo veci návrhu na obnovu konania vo veci náhrady mzdy rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 120/2011 z 15. augusta 2011 tak, že obnovu konania vedeného na okresnom súde   pod sp. zn. 17 C 55/2004 (náhrada mzdy) povolil. Rovnako tak urobil okresný   súd   aj v   prípade   návrhu   na obnovu   konania vo   veci   náhrady   stravného,   keď uznesením sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 povolil obnovu konania vedeného pod sp. zn. 12 C 111/2005 (náhrada stravného).

Proti predmetným uzneseniam podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd rozhodol o prvom   odvolaní   tak,   že   uznesením   sp.   zn.   17   Co   320/2011   z   29.   novembra   2011 (sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu) zamietol a potvrdil uznesenie okresného súdu o povolení obnovy konania o náhrade mzdy. O druhom odvolaní (vo veci povolenia obnovy konania vo veci náhrady stravného) krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012 rozhodol, že odvolanie sťažovateľky je dôvodné, a zmenil uznesenie okresného súdu o povolení obnovy konania tak, že návrh na obnovu konania o náhradu stravného zamietol.

Týmito dvomi rozhodnutiami krajský súd podľa názoru sťažovateľky   v skutkovo a právne rovnakej veci medzi rovnakými účastníkmi konania rozhodol protichodne, pričom „rozhodnutie   oboch   senátov   KS   BB   v   oboch   veciach   vychádzalo   z   posúdenia   rovnakej otázky, a to včasnosti podania návrhov na obnovu konania, resp. rozdielneho posúdenia začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Je nesporné, že rovnaká   lehota   môže   začať   plynúť   jedine   od   rovnakého   okamihu.   Z   protichodných rozhodnutí   KS   BB   však   vychádza,   že   predmetná   subjektívna   lehota   na   podanie   návrhu na obnovu konania začína plynúť v každom prípade od iného času. (V jednom prípade od právoplatnosti rozhodnutia - toto zákon nevyžaduje, a v druhom prípade od okamihu dozvedenia sa o dôvode - výslovne uvádza zákon (§ 230 ods. 1 OSP)).“.

Proti   sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bolo potvrdené rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o povolení   obnovy   konania   vo   veci   náhrady   mzdy, podala sťažovateľka   dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP a predpokladala úspech v dovolacom konaní, v ktorom však najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2012 z 22.   novembra   2012,   ktorým   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   neprípustné,   teda nezaoberal   sa   skutkovou   podstatou   veci. Sťažovateľka   preto   podala   podnet   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   320/2011 z 29. novembra 2011. Dňa 9. januára 2013 jej však bolo doručené oznámenie generálnej prokuratúry, „že   po   preskúmaní   návrhu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   GP   SR nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu KS BB (podľa názoru sťažovateľa je protichodnosť dvoch právoplatných rozhodnutí dostatočným dôvodom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania).   Proti   vybaveniu   podnetu   sťažovateľa zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011 sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB. Napádaná vec 17 Co/320/2011 bola týmto ukončená, bez toho, aby merito veci skúmal súd vyššej inštancie ako KS BB.“

V   prípade   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   36/2012   z 30.   januára   2012, ktorým krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že obnovu konania o náhradu stravného zamietol, zasa podal v zákonom ustanovenej lehote dovolanie žalobca. Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014 tak, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012 ako vecne správne potvrdil, teda obnovu konania zamietol, čím podľa názoru sťažovateľky „vyslovil názor, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania nemôže v predmetnom prípade plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia   KS BB   (ako   je napriek   právoplatnosti nezákonne rozhodnuté   napádaným   rozhodnutím   KS   BB   sp.   zn.   17   Co/320/2011),   ale   od   okamihu dozvedenia sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania, tak ako je to výslovne uvedené v § 230 ods. 1 OSP. Žalobca sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania dozvedel   dňa   16.   marca   2011,   kedy   bol   osobne   na   vyhlásení   rozsudku,   že   výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. Tento rozsudok mu bol doručený dňa 28. apríla 2011, kedy nadobudol právoplatnosť. Oba návrhy na obnovu konania podal žalobca až dňa 28. júla 2011, keď si lehotu nesprávne počítal odo dňa právoplatnosti/doručenia rozhodnutia, výrokom ktorého je dôvod na podanie návrhu na obnovu konania. Nakoľko sa o tomto dôvode (výrok rozhodnutia) dozvedel už dňa 16. marca 2011, právo na podanie návrhu na obnovu konania mu patrilo len do 16. júna 2011. Tým že tieto návrhy na obnovu konania nepodal v tejto lehote, právo na ich podanie mu zaniklo, čo je potvrdené uznesením NS SR sp. zn. 4 Cdo 232/2012. Je preto nevyhnutné odstrániť, resp. napraviť tento protiprávny stav nastolený napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. 17 Co/320/2011.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu „sa týka posúdenia dodržania subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania (náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru), keď KS BB v predmetnom rozhodnutí   určil,   že   lehota   bola   dodržaná.   V   skutkovo   a   právne   úplne   totožnej   veci, rovnakých   účastníkov   konania   (náhrada   stravného   z   toho   istého   neplatne   skončeného pracovného   pomeru)   KS   BB   v   inom   senáte   rozhodol   na   základe   rovnakého   dôvodu, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania dodržaná nebola, pričom toto rozhodnutie   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (NS   SR)   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 232/2012, čiže toto rozhodnutie je čo do merita veci preskúmané a rozhodnuté vyššou inštanciou. Oba návrhy na obnovu konania (náhrada mzdy aj náhrada stravného z neplatne skončeného   pracovného   pomeru)   žalobca   (J.   F.   -   žalobca   v   predmetných   konaniach   o obnovu   konania)   podával   v   rovnaký   deň,   čiže   sa   subjektívna   lehota   mala   počítať   od rovnakého okamihu, pričom uplynutím tejto lehoty sa právo nepremlčuje, ale prekluduje, čiže zaniká. Napriek tejto skutočnosti ju rozdielne senáty KS BB počítali odlišne (každý od iného   okamihu),   čiže   vznikli   dve   protichodné   právoplatné   rozhodnutia.   Je v rozpore   so spravodlivosťou,   aby   v   dvoch   rovnakých,   vzájomne   súvisiacich   veciach   súdy   vyniesli protichodné   súdne   rozhodnutia.   Sťažovateľ   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky   proti rozhodnutiu KS BB sp. zn. 17 Co/32072011“ a podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje za   jediný   prostriedok   nápravy   a   dosiahnutia   spravodlivosti   a „rovnako   na   zjednotenie a úpravu konania v prípadných rovnakých sporoch do budúcna“.

Sťažovateľka v predmetnej veci už podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá však bola uznesením sp. zn. II. ÚS 306/2013 z 29. mája 2013 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu z 29. mája 2013“), ako uvádza v odôvodnení tejto sťažnosti, „vyhodnotená v časti, v ktorej napádal   rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   o   nepodaní mimoriadneho dovolania ako zjavne neopodstatnená (toto sa v tejto sťažnosti už nenapáda) a   v   časti,   v   ktorej   napádal   uznesenie   KS   BB   17 Co/320/2011,   bola   sťažnosť   podaná po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti, teda bola odmietnutá ako oneskorene podaná“.

Sťažovateľke   z   uvedeného   vyplýva,   že „o   pôvodnej   sťažnosti   sťažovateľa sa rozhodovalo len o podmienkach konania, vzhľadom na čo je táto sťažnosť prípustná, nakoľko iným zásahom došlo k odhaleniu skutočností, ktorými je preukázané, že napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. 17Co/320/2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa...“.

Túto (novú sťažnosť) sťažovateľka podáva proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, «ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   5.   januára   2012.   Dňa   9.   júna   2014   bolo však Sociálnej   poisťovni   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 232/2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie KS BB sp. zn. 14 Co/36/2012, ktorým sa z rovnakého skutkového a právneho základu v identickej veci rozhodlo, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene, teda obnova konania sa žalobcovi nepovoľuje (ďalej len „uznesenie NS SR“) a právo uplynutím tejto lehoty zaniká. Uznesenie NS SR je pritom   konečné,   nakoľko   voči   nemu   nie   je   možné   podať   opravný   prostriedok,   teda   je záväzné.   Sťažovateľ   sa   až   dňom   doručenia   uznesenia   NS   SR   dozvedel,   že   napádané rozhodnutie KS BB je protizákonné, napriek tomu, že je právoplatné. Skutočnosť, že toto uznesenie je protizákonné je preukázaná práve rozhodnutím KS BB sp. zn. 14 Co/36/2012, ktoré zmenilo rozhodnutie Okresného súdu Lučenec (OS LC) sp. zn. 17 C 119/2011, ktorým bola povolená obnova konania č. 12 C/111/2005. KS BB v uznesení sp. zn. 14 Co/36/2012 zmenil rozhodnutie OS LC tak, že obnova konania sa nepovoľuje, resp. obnova konania sa zamieta. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením NS SR sp. zn. 4 Cdo 232/2012.».Podľa   názoru   sťažovateľky „uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   aj   uznesenie odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie návrhu   na   obnovu   konania   okamih   doručenia   rozhodnutia   KS   BB   žalobcovi.   Avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu na obnovu   konania   a   to   dňa   16.   marca   2011,   dňom   28.   apríla   2011,   kedy   mu   bolo predmetné   rozhodnutie   KS   BB   doručené   mu   už   bolo   toto   rozhodnutie   KS   BB   známe. Doručením sa dozvedel len o odôvodnení predmetného rozhodnutia KS BB, nie už však o samotnom   rozhodnutí   KS   BB   vo   výroku   ako   dôvode   na   podanie   návrhu   na   obnovu konania.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v čl. 46 a v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/320/2011 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   17 Co/320/2011   zo   dňa 29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajskému   súdu   Banská   Bystrica   prikazuje   obnoviť   stav   pred   porušením základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy ako celku bez toho, aby špecifikovala odseky, porušenia ktorých namieta, ústavný súd (bez toho, aby ju vyzýval na upresnenie petitu) z odôvodnenia sťažnosti odvodil, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Predmetom sťažnosti je preto namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 47 charty, ako aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutým uznesením.

Ústavný   súd   zo   svojho   uznesenia   z 29.   mája   2013   zistil,   že   sťažovateľka   ešte v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára 2013 (na poštovú prepravu   podanej   20.   februára   2013)   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17   Co   320/2011   a jeho   napadnutým   uznesením.   Sťažovateľka   pravdepodobne   počítala lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   od   doručenia   oznámenia   generálnej prokuratúry   č.   k.   VI/1   Pz   757/12-7   z 9.   januára   2013   o nevyužití   práva   podať   návrh na podanie mimoriadneho dovolania, pričom   v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 169/06), podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto nemožno lehotu začať počítať od doručenia takéhoto oznámenia.

Ústavný   súd   v odôvodnení   uznesenia   z 29.   mája   2013   okrem   iného   uviedol, že zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie ústavnej sťažnosti ostáva   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ak   jeho protiústavnosť neodstráni najvyšší   súd v rozhodnutí o podanom dovolaní. Najvyšší súd o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   18/2012   z   22. novembra   2012   a toto   uznesenie   bolo   sťažovateľke   doručené   7.   decembra   2012.   Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd s ohľadom na už citované uznesenie ústavného súdu z 29. mája 2013, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky z 15. februára 2013, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutým uznesením, odmietnutá ako oneskorene podaná, je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky z 10. júla 2014 sa týka veci, o ktorej ústavný   súd   už   rozhodol,   pričom   k   splneniu   podmienok   konania   nedošlo   (keďže oneskorenosť   je neodstrániteľná   podmienka   konania), čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol ako neprípustnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti oneskorene podaná. Nič nemení na tejto skutočnosti ani to, že sťažovateľke bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   232/2012   z 28.   apríla   2014   doručené 9. júla 2014, od kedy sa počíta lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu sa vzťahuje na iné konanie okresného súdu (ako aj krajského súdu),   a to   na   konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci   náhrady   stravného,   keď uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 bola povolená obnova konania vedeného pod sp. zn. 12 C 111/2005. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu sa vzťahuje na konanie okresného súdu o návrhu na obnovu konania vo veci náhrady mzdy, ktorý uznesením sp. zn. 9 C 120/2011 z 15. augusta 2011 povolil obnovu konania vedeného pod sp. zn. 17 C 55/2004. Pre ústavný súd bolo právne irelevantné, že podľa názoru sťažovateľky mali byť tieto konania spojené alebo mala byť žalobcom podaná jedna žaloba.

Pokiaľ   sťažovateľka   vo   vzťahu   k   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutému uzneseniu namieta, že krajský súd na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dal v predmetnej veci rôznu odpoveď, tvrdiac, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“, ústavný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Avšak   z   hľadiska   princípu   právnej   istoty,   ktorý   tvorí   integrálnu   súčasť   princípu právneho   štátu,   je,   prirodzene,   rozdielnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   v   skutkovo rovnakých,   resp.   porovnateľných   veciach   nežiaduca   a   k   jej   odstraňovaniu   v   právnom poriadku Slovenskej   republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí   najvyššiemu súdu (m. m.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, IV. ÚS 585/2012).

Takto   ani   rozdielna   judikatúra   všeobecných   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka mala možnosť napadnúť postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnuté uznesenie sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanou   ústavnému   súdu,   čo   aj   urobila   (sťažnosťou   z 15.   februára   2013)   avšak oneskorene, keď lehotu na podanie sťažnosti počítala od doručenia oznámenia generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Pz 757/12-7 z 9. januára 2013.

Nad rámec ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   poukazuje   aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   tento   článok   dohovoru nevzťahuje   na   konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozhodnutím   o   civilných   právach   alebo   záväzkoch   alebo   právoplatným   rozhodnutím o oprávnenosti   trestného   obvinenia   (Kulnev   v.   Rusko,   rozhodnutie   z   18.   marca   2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. septembra 2001, č. 45943/99). Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie. Ústavný súd vo svojej judikatúre postupuje   rovnako   a   sťažnosti   namietajúce   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní o návrhu na obnovu konania odmieta ako zjavne neopodstatnené (napr. I. ÚS 227/2013 a tam uvedená judikatúra).

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších jej návrhoch uvedených v sťažnosti (napr. zrušenie napadnutého uznesenia) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014