znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 517/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obce   Lom   nad   Rimavicou, zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce Lom nad Rimavicou na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   Cob/94/2013 z 18. júna 2013   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obci   Lom   nad Rimavicou trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Krnáča, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. augusta 2013   faxom   a 19.   augusta   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obce   Lom   nad Rimavicou (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob/94/2013 z 18. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) mal v konaní sťažovateľky proti obchodnej spoločnosti Y3, s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“), o zaplatenie sumy 61 163,98 € s príslušenstvom uznesením podľa § 114 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložiť odporkyni povinnosť písomne sa vyjadriť k veci a v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu   neuzná,   uložiť   jej,   aby   vo   vyjadrení   uviedla   rozhodujúce   skutočnosti   na   svoju obranu, pripojila k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvolá, a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zároveň mala byť sťažovateľka poučená, že ak bez vážneho dôvodu nesplní túto povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Keďže odporkyňa sa k návrhu nevyjadrila, okresný súd mal vo veci 1. februára 2013 vydať rozsudok č. k. 6 Cb/29/2012-69 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým sčasti   návrhu sťažovateľky vyhovel. Na základe odvolania odporkyne však krajský   súd napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Tým   malo   podľa   názoru   sťažovateľky dôjsť „k   porušeniu...   práva na spravodlivý súdny proces garantovaný ústavou a dohovorom, nakoľko postup krajského súdu   a   jeho   rozhodnutie   je   v   rozpore   s   právnymi   predpismi“. Sťažovateľka   nesúhlasí s konštatovaním krajského súdu v napadnutom uznesení, že „nedostatok poučenia v súlade s § 114 ods. 3 O. s. p. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia“ do uznesenia vydaného podľa označeného ustanovenia „je takou vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom“. V   sťažnosti   podrobne   analyzuje,   že   znenie   uznesenia okresného   súdu   č.   k.   6 Cb/29/2012-62   z 21.   novembra   2011   je   v jeho   výroku   totožné so znením ustanovenia § 114 ods. 3 OSP, a preto je toho názoru, že „neuvedenie zákonného ustanovenia, v prípade ak je jeho celé zákonné znenie uvedené, nemôže byť za žiadnych okolností   takou   vadou   konania,   ktorou   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred súdom,   ako   to   v   odôvodnení   Uznesenia   sp.   zn.   41 Cob/94/2013   uvádza   Krajský   súd v Banskej Bystrici...

V Uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 Cob/94/2013 naplnenie základných   pojmových   znakov   odôvodňujúcich   takéto   rozhodnutie   preukázané   nie   je, pretože   z   rozhodnutia   nevyplýva,   ako   mala   byť   odporcovi   odňatá   možnosť   konať   pred Okresným   súdom   v   Brezne,   keďže   Uznesenie   č.   k.   6 Cb/29/2012-62   mu   bolo   riadne doručené a Odporca bol napriek tomu pasívny a na výzvy konajúceho súdu bez vysvetlenia a bez ospravedlnenia nereagoval. Taktiež nie je z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zrejmé, v dôsledku akého postupu Okresného súdu v Brezne, mala byť Odporcovi odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.“. Sťažovateľka   napokon namieta   aj   prekročenie preskúmavacieho oprávnenia krajským súdom poukazujúc na znenie odvolania, ktoré malo byť podané „z dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, a to v celom rozsahu, nakoľko v konaní došlo k vadám uvedeným   v   §   221   ods.   1   písm.   b),   g),   h)   OSP   a rozhodnutie   vychádza   z nesprávneho právneho posúdenia veci“, hoci krajský súd mal rozsudok okresného súdu zrušiť podľa § 221   ods.   1   písm.   f)   OSP   a vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Vzhľadom na uvedené   sťažovateľka   pripomína,   že   odvolací   súd „je   súčasne   viazaný   aj   dôvodmi vymedzenými v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré by inak   mohlo   byť   zákonným   dôvodom   na   podanie   odvolania,   odvolací   súd   pri   svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadnuť nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd teda môže pri svojom rozhodovaní prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhovala, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 41 Cob/94/2013   zo   dňa   18. 06. 2013“, toto   uznesenie   zruší,   vec   vráti   krajskému   súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd, aby nahradil trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € na účet Advokátskej kancelárii Krnáč s. r. o.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 517/2013-22 prijal na ďalšie konanie.

II.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   1549/13 z 12. novembra 2013,   v ktorom   sa   pripojil   k stanovisku   členky   senátu   krajského   súdu rozhodujúceho v danej veci, uviedol, že so „sťažovateľom je možné súhlasiť v tom smere, že nedostatok citácie § 114 O. s. p., v poučení, ktoré vykonal súd prvého stupňa nemá vplyv na   správnosť   poučenia   účastníka   konania,   ak   poučenie   obsahovo   zodpovedá   textu citovaného ustanovenia a pre účastníka je zrozumiteľné. Posudzované poučenie obsahovo (aspoň   podľa   predložených   stanovísk),   v   zásade   umožnilo   okresnému   súdu   rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Na druhej strane však poukazujem na to, že ide len o zrušovacie rozhodnutie,   ktorým   sa   vo   veci   nerozhodlo   a   ktoré   umožňuje   súdu   prvého   stupňa   vec opakovane prejednať a meritórne rozhodnúť, pri rešpektovaní všetkých procesných práv obidvoch účastníkov konania. Pokiaľ ide o námietku, ktorá sa týka rozsahu odvolacích dôvodov, poukazujem na to, že ak by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, ide o takú vadu konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadať ex offo v každom štádiu odvolacieho konania.

Konštatovanie sťažovateľa, že bolo porušené právo na spravodlivé konanie, je veľmi všeobecné a ak by k nemu aj došlo, nevykazuje v posudzovanom prípade takú intenzitu porušenia ústavných práv, aby vyžadovalo zásah ústavného súdu.“.

V pripojenom stanovisku členky senátu krajského súdu, ktorá vo veci rozhodovala, sa uvádza, že odvolací súd „preskúmaním veci dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné prvostupňovým súdom vyhlásiť rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že prvostupňový súd neúplne a nedostatočne odporcu poučil o možnosti rozhodnutia sporu rozsudkom pre zmeškanie, a to v tom smere, že neúplné uviedol § 114 ods. 3 O. s. p., čo je v zmysle § 114 ods. 5 O. s. p. zákonnou podmienkou pre rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením 41 Cob 94/2013 zo dňa 18. júna 2013 rozsudok Okresného súdu v Brezne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací senát zastáva názor, že ide takú vadu konania, pre ktorú je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

S námietkami vznesenými v podanej ústavnej sťažnosti sa odvolací senát nestotožňuje a domnieva sa, že v danom prípade neboli porušené základné práva sťažovateľa, nakoľko postupom odvolacieho súdu mu nebola odobratá možnosť konať pred súdom. Postupom odvolacieho súdu len došlo k reparovaniu procesného pochybenia prvostupňového súdu, z dôvodu, aby sa odporca nedomáhal sťažnosťou námietky porušenia svojich práv, že nebol dostatočne a zákonným spôsobom poučený, a teda rozsudok pre zmeškanie je nezákonný. Odvolací senát zastáva názor, že v prípade preukázania dôvodnosti uplatneného návrhu zo strany   navrhovateľa,   prvostupňový   súd   jeho   návrhu   v   celom   rozsahu   vyhovie,   teda postupom   odvolacieho   senátu   neboli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu.“.

V replike   na   vyjadrenie   krajského   súdu   sťažovateľka   súhlasí   s právnym   názorom krajského súdu, že nedostatok citácie § 114 ods. 3 OSP v poučení nemá vplyv na správnosť poučenia   účastníka konania, ak obsahovo zodpovedá   textu   označeného ustanovenia a je zrozumiteľné.   Sťažovateľka   však   nesúhlasí   s názorom   krajského   súdu,   že   porušenie označeného základného práva nevykazuje intenzitu, ktorá by vyžadovala zásah ústavného súdu,   pretože   ide   len   o zrušovacie   ustanovenie.   V súvislosti   s posudzovaním   intenzity porušenia práva poukazuje na to, že je obcou s 303 obyvateľmi, ktorá sa dlhodobo nachádza v zložitej finančnej situácii, v posudzovanej veci ide o veľmi vysokú peňažnú sumu, a preto je napadnutým uznesením dotknutá v mimoriadne závažnom rozsahu. Zároveň rozporuje stanovisko členky senátu krajského súdu k veci, ktoré bolo pripojené k vyjadreniu krajského súdu, a poukazuje na to, že ani krajský súd sa s právnym názorom senátu nestotožňuje, ako aj na dôsledok vydania napadnutého uznesenia, ktorým je predlžovanie konania vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, s vyjadrením   krajského   súdu,   pripojeným vyjadrením   členky   senátu   krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval, stanoviskom sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu, ako aj s obsahom napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného   súdu vedeného pod   sp.   zn.   6 Cb/29/2012   dospel   k názoru,   že   od   tohto   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať   právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09);   v   konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III. ÚS 78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   v rámci   koncepcie   materiálneho   právneho   štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. III.   ÚS   190/08).   Pritom   musí   konajúci   súd   interpretáciu   právnej   normy   založiť na racionálnej právnej argumentácii.  

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v jej   nesúhlase   s právnym   názorom krajského   súdu,   že   nedostatok   poučenia   v súlade   s   §   114   ods.   3   OSP   spočívajúceho v neuvedení tohto ustanovenia v uznesení okresného súdu z 21. novembra 2012, doručeného odporkyni 7. decembra 2012, je vadou konania, ktorou sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a že dopustenie sa tejto vady konania neumožňovalo vydanie rozsudku pre   zmeškanie.   Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   sťažovateľka   namieta   súčasne aj prekročenie   prieskumného   oprávnenia   odvolacieho   súdu   vyplývajúceho   z platnej procesnoprávnej úpravy.

Ústavný   súd   skúmajúc   dôvody,   ktoré   viedli   krajský   súd   k vydaniu   napadnutého uznesenia,   preskúmal   obsah   spisu   okresného   súdu,   ktorý   si   na   tento   účelom   vyžiadal, a zistil,   že   po   podaní   žaloby   10.   októbra   2012   vydal   okresný   súd   19.   októbra   2012 predbežné   opatrenie,   ktoré   doručoval   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   a odporkyni do vlastných rúk a odporkyni súčasne doručoval aj návrh na začatie konania s prílohami. Zásielka   doručovaná   odporkyni   bola   vrátená   okresnému   súdu   so správou   poštového doručovateľa, že odporkyňa je v mieste doručovania neznáma. Návrh na začatie konania bol spolu   s predbežným   opatrením   doručovaný   odporkyni   ešte   raz   zásielkou   expedovanou z okresného súdu 18. decembra 2012, avšak po jej neprevzatí v odbernej lehote bola táto zásielka   10.   januára   2013   vrátená   okresnému   súdu.   Medzitým   okresný   súd 21. novembra 2012 vydal uznesenie č. k. 6 Cb 29/2012-62, prvým bodom výrokovej časti ktorého   odporcovi uložil, aby „v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia sa k veci písomne vyjadril a aby v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil k vyjadreniu listiny, na   ktoré   sa   odvoláva,   označil   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Ak   odporca   bez vážneho dôvodu nesplní túto uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Ustanovenia § 153b ods.   1   2   písm.   a)   a c)   sa   nepoužijú.“. Ďalšími   bodmi   výrokovej   časti   tohto   uznesenia okresný   súd   odporkyňu   vyzval   na   vyjadrenie   sa   k možnosti   rozhodnúť   vo   veci   bez nariadenia pojednávania, poučil   ju o povinnosti   označenia dôkazov podľa   § 114 ods.   2 a § 120 ods. 2 a 4 OSP, taktiež o možnostiach namietať miestnu nepríslušnosť súdu, žiadať priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   žiadať   o poskytnutie   bezplatnej   právnej pomoci a o možnosti doručovať písomnosti súdu elektronickými prostriedkami. Uvedené uznesenie okresného súdu bolo doručené odporkyni do vlastných rúk 7. decembra 2012 spolu   s poučením   o doručovaní   písomností   podľa   §   49   OSP   a pripojenou   výzvou. Po uplynutí 15-dňovej lehoty na vyjadrenie sa odporkyne k návrhu okresný súd oznámením z 24. januára 2013 vyveseným toho istého dňa na úradnej tabuli súdu oznámil, že v právnej veci   sťažovateľky a odporkyne bude 1. februára 2013 o 9.00 h v pojednávacej miestnosti č. dverí   107   okresného   súdu „bez   nariadenia   pojednávania   v zmysle   §   115a)   O.   s.   p. v súlade s § 156 ods. 3 O. s. p., verejne vyhlásený“ rozsudok vo veci samej. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku z 1. februára 2013 vyplýva, že v danej veci bol okresným súdom   vyhlásený   rozsudok   pre   zmeškanie,   ktorým   okresný   súd   zaviazal   odporkyňu „zaplatiť navrhovateľovi 61 163,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od   25.   08.   2012   až   do   zaplatenia   a nahradiť   mu   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 1 107,36 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v Tatra banke a. s... to všetko do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia“,   a vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol. Rozsudok bol doručený odporkyni 21. februára 2013, ktorá proti nemu podaním zo 7. marca 2013 podala včasné odvolanie.

Po   predložení   veci   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní   proti rozsudku   pre zmeškanie rozhodol   krajský   súd   napadnutým uznesením   tak,   že rozsudok okresného súdu č. k. 6 Cb/29/2012-69 z 1. februára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol: „Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd síce uznesením zo dňa 21. 11. 2012 doručeným odporcovi - jeho zástupcovi 7. 12. 2012 uložil odporcovi povinnosť, aby sa v lehote 15 dní od   doručenia   tohto   uznesenia   písomne   vyjadril   k   podanému   návrhu,   ktorý   mu   zároveň zaslal, alebo aby uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil k vyjadreniu listiny, na ktoré sa odvoláva, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je však nesporné, že v predmetnom uznesení prvostupňový súd opomenul uviesť ustanovenie § 114 ods. 3 O. s. p., čo je podmienkou pre možnosť rozhodnutia sporu rozsudkom pre zmeškanie   v   súlade   s   §   114   ods.   5   O.   s.   p.   Odvolací   súd   sa domnieva,   že nedostatok poučenia   v   súlade   s   §   114   ods.   3   O.   s.   p.   a   neuvedenie   tohto   zákonného   ustanovenia do predmetného   uznesenia   zo   dňa   21.   11.   2012,   je   takou   vadou   konania,   ktorou   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Je nesporné, že odporcovi predmetné uznesenie zo dňa 21. 11. 2012 bolo doručené, avšak absencia uvedenia § 114 ods. 3 O. s. p. neumožňuje postup súdu v súlade s § 114 ods. 5 O. s. p. tak, ako urobil prvostupňový súd. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v súlade s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p. s tým, že vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda   garantom   ústavnosti   a   súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v   konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad (I. ÚS 351/2013).

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa vzťahujú v   celom   rozsahu   aj na procesný   postup   všeobecných   súdov   podľa   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   je   vlastne   predpisom   upravujúcim   podmienky a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46 ods. 4 ústavy.

Pri   vydaní   napadnutého   uznesenia   považoval   krajský   súd   za   právne   relevantné, že okresný   súd   v   uznesení   č.   k.   6 Cb   29/2012-62   z 21.   novembra   2012   neuviedol ustanovenie   § 114   ods.   3   OSP   pri uložení   povinnosti   odporkyni   vyjadriť   sa   k veci, a v prípade, ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviesť vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti   na   svoju   obranu,   pripojiť   listiny,   na   ktoré   sa   odvoláva,   a označiť   dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Tým nemali byť splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 114 ods. 5 OSP.

Podľa § 114 ods. 3 OSP ak to povaha veci alebo okolnosti prípadu vyžadujú, môže súd s výnimkou vecí podľa § 120 ods. 2 a § 153b ods. 5 uložiť odporcovi uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril, a v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na podanie vyjadrenia určí súd lehotu. Ak má odporca bydlisko v cudzine, môže mu súd aj vo veciach uvedených v § 120 ods. 2 uložiť uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril.

Podľa § 114 ods. 5 OSP ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú uznesením vydaným podľa odseku 3, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b; o tomto následku musí byť odporca poučený. Ustanovenia § 153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.

Ústavný súd dôsledne analyzujúc znenie vyššie uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nenachádza v týchto ustanoveniach určenie takej povinnosti, ktorá by od súdu   vydávajúceho uznesenie podľa   čl. 114 ods.   3 OSP okrem   jasného vymedzenia povinností vyplývajúcich odporcovi z tohto uznesenia vyžadovala aj explicitné uvedenie označenia tohto ustanovenia v texte výroku uznesenia. Ako podmienku, za ktorej môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie § 114 ods. 5 OSP, len vyžaduje, aby bol odporca o následku prípadného nesplnenia povinnosti uloženej uznesením vydaným podľa § 114 ods. 3 OSP poučený. V danom prípade sa tak aj skutočne stalo,   keď   v druhej   vete   prvého   bodu   výrokovej   časti   uznesenia   č.   k.   6 Cb   29/2012-62 z 21. novembra 2012 nadväzujúcej na uloženie povinnosti vyjadriť sa k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 OSP okresný súd uviedol: „Ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní túto uloženú povinnosť, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre   zmeškanie   podľa   §   153b   O.   s.   p.   Ustanovenie   §   153b   ods.   1,   2   písm.   a)   a c)   sa nepoužijú.“ Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že označené uznesenie bolo   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   riadne   v súlade   s   §   114   ods.   4   OSP   doručené do vlastných rúk.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd nútený konštatovať, že výklad podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 114 ods. 3 a 5 OSP, aký v danom prípade zvolil krajský súd, nezodpovedá ústavne konformnému výkladu právnych predpisov a z ústavného hľadiska je neudržateľný. V žiadnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku totiž nie je ustanovená   povinnosť,   aby   v uznesení   vydanom   podľa   §   114   ods.   3   OSP   muselo   byť uvedené   aj   označenie   tohto   ustanovenia.   Vyžadovanie   zákonom   nepredpokladaných a svojou povahou   formalistických požiadaviek na obsah uznesení okresného súdu, ktoré podľa   záveru   krajského   súdu   uvedeného   v napadnutom   uznesení   mali   mať   dokonca za následok odňatie možnosti konať pred súdom, vedie v konečnom dôsledku k zmareniu prístupu   k   súdnej   ochrane   z   dôvodov,   ktoré   nie   sú   obhájiteľné.   Zákonom   ustanovená možnosť   vydania   meritórneho   rozhodnutia   v osobitnom   druhu   skráteného   konania spočívajúceho vo vydaní rozsudku pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania v prípadoch, keď   žalovaná   strana   nenamieta   (nerozporuje)   žalobcom   tvrdený   skutkový   stav ani oprávnenosť   ním   uplatneného   práva,   sleduje   rýchle   nastolenie   stavu   právnej   istoty vo vzťahoch   medzi   účastníkmi   konania   pri   zachovaní   procesných   oprávnení   účastníkov konania, čo je v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie založené na ústavne súladnej racionálnej právnej argumentácii a ústavný súd ho hodnotí ako arbitrárne,   nemajúce   oporu   v aplikovaných   právnych   normách   a svojimi   účinkami   ako porušujúce obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie označených práv zaručených ústavou,   resp.   dohovorom,   tak   ako   to   vyplýva   z prvého   bodu   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia. Riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 76/2011, I. ÚS 314/2011) ústavný súd už nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľkou namietanými sťažnostnými dôvodmi, keďže tie, na   základe   ktorých   ústavný   súd   rozhodol   (arbitrárny   výklad   podmienok   na   vydanie rozsudku   pre   zmeškanie),   boli   dostačujúce   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv a na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   uznesením   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky   (bod   1   výroku   tohto   nálezu),   ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   41   Cob/94/2013   z 18.   júna   2013   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   krajského   súdu   bude   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať relevantné   ústavné   princípy,   teda   v danom   prípade   opätovne   prerokovať   odvolanie odporkyne   proti   rozsudku   pre   zmeškanie   vydanému   okresným   súdom   pod   č.   k. 6 Cb 29/2012-69   z 1.   februára   2013,   riadiac   sa   pritom   ústavne   súladným   výkladom relevantných   procesnoprávnych   ustanovení   tak,   ako   je   ústavným   súdom   formulovaný v odôvodnení tohto nálezu, a o odvolaní   opätovne rozhodnúť rešpektujúc obsah a zmysel základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   v podaní   z 22.   novembra   2013   uplatnila   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   496,69   €,   a to   za   tri   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti,   vyjadrením   k stanovisku   krajského   súdu), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa § 11   ods.   3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   priznať   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho zastúpenia   len za   dva   vyúčtované úkony právnych   služieb   vykonané v roku   2013   (t.   j. prevzatie   a príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti)   vzhľadom   na   to,   že   v   replike sťažovateľky   z 22.   novembra   2013   na   vyjadrenie   krajského   súdu   sťažovateľka   síce rozporovala   skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   krajského   súdu,   avšak   neuviedla   žiadne zásadne   nové   argumenty   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   vo   veci.   Preto   porušovateľa základného   práva   ústavný   súd   zaviazal   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľke v sume 331,13 € v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 130,16 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 7,81 € a dane z pridanej hodnoty v sume 55,19 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014