znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 517/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 prerokoval sťažnosť Ing. L. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 107/2010 z 27. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011 doručená sťažnosť Ing. L. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 107/2010 z 27. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 17 C/141/2008-198 z 10. marca 2010 zamietol sťažovateľov návrh proti žalovanému (Z.) vo veci určenia vlastníckeho práva k rozostavanému bytu a zaviazal ho zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 2 366,94 €. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ v podstatnom uviedol: „Hoci ustálenú judikatúru a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy, krajský súd túto premisu vôbec nerešpektoval, keď v rozsudku

- nielenže ignoroval závery judikátu pod č. R 10/1990 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk, k oprávnenosti čo aj len jedného z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne podať žalobu o ochranu vlastníckeho práva /tu vydanie či vypratanie veci, ktorá je v BSM/, medzi ktoré sa zahŕňa aj určovacia žaloba, pretože nejde o použitie § 145 OZ, lebo podanie žaloby nie je právnym úkonom v zmysle § 34n OZ,   ale procesným úkonom na začatie súdneho konania, ale

- sa týmto rozhodnutím ani nezaoberal, keď naň v odôvodnení rozhodnutia vôbec nereagoval,

takže ide o nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok odôvodnenia.“

Podľa   sťažovateľa   mal   krajský   súd   svojvoľne   interpretovať   §   143   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)   vo   vzťahu   k   možnosti   nadobudnutia   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   jedným z manželov za trvania manželstva poukazujúc pritom na judikatúru všeobecných súdov (R 39/1974), ako aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (N 48/5 Sbírky nálezů a usnesení ÚS ČR). Sťažovateľ ďalej uviedol: „Prísnosť a tzv. procesná nekompromisnosť krajského   súdu   sa   prejavila   aj   v   nespravodlivosti   konania   ako   celku,   keď   sa   odmietol dôsledne a spravodlivo zaoberať námietkami sťažovateľa, vedomý si zrejme toho, že jeho rozhodnutie nemôže byť riadnou inštančnou cestou /vrátane dovolania, lebo ho nepripustil/ preskúmané.

Je   celkom   nevyhnutné,   aby   rozhodnutia   všeobecných   súdov   nielen   zodpovedali zákonu v merite veci a boli vydávané za plného rešpektu k procesným normám, ale aby tiež odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu súdneho konania, zodpovedali kritériám   vyplývajúcim   z   §   157   ods.   2   OSP,   lebo   len   vecne   správne   /zákonu   celkom zodpovedajúce/ a náležité, t. j. zákonom požadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňajú ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušením   sťažovateľovho   práva   na   zákonný   a   spravodlivý   proces   došlo   aj   k porušeniu jeho /spolu/ vlastníckych práv k hmotnému majetku - postavenému bytu - ktorý nemôže užívať, disponovať s ním ap., teda k porušeniu majetkových práv, garantovaných čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné právo Ing.   L.   K.,   na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 ústavy a spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1, 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 27.6.2011, sp. zn. 8 Co 107/2010, bolo porušené.

2. Označený rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 295,94 EUR... na účet JUDr. E. Ľ., v lehote do 1 mesiaca.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36].   Právo   na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.   februára   1998).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavnosť   konania pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane súdov)   predpokladá,   že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu,   ktorý   podľa   neho   svojvoľne   aplikoval   §   143   Občianskeho   zákonníka   vo   vzťahu k nadobúdaniu   nehnuteľností   jedným   z   manželov   za   trvania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezohľadniac pri rozhodovaní ním označenú ustálenú judikatúru všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   rovnako   napáda   nedôslednosť   krajského   súdu   pri vysporiadaní   sa   s   jeho   námietkami   formulovanými   v   odvolaní   a   nedostatočnosť odôvodnenia namietaného rozhodnutia.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   107/2010   z   27.   júna   2011   potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 141/2008-198 z 10. marca 2003 ako vecne správny. V záverečnej časti svojho rozsudku sa krajský súd s poukazom na znenie § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podstatnom uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby   bola   v   danej   veci   otázka   vecnej   legitimácie,   konkrétne   aktívnej   legitimácie navrhovateľa.   Vecnou   legitimáciou   je   stav   vyplývajúci   z   hmotného   práva,   kedy   jeden účastník   občianskeho   súdneho   konania   (navrhovateľ)   je   subjektom   hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej   strane   (odporca)   je   subjektom   hmotnoprávnej   povinnosti   (je   pasívne   vecne legitimovaný).

  Ak navrhovateľ v podanej žalobe žiada určiť, že on sám je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, treba súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, že bolo jeho povinnosťou uvedenú skutočnosť preukázať. Naopak, z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ   sám   nebol   účastníkom   hmotnoprávneho   vzťahu,   z   ktorého   by   vyvodzoval uplatnený nárok.

Za tohto stavu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom smere, že navrhovateľ nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby, a preto bolo dôvodné žalobu zamietnuť.

Z uvedených dôvodov v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) ústavný súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd odôvodnil svoje právne závery vo svojom rozsudku takýmito úvahami: „V   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia,   že   je   výlučným   vlastníkom novovytvoreného rozostavaného bytu č. 4 - D v k. ú. Š. a spoluvlastníckom spoločných častí a zariadení bytového domu... a spoluvlastníkom priľahlého pozemku.

Vykonaným   dokazovaním   najmä   z   vyjadrenia   samotného   navrhovateľ   mal   súd preukázané,   že   ak   navrhovateľ   tvrdil,   že   z   finančných   prostriedkov   nadobudnutých   za trvania manželstva s Ing. A. K. originálnym spôsobom došlo k vytvoreniu novej veci - bytu, na strane navrhovateľa ide o nedostatok vecnej legitimácie na podanej určovacej žalobe. Otázkou vecnej legitimácie sa súd zaoberal po preukázaní naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe pred posúdením merita sporu. Je jednoznačné, že navrhovateľ sám nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval uplatnený nárok. Ak navrhovateľ uvádza, že k výstavbe bytu došlo za trvania jeho manželstva s Ing. A. K., v zmysle § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o spoločné právo manželov domáhať sa, že vec   nadobudnutá   manželmi   za   trvania   manželstva   patrí   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva.   Nebolo   preukázané,   že   by   finančné   prostriedky,   ktoré   boli   použité   na výstavbu   bytu   boli   získané   dedením,   darom   alebo   iným   spôsobom   vylučujúcim   vznik bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Medzi   manželmi   nebola   uzavretá   dohoda   o zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na posúdení aktívnej legitimácie nič nemení skutočnosť, že členom Z. bol iba jeden z manželov - navrhovateľ, a že platby v prospech Z. realizoval fakticky navrhovateľ.

V prospech oboch manželov svedčí právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva k bytu   s   príslušenstvom.   V   danom   prípade   bolo   povinnosťou   navrhovateľa   preukázať,   že výlučne on sám je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok. Navrhovateľ v konaní nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby, súd preto bez posúdenia merita veci žalobu zamietol.

Ak v konaní navrhovateľ poukazoval na nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu originálnym   spôsobom   vytvorením   veci,   z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že navrhovateľ nebol stavebníkom bytu, ale stavebníkom bytu bol odporcu. Súd právny záver opiera   o   vydané   stavebné   povolenie   pre   odporcu,   Stanovy   odporcu,   z   ktorých   vyplýva predmet činnosti združenia okrem iných zabezpečenie v plnom rozsahu realizácie výstavby šiestich nových bytových jednotiek. Z listinných dôkazov predložených právnym zástupcom navrhovateľa, listu Ing. B. z 14. 5. 2005, uznesenia členov Spoločenstva vlastníkov bytov... z 9. 12. 2000, ani z príkaznej zmluvy z 25. 6. 2002 nevyplýva, žeby stavebníkom bytu boli jednotliví členovia združenia, medzi nimi navrhovateľ..... Pre nedostatok vecnej legitimácie navrhovateľa   a   právnu   kvalifikáciu   uplatneného   nároku   (navrhovateľ   uvádzal   právnu skutočnosť   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   -   vytvorenie   veci),   súd   sa   v   konaní nezaoberal platnosťou právnych úkonov zmluvy č. 4 D/P-N-2004 o prevode vlastníctva bytu vzniknutého nadstavbou v nadstavbe domu z 12. 9. 2004, ktorej platnosť namietal právny zástupca   odporcu   a   zmluvy   o   nadstavbe   bytového   domu   z 22.   3.   2007,   ktorej   platnosť namietal právny zástupca navrhovateľa.“

Ústavný   súd   nepovažuje   názor   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   svojvoľne interpretoval   a   aplikoval   §   143   Občianskeho   zákonníka   vo   vzťahu   k   nadobúdaniu nehnuteľnosti,   za   opodstatnený.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   je   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov okrem vymenovaných výnimiek všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k bytu, hoci všeobecné súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že predmetný byt bol postavený z finančných prostriedkov nadobudnutých sťažovateľom a jeho manželkou za trvania manželstva, potom je   ústavne   udržateľný   aj   právny   názor   krajského   súdu   o   tom,   že   účastníkom   hmotno-právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné sťažovateľom uplatnený nárok vyvodzovať, nebol iba sám sťažovateľ.

Z   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   dostatočne   zrozumiteľne   vyplýva,   že podstatným   dôvodom   zamietnutia   sťažovateľovho   návrhu   nebola   okolnosť,   že   určovací návrh podal sťažovateľ sám, ale predovšetkým to, že v napadnutom súdnom konaní žiadal o určenie   bytu   do   svojho   výlučného   vlastníctva.   Práve   v   tom   spočíva   nedostatok   vecnej legitimácie na strane sťažovateľa. Krajský súd vo svojom odôvodnení výstižne definoval pojem vecnej legitimácie a vysvetlil, v čom spočíva jej nedostatok v predloženom prípade.

Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže nič zmeniť ani sťažovateľom označená   judikatúra   všeobecných   súdov   (napr.   R 10/1990,   R 39/1974),   pretože táto na podstatu právneho posúdenia vykonaného vo veci všeobecnými súdmi nedopadá. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cz 61/88 z 30. septembra 1988 (publikovanom pod R 10/1990) je totiž každý z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržovanej veci z bezpodielového spoluvlastníctva.   Z   uvedeného   judikátu   však   nevyplýva   právo   jedného   z   (prípadne   aj bývalých) manželov úspešne sa domáhať určenia výlučného vlastníctva k veci, ktorá bola nadobudnutá z finančných prostriedkov nadobudnutých za trvania manželstva. Obdobne ani právne   vety   vyplývajúce   z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 4 Cz 29/73 z 15. júna 1973 (publikované pod R 39/1974) nie sú v sťažovateľovom prípade použiteľné, pretože ich podstatou bolo definovanie podmienok platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností v prípade, ak sú na strane kupujúcich manželia, pričom podľa obsahu tohto rozhodnutia sa pre platnosť takejto zmluvy vyžadoval podpis obidvoch manželov. Napokon vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nespochybňuje ani obsah nálezu Ústavného súdu Českej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   219/95   z   12.   júna   1996   (N48/5   SbNU)   dotýkajúci   sa aplikácie   §   143   Občianskeho   zákonníka,   z   ktorého   len   vyplýva   pravidlo,   že   pokiaľ   sa oprávnený   držiteľ   stane   vydržiteľom   veci,   tá   sa   stane   tiež   súčasťou   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať napádaný postup a rozhodnutie krajského   súdu   vo   veci   za   rozporný   s   princípom   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí, pretože vzhľadom na rozdielnosť sťažovateľovho prípadu s ním porovnávanou judikatúrou sú   právne   závery   krajského   súdu,   ku   ktorým   v   sťažovateľovej   veci   dospel,   objektívne a rozumne odôvodnené.

Pokiaľ   ide   o   námietku   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu, ústavný súd vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry uvádza, že rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu, postačuje na záver o tom, že základné právo účastníka konania na spravodlivý proces bolo plne   realizované.   Osobitná   odpoveď   súdu   sa   vyžaduje   len   na   kľúčové   argumenty formulované   účastníkom   konania.   Právne   úvahy   opísané   v   rozsudku   krajského   súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dávajú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá spočívala   v   posúdení   vecnej   legitimácie   sťažovateľa,   a   ústavný   súd   preto   považuje napadnutý rozsudok za udržateľný.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti   a   udržateľnosti.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych   názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   namietaný rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp.   za   taký,   ktorý   by   popieral   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   súdy   v posudzovanej veci použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom. Obsah napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   a 4   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového protokolu

Sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tvrdiac, že jeho novopostavený byt nemôže užívať ani ním disponovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   práv,   ústavný   súd   považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu v sťažovateľovej veci nedošlo k svojvoľnej aplikácii § 143 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na ústavne udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa požadovať určenie bytu do výlučného vlastníctva nemožno v súvislosti s napadnutým rozhodnutím dôvodiť ani existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, prípadne právom na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorá   by   zakladala   možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011