znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 516/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného   advokátom JUDr. Igorom   Gažíkom,   advokátska   kancelária,   Bojnická   cesta   7,   Prievidza,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Komárno sp. zn.   9   Em/2/2013   z 28.   apríla   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2015 faxom a 22. januára 2015 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   ochranu   manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Komárno   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Em/2/2013 z 28. apríla   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   o nariadenie   návratu   maloletých   detí do krajiny   obvyklého   pobytu   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   I pod sp. zn. 1 P/266/2010   tento   uznesením   č.   k.   1   P/266/2010-570   zo   7. decembra   2012 vydal   predbežné   opatrenie,   podľa   ktorého   je   sťažovateľ   (otec)   oprávnený   stretávať   sa s maloletými deťmi ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ) v určenom čase tak, že si ich preberie a odovzdá v mieste trvalého bydliska matky na adrese, pričom matka je povinná maloleté deti riadne pripravené odovzdať na styk otcovi a otec je povinný v uvedenom čase na uvedenom mieste odovzdať   ich   matke.   Uvedeným   rozhodnutím   bola   zároveň   matke   uložená   povinnosť umožniť   otcovi   styk   s maloletými   deťmi   prostredníctvom   komunikačných   prostriedkov SKYPE, telefónu a mailu a tiež povinnosť oznámiť otcovi komunikačnú adresu maloletých detí.   Uvedené   rozhodnutie   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 11 CoP/36/2013-609   z 29.   januára   2013   nadobudlo   právoplatnosť   6.   marca   2013. Keďže matka svoje povinnosti neplnila, sťažovateľ podal 29. apríla 2013 okresnému súdu návrh   na   výkon   právoplatného   rozhodnutia.   Napriek   tomu,   že   okresný   súd   v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 Em/2/2013   viackrát   vyzýval   matku   na   dobrovoľné   plnenie povinností,   jeho   kroky   ostali   neúspešné.   Po tom,   ako   okresný   súd   v rámci   skúmania procesných podmienok konania zistil, že matka sa spolu s maloletými deťmi presťahovala do Maďarskej republiky, konanie uznesením č. k. 9 Em/2/2013-93 z 28. apríla 2014 zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 26 CoE/314/2014-115 z 22. októbra 2014 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Porušenie „čl. 48 ods. 2 právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že „okresný   súd   riadne   nekonal   a nezabezpečil...   výkon rozhodnutia neodkladne, ale prakticky prvého polroka ani nekonal. Následne konal liknavo a nezameral sa na dosiahnutie cieľa styku. Prakticky za neuveriteľne dlhú dobu... vykonal len pár procesných úkonov a konanie po roku zastavil.“.

Pokiaľ ide o porušenie „čl. 46 ods. 1 právo na spravodlivý proces čl. 19 ods. 2 právo na   ochranu   súkromného   a rodinného   života   čl.   41   právo   na   ochranu   manželstva, rodičovstva a rodiny“, sťažovateľ uvádza, že „obidva súdy sa zamerali len na skončenie veci,   nie   na   to,   aby   zabezpečili   moje   zákonné   práva.   Ako   je   zrejmé   zo   spisu   súd na neoboznamoval riadne so všetkými podstatnými listinami. Rozhodnutia sú formálne bez uvedenia skutočných dôvodov. Ako je zrejmé so spisu súdne konanie začalo ešte v čase, keď deti   bývali   na   Slovensku   u svojich   starých   rodičov.   Z uvedeného   sa   odvíja   i právomoc a príslušnosť súdu. Tá sa nemení presťahovaním, ak je tu v čase začatia konania... Krajský súd správne poukázal na Európsky dohovor, podľa ktorého sa nemení právomoc, ak deti boli presťahované protiprávne... akurát, že ho zabudol aplikovať... Mám za to, že takýmto postupom   zavŕšeným   takýmito   rozhodnutiami   boli   popreté   moje   práva   nielen   podľa Haagskeho dohovoru, Európskeho dohovoru, ale i Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko súdy nezabezpečili moje práva, môj rodinný a súkromný život počas posledných viac ako štyroch rokov je rozvrátený.“.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že jeho „veci sa začali prerokovávať na Európskom súde pre ľudské práva a zjavila sa šanca na zmenu“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1, právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2,   právo na ochranu súkromného a rodinného života podľa článku 19 odsek 2, právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa článku 41 odsek 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   konaním   Okresného   súdu   Komárno   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9   Em/2/2013 a rozhodnutím   zo   dňa   28.   04.   2014   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Nitre pod sp. zn. 26 CoE/314/2014 zo dňa 22. 10. 2014, bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 26 CoE/314/2014 zo dňa 22. 10. 2014 a vec sa mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Nitre a Okresný súd Komárno sú povinné uhradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €.

4. Krajský súd v Nitre a Okresný súd Komárno sú povinní uhradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške podľa rozhodnutia súdu v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Em/2/2013

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   už   uzneseniami č. k. II. ÚS 569/2013-20 z 30. októbra 2013 a č. k. III. ÚS 537/2013-16 z 5. novembra 2013 sťažovateľa, ktorý bol zastúpený tým istým advokátom, upozornil na to, že základnému právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa poskytuje   ochrana   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   predložená   v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. Keďže napadnuté konanie v spojení s odvolacím konaním bolo právoplatne ukončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde bez ďalšieho odôvodnenia.

K námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Em/2/2013 z 28. apríla 2014

Rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke   predbežných   opatrení,   pretože   nie   sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie Apis verzus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie tohto práva napadnutým rozhodnutím okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou napádal porušenie ostatných práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   Vychádzal   pritom   z   princípu subsidiarity podľa z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať len v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý tak na základe opravného prostriedku sťažovateľa aj urobil.

K námietke   porušenia   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že napriek tomu, že   sťažovateľ   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ktorý   predmetnú   sťažnosť   aj   koncipoval,   jej   odôvodnenie   nie   je   v súlade s petitom, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonom predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Sťažovateľ námietku porušenia označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu odôvodňuje v podstate len tým, že ho považuje za „formálne bez uvedenia skutočných dôvodov“,   na základe   ktorých   odvolací   súd   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa o zastavení konania.

S takýmto   názorom   sťažovateľa   však   ústavný   súd   nesúhlasí.   Z relevantnej   časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu totiž vyplýva:

„Z obsahu ďalšieho súdneho spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10 Em/1/2014 konkrétne   zo   správy   doručenej   súdu   dňa   1.   8.   2014   vyplýva,   že   Centrum   pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže oznámilo súdu, že podľa správy maďarského registra obyvateľov majú všetky tri maloleté deti Frisancho od 9. 1. 2014 registrovaný pobyt na adrese ⬛⬛⬛⬛. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno ďalej vyplýva, že matka maloletých detí a maloleté deti sú odhlásení z trvalého pobytu v obci...

Odvolací súd uvádza, že je potrebné odlíšiť v prvom rade právomoc na návratové konanie   podľa   Haagskeho   dohovoru   o   občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných únosov detí, ktoré končí nariadením návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu alebo nenavrátením   dieťaťa   a   v   druhom   rade   právomoc   na   nariadený   výkon   slovenského rozhodnutia. V tomto prípade sa jedná o nariadený výkon predbežného opatrenia vydaného súdom Slovenskej republiky, pričom všeobecný súd dieťaťa sa nenachádza už v Slovenskej republike, ale v Maďarsku. Slovenská republika, ako aj Maďarsko sú členskými štátmi Európskej   únie,   a   preto   je   potrebné   aplikovať   v   danom   prípade   nariadenie   rady   (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských   veciach   a   vo   veciach   rodičovských   práv   a   povinností.   Právomoc   súdov členských štátov v otázkach rodičovských práv a povinností je upravená v čl. 8 až čl. 14 nariadenia s tým, že súdy členského Štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností   k   dieťaťu,   ktoré   má   obvyklý   pobyt   v   tomto   členskom   štáte   v   čase   začatia konania s výhradou ustanovení článkov 9,10 a 12. V tomto prípade sa teda jedná o konanie o výkon rozhodnutia s cudzím prvkom, kde otázka   štátneho   občianstva,   trvalého,   resp.   obvyklého   pobytu   dieťaťa   nie   je   ani   veľmi rozhodujúca, ale podstatným je miesto výkonu rozhodnutia, t. j. miesto, kde majú byť prijaté donucovacie   opatrenia,   ktorými   sa   výkon   realizuje.   Právomoc   súdov   vo   veci   výkonu rozhodnutia sa riadi miestom výkonu rozhodnutia z dôvodu, že donucovacie opatrenia sú obmedzené a vynútiteľné len na území štátu výkonu. Slovenský súd totiž nemôže nariadiť výkon rozhodnutia voči maloletým, ktorí sa fyzicky nachádzajú v Maďarsku. Odvolací súd má na základe vyššie uvedeného preukázané, že povinná sa s maloletými deťmi zdržiava na území Maďarska, kde navštevujú školu, kde bývajú a majú nahlásený trvalý pobyt. Na   základe vyššie uvedených   skutočností,   nakoľko   maloletá   spolu   s povinnou sa nachádzajú na území iného štátu – v Maďarsku, súd Slovenskej republiky nie je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia, ktorý by sa realizoval na území cudzieho štátu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné výkon rozhodnutia zastaviť.“

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd   konal v medziach   svojej   právomoci,   na   daný   prípad   aplikoval   relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   svoje rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa, presvedčivo   a náležite odôvodnil. Závery krajského súdu vychádzajú z konkrétnych skutkových okolností daného prípadu, sú logické, a preto aj legitímne a ústavne akceptovateľné. Hoci ústavný súd chápe citlivosť situácie, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, na rozdiel od neho nepovažuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za „formálne“, ale ani za zjavne neodôvodnené či arbitrárne.

Napokon, aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci sťažovateľa proti Slovenskej republike,   o ktorej   medzičasom   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   C   383/13   z 21.   júla   2015, reflektoval skutočnosť, že samotné konanie o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu bolo v novembri 2014 skončené z dôvodu, že matka sa spolu s maloletými deťmi   presťahovala   do   Maďarskej   republiky,   čím   súdy   Slovenskej   republiky   stratili príslušnosť   rozhodovať   vo   veci   samej.   V dôsledku   zistenia porušenia   práva   sťažovateľa zaručeného   čl. 8   dohovoru   Slovenskou   republikou   preto   sťažovateľovi   priznal   náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj trov konania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a právami, porušenie ktorých v petite namietal.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015