znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 516/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 90/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 90/2003   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 90/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Vladimíry Běhalovej, Rastislavova 68, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   516/2014   z 9.   septembra   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 90/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 28. februára 2003 okresnému súdu žalobu proti žalovanému o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a veci bola pridelená sp. zn. 14 C 90/2003.

Sťažovateľ uviedol, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.   Napokon   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   10 000   € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 22/12 z 8. októbra 2014 doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 14 C/90/2003 je neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.   Pracovné spory   vo   všeobecnosti   sú skutkovo   zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie. V danom prípade hodnotím predmetnú vec ako skutkovo značne zložitú. V priebehu konania bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dôkazov a vypočuť viacerých svedkov. Prvostupňový súd po rozsiahlom dokazovaní už raz vo veci meritórne rozhodol. Odvolací súd však rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Doterajšiu   dĺžku   konania   okrem   faktickej   zložitosti   veci   ovplyvnili   aj   personálne zmeny v osobe zákonného sudcu a tiež samotné správanie sa účastníkov konania, ktorí sa viackrát nariadených pojednávaní nezúčastnili a tieto pojednávania boli bez prejednania veci   odročené   na   ďalší   termín.   Účastníci   konania   predkladali   návrhy   na   doplnenia dokazovania vo veci postupne, súd musel tieto listinné dôkazy doručovať druhej procesnej strane a sám sa s nimi oboznamovať, čo taktiež spôsobilo predĺženie konania.

Na základe vyššie uvedeného hodnotím sťažnosť J. K. za čiastočne dôvodnú.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   tento   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„Konanie vo veci žalobcu J. K. proti žalovanému Košickému samosprávnemu kraju Košice,   predmetom   ktorého   je   žaloba   o   neplatnosť   výpovede   z pracovného   pomeru,   sa začalo na Okresnom súde Košice I dňa 28.2.2003. Vec bola zapísaná do oddelenia 14 C a pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. Guľovej.

Po   zabezpečení   prípravy   pojednávania   podľa   ust.   §   114   Občianskeho   súdneho poriadku bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Gazdagovi (máj 2003). Prvé   pojednávanie   vo   veci   súd   nariadil   na   21.2.2005.   Po   prejednaní   veci   bolo pojednávanie   odročené   na   5.5.2005   za   účelom   doplnenia   dokazovania   výsluchom navrhnutého svedka.

Uznesením č. k. 14C/90/2003-108 zo dňa 22.4.2005 súd pripustil zmenu žalobného návrhu.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo 5.5.2005, po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na 24.10.2005 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie   nariadené   na   24.10.2005   bolo   z   dôvodu   účasti   sudcu   na   školení preročené na 6.2.2006. Toto pojednávanie bolo preročené na 30.3.2006.

Na   pojednávaní   dňa   30.3.2006   po   prejednaní   veci   súd   pojednávanie   odročil   na 15.5.2006 z dôvodu doplnenia dokazovania.

Na   pojednávanie   dňa   15.5.2006   sa   nedostavili   účastníci   konania,   ktorí   svoju neprítomnosť vopred ospravedlnili a požiadali o odročenie pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na 25.9.2006.

Na pojednávanie nariadené na deň 25.9.2006 sa nedostavili účastníci konania, ktorí svoju   neprítomnosť   vopred   ospravedlnili   a   požiadali   o   odročenie   pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na 2.11.2006.

Pojednávanie nariadené na 2.11.2006 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Dňa   5.2.2007   bola   vec   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Zuzane Stolárovej.

Ďalší termín veci súd nariadil na 4.10.2007. Po prejedaní vecí bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa   4.4.2008   bola   vec   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Melicherčíkovej.

Dňa   30.4.2008   bola   vec   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Veľkej.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   na   26.9.2008.   Po   prejednaní   veci   súd pojednávanie odročil na 4.12.2008 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   nariadil   na   4.12.2008.   Toto   pojednávanie   bolo na žiadosť právneho zástupcu žalovaného odročené na 13.3.2009.

Na   pojednávaní   dňa   13.3.2009   súd   po   prejednaní   veci   pojednávanie   odročil na 4.6.2009 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   4.6.2009   súd   prejednal   vec   a   pojednávanie   odročil na 28.10.2009 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   28.10.2009   súd   prejednal   vec   a   pojednávanie   odročil na 25.2.2010 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 25.2.2010 bolo na žiadosť žalobcu bez prejednania veci odročené na 22.4.2010.

Pojednávanie nariadené na 22.4.2010 bolo na žiadosť právnej zástupkyne žalobcu odročené na 16.9.2010.

Pojednávanie   nariadené   na   16.9.2010   bolo   pre   neprítomnosť   žalobcu   odročené na 15.12.2010 bez prejednania veci.

Dňa   15.12.2010   súd   po   prejednaní   veci   pojednávanie   odročil   na   27.4.2011 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Dňa 27.4.2011 súd po prejednaní veci pojednávame odročil na 28.9.2011 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Dňa 28.9.2011 súd po prejednaní veci pojednávanie odročil na neurčito za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   nariadil   na   10.5.2012.   Súd   po   prejednaní   veci vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku č. k. 14 C/90/2003-635 zo dňa 10.5.2012 podal odvolanie žalobca.   Spis   bol   dňa   9.10.2012   predložený   s   opravným   prostriedkom   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 1 Co/258/2012-670 zo dňa 9.10.2013 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ďalší   termín   vo   veci   súd   nariadil   na   deň   26.3.2014.   Po   prejednaní   veci   bolo pojednanie odročené na 18.6.2014 za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa   18.6.2014   súd   prejednal   vec   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   22.10.2014 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Súd doposiaľ vo veci nariadil viac ako 25 pojednávaní, z toho tri pojednávania sa neuskutočnili   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľa,   a   to   pojednávanie   nariadené   na   deň 25.9.2006

- kolízia pojednávaní právnej zástupkyne žalobcu, pojednávanie nariadené na deň 25.2.2010

- práceneschopnosť   žalobcu   a   pojednávanie   nariadené   na   deň   22.4.2010   - ospravedlnila sa právna zástupkyňa žalobcu. Pokiaľ Okresný súd Košice I vo vyjadrení k sťažnosti   uviedol,   že   pojednávanie   nariadené   na   deň   16.9.2010   bolo   odročené   pre neprítomnosť žalobcu, sťažovateľ uvádza, že podľa jeho záznamov bolo toto pojednávanie odročené na žiadosť právneho zástupcu žalovaného, a tohto pojednávania sa zúčastnila právna zástupkyňa žalobcu.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   názorom   súdu,   že   ide   o   fakticky   zložitú   vec.   Neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   je   bežným   sporom   a   pre   sudcu   rozhodujúceho pracovnoprávne spory by stanovenie procesného postupu a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa ustálená judikatúra súdov.

Pokiaľ Okresný súd Košice I uviedol, že k dĺžke konania prispela aj zmena v osobách sudcov, sťažovateľ uvádza, že táto skutočnosť nemôže byť na jeho ujmu, nakoľko personálne problémy /nedostatočné obsadenie súdu. zaťaženosť sudcov/ a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len čiastočne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len vtom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia /I. ÚS 39/00,   I. ÚS   55/02/.   Okresný   súd   Košice   I   však   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Sťažovateľ považuje za podstatné uviesť, že k prieťahom v konaní prispela podľa neho neefektívna činnosť súdu. Súd vykonal v konaní do rozhodnutia vo veci samej dňa 10.5.2012 rozsudkom č. k. 14 C/90/2003-635 rozsiahle dokazovanie, ktoré však neviedlo k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č.   k. 1 Co/258/2012-670   zo   dňa   9.10.2013   prvostupňový   rozsudok   č.   k.   14 C/90/2003-635 z 10.05.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom skonštatoval, že prvostupňový súd postupoval nesprávnym procesným postupom v rámci zisťovania skutkového stavu veci, kedy nevyhodnotil viaceré vykonané dôkazy. Zároveň krajský súd súdu prvého stupňa uložil, aby sa zaoberal tým, čo bolo pracovnou náplňou žalobcu v čase, keď bol poverený vedením odboru dopravy.

Po   vrátení   veci   súdu   prvého   stupňa   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   opätovne postupuje neefektívne, čo vedie k ďalším prieťahom v konaní. Súd napriek tomu, že má k dispozícii   listinné   dôkazy   svedčiace   o   pracovnej   náplni   sťažovateľa,   opakovane predvoláva svedkov, ktorých už v konaní ohľadom pracovnej náplne sťažovateľa vypočúval

- napr. svedka R. predvoláva napriek tomu, že už bol dvakrát v predmetnej veci vypočutý, pričom   tento   svedok   podľa   sťažovateľa   ani   nemôže   svedčiť   o   tom,   akú   mal   sťažovateľ pracovnú náplň v období,   kedy svedok ešte nebol zamestnancom žalovaného; svedkyňu Kozákovú   predvoláva   súd   opätovne   napriek   tomu,   že   táto   už   taktiež   bola   vo   veci   raz vypočutá.

Z dôvodu neefektívneho a nesústredeného konania súdu tak vec nie je právoplatne rozhodnutá ani po 11 rokoch od začatia konania a ani viac ako rok po vrátení veci súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ má za to, že súd nesie zodpovednosť za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý má smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas konania nachádza. V danom prípade treba mať na zreteli aj povahu veci, nakoľko stav   právnej   neistoty   ohľadom   trvania   pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania. Práve neefektívna činnosť súdu mala podľa   sťažovateľa   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Postup   okresného   súdu   doposiaľ nesledoval k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 8. októbra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   spory o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité.   Uvedené   konštatovanie   sa   v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   konanie   napadnuté sťažnosťou.   Ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s konštatovaním   okresného   súdu   uvedeným vo vyjadrení   k sťažnosti,   keď „hodnotí   predmetnú   vec   ako   skutkovo   značne   zložitú“. Ústavný súd zdôrazňuje, že týmto argumentom nemožno ospravedlniť okresný súd za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom a zbaviť ho zodpovednosti za to, že konanie v takej citlivej veci pre sťažovateľa nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa.   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody na strane sťažovateľa (odročenie pojednávaní z dôvodu   neúčasti   na   súde   a postupné   predkladanie   návrhov   na   doplnenie   dokazovania, ktoré museli byť doručované druhej procesnej strane), na ktoré v súvislosti s priebehom napadnutého konania poukázal okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, dĺžku napadnutého konania zásadným spôsobom neovplyvnili. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania nezistil také dôvody, ktoré by v súvislosti s ovplyvnením jeho dĺžky bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil, že okresný súd bol bez relevantného dôvodu vo veci úplne nečinný v obdobiach a v takom rozsahu, ako v sťažnosti uviedol sťažovateľ, teda spolu viac ako 5 rokov. Okrem nečinnosti   bolo   napadnuté   konanie   postihnuté   aj   neefektívnosťou,   o čom   svedčí predovšetkým   skutočnosť,   že   meritórny   rozsudok   okresného   súdu   z 10.   mája   2012   bol uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/258/2012 z 9. októbra   2013   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa zaťažil rozhodnutie   a   konanie   mu   predchádzajúce   procesnou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Inou   vadou   konania   na   ktorú   musí   odvolací   súd   prihliadnuť   aj   vtedy,   ak   nie   je odvolaním   namietaná   (§   212   ods.   3   O.   s.   p.),   je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od taxatívne   vymenovaných   v   §   221   ods.   1   písm.   a/   -   g/   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Za takúto vadu sa v súdnej praxi považuje aj vada spočívajúca v nesprávnom postupe súdu v dôkaznom procese, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia...... je odvolací súd toho názoru, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa svojím nesprávnym procesným postupom v rámci zisťovania skutkového stavu veci, ak nehodnotil jednotlivé dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, zaťažil konanie a samotné rozhodnutie vadou spočívajúcej v nepreskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia a z uvedeného dôvodu   preto   nemožno   považovať   skutkový   stav   zistený   súdom   prvého   stupňa   ohľadom zistenia pracovnej náplne žalobcu za správny.

K ďalšej procesnej nesprávnosti došlo v dôsledku porušenia ust. § 118 ods. 2 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Obsah   zápisníc   o   pojednávaní   nedáva   podklad   pre   záver,   že   súd   prvého   stupňa dôsledne   postupoval   podľa   tohto   ustanovenia.   Ustanovenie   §   118   ods.   2   ukladá   súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a   nesporných   skutkových   okolností   a   tiež   s   predbežným   náhľadom   súdu   na   to,   ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd prispôsobili ďalší procesný postup v konaní.

Nedodržaním postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. ku ktorému došlo v danej veci, treba   vidieť   procesnú   nesprávnosť,   ktorá   so   zreteľom   na   individuálne   okolnosti v preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu, sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   z   dôvodu   vážneho   procesného pochybenia   súdu   prvého   stupňa   v   dôkaznom   procese   neboli   splnené   podmienky   pre opakovanie resp. doplnenie dokazovania, preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj neefektívna, resp.   nesústredená   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Skutočnosťou,   na   ktorú   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukázal   okresný   súd (personálne zmeny v osobe zákonného sudcu), nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   napokon   zdôrazňuje,   že   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosť, že napadnuté konanie v takej citlivej veci pre sťažovateľa (neplatnosť výpovede) nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné (napr. IV. ÚS 371/2013, III. ÚS 511/2014).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru boli postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany označených   práv   vo veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci..Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   10 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v pracovnoprávnej veci nebolo ani po viac ako jedenástich rokoch od doručenia žaloby súdu právoplatne skončené. To v ňom vyvoláva nedôveru v spravodlivosť, pocity bezmocnosti, bezradnosti a neistoty.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (dohovoru)   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 14 C 90/2003,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a najmä   to,   že   ide o pracovnoprávny   spor,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5   000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   3   a   §   13a   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014