znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 516/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., zastúpenej advokátom Mgr. A. K., Advokátska kancelária,   Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Sžr 89/2012 a sp. zn. 1 Sžr 90/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Sžr 89/2012 a sp. zn. 1 Sžr 90/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v P. (ďalej len „obvodný   pozemkový   úrad“)   rozhodnutím   č.   OPU   2011/154-914-Str.   z 29.   marca   2011 rozhodol o reštitučnom nároku sťažovateľky a ďalších dvoch navrhovateľov tak, že síce spĺňajú podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o pôde“),   ale vlastnícke   právo   im   nemožno   priznať pre   existenciu   prekážky podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde. Preto im obvodný pozemkový úrad priznal náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo podľa § 16 zákona o pôde.

Sťažovateľka   spolu   s   ďalšími   navrhovateľmi   podala   proti   rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 24 Sp 8/2011-24 zo 6.   marca   2012   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil,   keď   dospel k zhodnému záveru v otázke existencie prekážky vydania nehnuteľnosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde vzhľadom na zistenú skutočnosť, že časť predmetnej nehnuteľnosti „je   podľa   identifikácie   vedená   a usporiadaná   na   LV   č.   642,   1260,   55,   56,   57,   1233 pre fyzické osoby a na pozemku sú postavené rodinné domy... Krajský súd nepovažoval námietky navrhovateľov za právne relevantné – geometrický plán pre zbytok parc. č. 1057 o výmere 643   m2 nebol   vyhotovovaný,   pretože pozemok sa nevydáva   a zákon v takomto prípade vyhotovenie GP nevyžaduje; ostatné námietky sa týkali riešenia iných nehnuteľností a chronologickými údajmi, ktoré neboli predmetom tohto konania.“.

Sťažovateľka   aj   ostatní   navrhovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu odvolanie,   v ktorom   namietali,   že   sa „rozhodovalo...   bez   identifikácie   a GP,   čím   je... rozhodnutie   odporcu   nezrozumiteľné   a nepreskúmateľné...   jeden   pozemok   je   vedený s dvoma vlastníkmi a s rozdielnou kultúrou... v roku 2005 bola časť pozemku z vlastníctva po ich právnom predchodcovi V. M. predaný p. K., hoci prevod je zákonom zakázaný...“.Najvyšší súd rozsudkom č.   k. 1 Sžr 89/2012-52 z 11. decembra 2012 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu a osvojil si ich. Súhlasne uviedol, že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán, nakoľko túto povinnosť ukladá zákon správnemu orgánu len v prípade vydania pozemkov. Odporca   nemal   povinnosť   zabezpečiť   v konaní   geometrické   zameranie   alebo   grafickú prílohu   tak,   ako   to   žiadali   navrhovatelia,   pretože   to   je   nevyhnutné   len   v prípadoch, keď majú byť do katastra nehnuteľností zapísané pozemky, ktorých výmeru nemožno určiť. V tomto prípade bola výmera stanovená jednoznačne – šlo o zbytok pôvodnej parc. č. 1057 o výmere 643 m2. Z podkladov zabezpečených v správnom konaní... jednoznačne vyplynulo, že dotknutá časť pozemku je v intraviláne a... je vo vlastníctve rôznych fyzických osôb a je prevažne zastavaná rodinnými domami, čo je bezpochyby prekážka vydania pozemku...“.

Súčasne obvodný pozemkový úrad v inom konaní rozhodnutím č. OPU 2011/154-966-Str.   zo   4.   apríla   2011   rozhodol   tak,   že   navrhovatelia   spĺňajú   podmienky   priznania vlastníckeho   práva k inej   časti   tej   istej   nehnuteľnosti   o výmere   10   m2 a priznáva sa   im vlastnícke právo k nej každému v podiele 1/3.

Na   základe   podaného   opravného   prostriedku   sťažovateľky   a ostatných navrhovateľov, v ktorom namietali, že „sa rozhodovalo len o 10 m2, hoci parc. č. 1057/2 má na LV č. 1658 až 370 m2, krajský súd rozsudkom č. k. 24 Sp 9/2011-22 zo 6. marca 2012 rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil. Konštatoval, že „navrhovatelia svoje   tvrdenie   ničím   nepodložili   a zároveň   poukázal   na   výpis   z LV   č.   1658   zo   dňa   30. augusta 2010, na ktorom je uvedená len výmera 10 m2. Nepovažoval za dôvodné „ani námietky   navrhovateľov   o nevyhotovení   geometrického   plánu,   pretože   vydanie   pozemku bude realizovať SPF“.

V odvolaní   sťažovateľka   aj   s ostatnými   navrhovateľmi   zotrvala   na   pôvodných námietkach,   že   nebola   vydaná   celá   požadovaná   výmera   predmetného   pozemku   a že   sa rozhodovalo „bez   identifikácie   a GP,   čím   je...   rozhodnutie   odporcu   nezrozumiteľné a nepreskúmateľné“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Sžr   90/2012-51   z 11.   decembra   2012   rozsudok krajského   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa   s dôvodmi   krajského   súdu   a zhodne   konštatoval, že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán, nakoľko túto povinnosť ukladá   zákon   správnemu   orgánu   len   v prípade   vydania   pozemkov...   Z podkladov zabezpečených   v správnom   konaní   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   jednoznačne vyplynulo,   že...   pozemok   má   rozlohu   10   m2 a nie   370   m2 ako   to   tvrdili   navrhovatelia, ktorí svoje tvrdenie ani ničím nepodložili.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí   porušenie „jej   práva na spravodlivý   proces   tým,   že   sa   súd   nezaoberal   jej   ďalšími   námietkami,   uvedenými v žalobe proti rozhodnutiu odporcu a v odvolaní. Neobstojí... argument, že sa tieto námietky týkajú iných pozemkov, resp. iných konaní.

Vo svojich podaniach totiž sťažovateľka okrem iného ukázala (a označila dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení),   že identifikácia parciel, o ktorú sa bez ďalšieho skúmania   opieral   správny   orgán   aj   oba   súdy,   nekorešponduje   s dôkazmi   vykonanými v správnom konaní a v konaní pred oboma súdmi, resp. že postupom lege artis nie je možné získať výsledok tam uvedený. Táto identifikácia im potom umožnila urobiť záver o tom, že časť   pozemku...   je   v intraviláne   usporiadaná   na   listoch   vlastníctva...   ako   vlastníctvo fyzických osôb. To potom viedlo k záveru o právnej nemožnosti vydať túto nehnuteľnosť. Z tohto   nesprávneho   posúdenia   ďalej   vychádza   aj   záver   o správnosti   druhého rozhodnutia   o vydaní   pozemku   EKN   parc.   č.   1057/2   –   orná   pôda   o výmere   10   m2. Preto bolo nutné napadnúť aj rozhodnutie v tejto veci.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu v konaniach 1Sžr/89/2012 a 1Sžr/90/2012 porušené bolo.

2.   Rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   č.   1Sžr/89/2012   z 11.12.2012   a 1Sžr/90/2012 z 11.12.2012 sa zrušujú a veci sa mu vracajú na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. A. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „obe napadnuté rozhodnutia boli sťažovateľke doručené dňa 09.01.2013.   Proti rozhodnutiam podala sťažovateľka v zákonnej lehote dovolania. Uzneseniami z 11.07.2013 a 26.07.2013, ktoré   boli   sťažovateľke   doručené   dňa   30.07.2013,   Najvyšší   súd...   zastavil   konanie.“. Následne sťažovateľka s poukazom na právny názor ústavného súdu vyslovený vo veci sp. zn.   IV.   ÚS   481/2011   argumentuje,   že „zákonom   ustanovená   lehota...   na   podanie sťažnosti bola dodržaná, pretože od doručenia rozhodnutia o zastavení konania do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace“. K sťažnosti súčasne priložila fotokópie uznesení najvyššieho súdu č. k. 1 Sdo 30/2013-96 z 26. júna 2013 a č. k. 1 Sdo 31/2012-110 z 11.   júla   2013,   ktorými   najvyšší   súd   konania   o dovolaniach   sťažovateľky   zastavil „s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP..., lebo právomoc konať vo vec samej nemal“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   skúma   všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom   súde   vrátane okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom   na   jeho   odmietnutie. Zoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou posudzovanej sťažnosti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Napadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   boli   sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručené 9. januára 2013. Sťažnosť proti nim doručila ústavnému súdu v elektronickej forme opatrenej zaručeným elektronickým podpisom 30. septembra 2013, teda zjavne po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný   súd   však   neopomína sťažovateľkinu   argumentáciu   založenú na ustálenej judikatúre inšpirovanej právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je   lehota   na   podanie sťažnosti   ustanovená   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté (IV. ÚS 481/2011).

Citovaná judikatúra   je   uplatniteľná   v tých   prípadoch,   keď   právomoc   dovolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty na podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie   podmienok   prípustnosti   (v   tomto   prípade   zakotvených   v § 237   –   §   239   OSP) podaného   mimoriadneho opravného prostriedku   má vzhľadom   na okolnosti   konkrétneho prípadu zákonný základ.

Vtedy   je   záver   o   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   sťažnosti   podanej proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   determinovaný   rozhodnutím   príslušného (napr. IV. ÚS 238/07) všeobecného súdu o tom, či mimoriadny opravný prostriedok prípustný je, alebo nie je. Ak dovolací súd rozhodne o prípustnosti dovolania, potom meritórne preskúma odvolacie   rozhodnutie   a právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   sťažnosti proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   vylúčená.   Na   druhej   strane,   ak   dovolací   súd dovolanie   odmietne   ako   procesne   neprípustné,   potom   sa   logicky   meritórne   dovolacími námietkami   nezaoberá   a právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   sťažnosti proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   namieste.   Vo   chvíli   podania   dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však nemožno predpokladať, ako dovolací súd posúdi prípustnosť dovolania. Je totiž v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, ak táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd (porov. II. ÚS 398/08). Preto zákaz odopretia spravodlivosti   v takýchto   prípadoch   vyžaduje   zachovať   lehotu   na   podanie   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až do právoplatnosti prípadného rozhodnutia dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti podaného dovolania.

Súhrnne teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   zachovanie   lehoty   na podanie   sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu na podklade podaného dovolania prichádza do úvahy len   vtedy,   ak   dovolanie   v intenciách   aktuálnej   právnej   úpravy   predstavuje   právny prostriedok   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   práv   účastníka   konania   a je   v   právomoci dovolacieho   súdu   s ohľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   posúdiť   procesnú prípustnosť dovolania. Naopak, na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   sa   nemožno   spoliehať   vtedy,   ak   už   samotná   právna   úprava   podporená i stabilnou súdnou rozhodovacou praxou dovolanie proti jednoznačne typovo vymedzenej skupine odvolacích rozhodnutí explicitne vylučuje, a konaním o podanom dovolaní (hoci len v štádiu skúmania jeho procesnej prípustnosti) by dovolací súd postupoval ultra vires.

Nemožno   celkom   negovať   vlastnú   zodpovednosť   účastníka   súdneho   konania za voľbu   toho   z   paralelne   pôsobiacich   právnych   prostriedkov,   ktorý   je   mu   vzhľadom na okolnosti jeho prípadu spôsobilý poskytnúť účinnú ochranu základných práv. Obzvlášť to platí pri tých právnych prostriedkoch, v konaní o ktorých je účastník konania povinný byť zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Napokon, takto identifikovaný koncept akceptuje i ESĽP, ktorý vo veci Kadlec a spol. proti Českej republike (rozsudok z 25. mája 2004 v konaní o sťažnosti č. 49478/99, bod 26) vyslovil požiadavku, aby súdy (vrátane ústavného   súdu)   pri   uplatňovaní   procesných   pravidiel   zabránili   jednak   prehnanému formalizmu,   ktorý   by   bol   v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.

Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch   podľa   tretej   hlavy   tejto   časti)   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.   Opravný   prostriedok   je   prípustný,   len   ak   je   to   ustanovené   v   tejto   časti.   Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Aj   ústavný   súd   už vo   svojej   rozhodovacej   praxi   konštatoval   ústavnú   konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprípustné   (II.   ÚS   65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).

Z citovaného ustanovenia i judikatúry (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné spojenie „nie je prípustný“ tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania,   ale o nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   na   konanie   o dovolaní.   Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   OSP],   ale   uznesením   konanie   o ňom   zastaví   pre   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania   podľa   §   243c   OSP   v spojení   s   §   104   ods.   1   OSP.   Naznačenému konceptu   zodpovedajú   aj   výroky   a odôvodnenia   uznesení,   ktorými najvyšší   súd   konania o dovolaniach sťažovateľky zastavil.

V nadväznosti   na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v prípade   podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   zachováva,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu sťažovateľkine   dovolania   nepredstavovali   prostriedky   spôsobilé   zabezpečiť   ochranu   jej práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len ich procesnú prípustnosť z hľadísk vymenovaných v § 237 – § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ich najvyšší súd neodmietol ako procesne neprípustné, ale konanie o nich zastavil.

V podmienkach   aktuálnej   právnej   úpravy   teda   sťažovateľka   namiesto   účinného prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok, ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky   za   kvalitu   ochrany   svojich   hmotných   práv   nemôže   nahrádzať   doterajšou judikatúrou   sformulovaná   zásada   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v prípade podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v popísaných   okolnostiach   by takýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   splnenia procesných   predpokladov   na   konanie   o sťažnosti   podanej   proti   odvolacím   rozsudkom najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti. Podanú sťažnosť preto bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013