znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 516/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou L. s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   P.   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 124/2011 z 25. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2012 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 124/2011 z 25. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa bola účastníčkou konania   v   právnej   veci   o mimoriadne   zvýšenie   náhrady   škody   za   bolesť   a sťaženie spoločenského uplatnenia vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn. Si – 4 C 55/2004. Okresný   súd   Senica   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   z 20.   januára   2010   tak,   že žalobe sťažovateľky čiastočne vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania   sťažovateľky,   ako   aj   žalovanej   rozhodoval   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“),   ktorý   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   166/2010   z 27.   októbra   2010 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   zamietajúcej   časti,   ako   aj   v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom   odvolacieho   konania   podala   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým uznesením.

Sťažovateľka sa v sťažnosti nestotožňuje s právnym názorom dovolacieho súdu a je toho   názoru,   že   najvyšší   súd „neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   jej   ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu, spravodlivý proces a zasiahol do princípu právnej istoty“. V sťažnosti   zotrváva   na   argumentácii,   podľa   ktorej „odôvodnenie   rozhodnutia dovolacieho (tiež druhostupňového) súdu nemá zákonom požadované náležitosti, čo robí toto   rozhodnutie   nepresvedčivým   a nepreskúmateľným.   Intenzita   neodstránenia   vážnych a rozhodujúcich skutkových rozporov v znaleckom dokazovaní a v kontrolnom znaleckom dokazovaní, nedostatok konkrétneho a zrozumiteľného odôvodnenia,   prečo sa všeobecné súdy priklonili len ku kontrolnému znaleckému posudku, dosiahli podľa názoru sťažovateľky ústavne neospravedlniteľnú intenzitu“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že „vo svojom dovolaní uviedla konkrétne   skutočnosti,   resp.   právnu   argumentáciu,   ktoré   považovala   za   podstatné   pre rozhodnutie vo veci samej a s ktorými sa odvolací súd napriek tomu nevysporiadal, a to bez uvedenia konkrétnych dôvodov pre takýto postup“. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta, že v napadnutom uznesení „dospel k ústavne neudržateľným a svojvoľným záverom“, keď „ignoroval potrebu zrozumiteľne vysvetliť a konkretizovať svoju argumentáciu“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „vzhľadom na uvedené skutočnosti bol súd (krajský súd, pozn.) povinný vzniknuté nejasnosti odstrániť, a to vykonaním ďalšieho dokazovania. Len   takýto   postup   by   zodpovedal   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   a z tohto pohľadu   súd   nebol   pri   posudzovaní   tejto   odbornej   otázky   oprávnený   sa   jednostranne a na základe vlastného uváženia prikloniť k záverom znaleckého posudku MUDr. P.“.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   tvrdí,   že „zo   strany   dovolacieho   súdu   tak   neboli dodržané zásady spravodlivého súdneho konania, v čoho dôsledku bola sťažovateľke odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   čím   bola   ukrátená   na   svojich   právach.   V danej   skutkovej situácii tak boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd pochybil, keď svojim rozhodnutím dovolania sťažovateľky odmietol   ako   neprípustné...   Odmietnutím   dovolania   bez   bližšieho   a preskúmateľného vysvetlenia došlo k neprípustnému zúženiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 124/2011 zo dňa 25.01.2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 124/2011 zo dňa 25.01.2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet sťažovateľky do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone. Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľka   domáha.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľka domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označila za porušovateľa   svojich   práv.   Ústavný   súd   preto   námietky   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu krajského   súdu,   ako   aj   v   úvode   označené   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy považoval len za súčasť jej právnej argumentácie.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol. Sťažovateľka v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi   bol alebo nebol   náležite zistený   skutkový   stav a aké skutkové a právne závery   zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie   svojich   označených   práv   napadnutým uznesením   najvyššieho súdu   jeho arbitrárnosťou,   pretože podľa   jej   názoru   odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostatočné, nekonkrétne, a tým aj ústavne neudržateľné.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dôvodom odmietnutia sťažnosti bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom   sťažovateľky   týkajúcim   sa   prípustnosti   jej   dovolania   z dôvodu   podľa   §   237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzala ďalej len dôvody   dovolania   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   a c),   ktoré   samy   osebe   nezakladajú prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval   nemožnosť   vyvodiť   prípustnosť   dovolania   zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho   výrok.   Úvahy   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného práva,   ktorých   účel   a význam   nepopierajú.   Ústavný   súd   tiež   nezistil,   že   by   relevancia námietok   sťažovateľky   smerujúcich   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   umožnila dospieť k záveru, ktorý   by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

Nad   rámec   už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   sama stanovila rozsah a predmet svojej sťažnosti a za porušovateľa svojich práv označila len najvyšší   súd.   Sťažovateľka   konkrétne   svojou   sťažnosťou   napádala   len   jeho   napadnuté uznesenie   ako   výsledok   dovolacieho   konania.   Rozsah   prieskumu   v rámci   dovolacieho konania   je   však   striktne   limitovaný   a viazaný   na   existenciu   dôvodov   zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody prípustnosti dovolania neexistujú, čo v konkrétnom prípade   konštatoval   aj   najvyšší   súd,   nemožno   to   dovolaciemu   súdu   vyčítať   a vidieť porušenie základných práv alebo slobôd v tom, že najvyšší súd sa meritórne nezaoberal ďalšími   namietanými   skutočnosťami,   ktorými   možno   odôvodniť   dovolanie,   ale   ktoré prípustnosť dovolania samy nezakladajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012