znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 516/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletých   A.   S.   a   H.   S.,   zastúpených   zákonnou zástupkyňou K. S., všetky bytom B., právne zastúpených advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   na   ochranu   pred   zneužívaním   a zanedbávaním   podľa   čl. 19   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn. 46 T 149/2006 z 26. augusta 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 44/2011 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. A. S. a mal. H. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 17. októbra 2011   doručená   sťažnosť   maloletých   A.   S.   a   H.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   ochranu   súkromného   a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života a ochranu   súkromia   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru   a   na   ochranu   pred   zneužívaním   a zanedbávaním   podľa   čl.   19   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) sp. zn. 46 T 149/2006 z 26. augusta 2010 zo 7. októbra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).sp. zn. 4 To 44/2011 z 12. mája 2011

Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že «Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.   46   T/149/2006   zo   dňa   26.8.2010   bol   obžalovaný   Ing.   A.   S.   (otec   sťažovateľov) oslobodený spod obžaloby vo veci sexuálneho zneužívania maloletých sťažovateliek podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku.

V predmetnom konaní prvostupňový súd obžalovaného už raz oslobodil, pričom tento rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave zrušený (5 To 29/09) a vec bola vrátená na opätovné   konanie.   Krajský   súd   vytkol   prvostupňovému   súdu   viaceré   nedostatky   v dokazovaní   a   odôvodnení   rozhodnutia.   Okresný   súd   následne   vykonal   jediný   dôkaz

-znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, ktorý sa mal vyjadriť k vyšetreniu detí   vykonanom   psychologičkou   akreditovaného   subjektu   sociálnoprávnej   ochrany,   detí (Mgr.   B.),   ktorý   v   pôvodnom   konaní   súd   vyhodnotil   podľa   vlastného   názoru.   Súdna znalkyňa PhDr. F. bez vypočutia detí podala písomný znalecký posudok, kde sa vyjadrila k tomu, že z vyšetrenia nie je možné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, že došlo k sexuálnemu zneužívaniu. Psychologičke Mgr. B. vytýkala nedostatočnú odbornú pripravenosť a spôsob vyšetrenia   kladením   sugestívnych   otázok.   K možnosti   zistiť   a   vyšetriť   maloleté   deti opätovne,   sa   vyjadrila   tak,   že   nie   je   možné,   pretože   došlo   k   prirodzenému   úbytku pamäťového   materiálu   detí   z   dôvodu   niekoľkoročnej   medzery   od   týchto   skutkov   a retraumatizácii   detí.   Vyšetrenie   realizované   znalkyňou   rovnako   odborne   kompetentnou (klinická psychológia) - Mgr. T., vyhlásila tiež za neprípustné, z dôvodu, že vyšetrila deti naraz a mohlo dôjsť k imitácii detí.   Znalkyňa kritizovala aj postup orgánov činných v trestnom konaní,   kedy výsluch detí na ktorom sa znalkyňa zúčastnila,   bol vykonaný až neskôr,   teda   prvá   znalkyňa   sa   v   posudku   vyjadrovala   k   vierohodnosti   výpovedí   bez absolvovaného výsluchu. Znalkyňa konštatovala,   že i keď výsluch staršieho dieťaťa bol vykonaný   korektne   a   psychologicky   vhodným   spôsobom,   i   tak   nie   je   výpoveď   dieťaťa relevantná, keďže dieťa sa podľa tvrdení matky podrobilo cielenej psychoterapii.

V odvolacom konaní založila matka, ako zákonná zástupkyňa detí a na pojednávanie predvolaná   ako   poškodená,   viaceré   dôkazy   vzťahujúce   sa   na   posudok   PhDr.   F.... Predovšetkým poukazujem na to, že pri výsluchu hlavnom pojednávaní sa odklonila od záveru v posudku, kde konštatovala, že nie je možné urobiť spoľahlivý záver o tom, či sa skutok stal, pretože vyšetrenie nebolo vykonané korektne... „podľa jej odborného názoru k sexuálnemu zneužívaniu obžalovaným nedošlo“.

Tento odklon znalkyne považujeme za popretie princípov, na ktorých postavila svoj posudok a to že k záveru ohľadom spáchania alebo nespáchania takýchto skutkov je možné len na základe kvalitne vedeného vyšetrenia detí. Takéto vyšetrenie však sama nevykonala, a jej posudok hodnotil len spôsob vyšetrenia a nie či sa skutok stal alebo nestal...

Rovnako uvádzame, že znalkyňa podľa svojej špecializácie vykonáva vyšetrenia detí a diagnostiku výlučne na podklade vyšetrenia a nemá žiadne oprávnenie na hodnotenie dôkazov   a   vedeckú   a   metodickú   činnosť,   ktorou   je   analýza   vyšetrenia   iného   znalca   či psychológa...

Z § 147 TP vyplýva, že takáto činnosť prináleží výlučne znaleckému ústavu, ktorý jediný mohol preskúmať znalecký posudok Mgr. T., ako aj vyšetrenie Mgr. B...

Súdy oboch stupňov sa nijako nevysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v neprospech obžalovaného... Pritom o sexuálnom zneužívaní svedčilo viacero dôkazov, ktoré tvrdenie detí potvrdzovalo, kresby a modelovanie so symptomatickou tematikou, výpovede ďalších psychológov, (Phdr. Š., PhDr. F., obe klinické psychologičky) kedy klinická psychologička PhDr. F. odoslala dieťa na vyšetrenie Mgr. B., teda potvrdila aj týmto jej kompetenciu lekárske správy o opakovaných urogenitálnych infekciách, zmene správania po zamedzení kontaktu otca s deťmi výpoveď matky, ktorej sa deti zverili...  

Maloleté deti aj ich zákonná zástupkyňa sú nepochybne týmto rozhodnutím zásadne ovplyvnené z hľadiska ich súkromného a rodinného života, keďže obžalovaným nebol cudzí človek, ale ich vlastný otec a je teda predpoklad, že na základe oslobodenia, bude mať na ich život ďalší vplyv realizáciou jeho rodičovských práv.   V   dôsledku oslobodenia spod obžaloby nie je možné uplatňovať žiadne ďalšie opatrenia na ochranu detí pred sexuálnym zneužívaním, prípadným liečením obžalovaného, ani inou nápravou tohto stavu.

Oba súdy majú z titulu čl. 19 Dohovoru o právach detí, ako aj na základe čl. 8 Dohovoru...   pozitívny   záväzok   voči   maloletým   deťom,   chrániť   ich   pred   sexuálnym zneužívaním   a   zamedziť   zásahom   do   ich   súkromného   a   rodinného   života.   Rozhodnutia oboch súdov tento záväzok nerešpektovali a tým, že sa uspokojili s odporúčaním znalkyne nerealizovať ďalšie vyšetrenie, definitívne ukončili možnosť objasnenia skutkov a teda aj ochrany detí pred sexuálnym zneužívaním. K tomuto záveru pritom dospela znalkyňa na základe údajov, ktoré ani neboli spoľahlivo zistené a súdy v tomto smere nevykonali žiadne ďalšie dokazovanie. Pokiaľ išlo o odôvodnenie znalkyne, že došlo k prirodzenému úbytku pamäťového materiálu uplynutím času, je to v dôsledku toho, že pri prejednávaní obžaloby súdy nepostupovali bez zbytočných prieťahov a v prípade, že odborné vyjadrenie Mgr. B. prvostupňový súd nepovažoval za vhodný dôkaz, mal okamžite ustanoviť na vyšetrenie detí znalca a nie urobiť tak až s odstupom viac ako 3 rokov...

Vykonané   dôkazy   prvostupňový   ani   odvolací   súd   však   riadne   nevyhodnotil   a   na základe   spochybnenia   vyšetrenia   realizovaného   Mgr.   B.   bol   ustanovený   znalec,   ktorý preskúmal nahrávky a v znaleckom posudku sa vyjadril tak, že nie je možné na ich základe vykonať spoľahlivý záver, že k sexuálnemu zneužívaniu došlo. Na základe tvrdenia matky o tom, že deti absolvovali psychoterapiu, znalkyňa konštatovala, že nie je možné ani získať autentický popis toho, čo sa vlastne stalo a teda ich ďalšie vyšetrenie je zbytočné, navyše od skutkov uplynul dlhší čas, teda došlo k prirodzenému úbytku ich pamäťového materiálu. Na základe   uvedeného   posudku   bol   obžalovaný   spod   obžaloby   oslobodený,   čo   potvrdil uznesením aj odvolací súd.

Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného života v zmysle č. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru... môže implikovať požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity   jedinca.   Pozitívny   záväzok   štátu   v   tomto   smere   môže   zahŕňať   aj   požiadavku efektivity   trestného   vyšetrovania   (napr.   Rozsudok   ESĽP   zo   4.12.   2003   vo   veci   M.C.   v. Bulharsko (No 39272/98)

Z obsahu spisu je zrejmé, že zákonná zástupkyňa sťažovateliek sa domáhala ochrany detí pred sexuálnym zneužívaním a teda aj ochrany pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného a rodinného života, trestným oznámením na ich otca, na podklade vyšetrenia realizovaného psychologičkou inštitúcie, ktorej akreditáciu poskytuje štát. Následné trestné konanie, ktoré vyplynulo z trestného oznámenia, nebolo realizované efektívne, teda rýchlo, dôkladne, nezávisle a nestranne tak, aby sa sexuálne zneužívanie vyšetrilo a bolo možné tak ochrániť deti pred ďalšou traumatizáciou. Spôsobom vyhodnotenia dôkazov a vykonávaním dokazovania   si   štát   nesplnil   svoj   záväzok   konať   dôsledne   a   vykonať   všetky   potrebné opatrenia na vyšetrenie skutkov a ich nápravu v zmysle Dohovoru o ochrane práv detí. V trestnom konaní súdy neodstránili rozpory v dokazovaní, viacerými dôkazmi svedčiacimi v neprospech   obžalovaného   sa   nezaoberali   a   dôkazy   nevykonávali   v   súlade   s   Trestným poriadkom,   tieto   vyhodnotili   jednostranne   v   prospech   obžalovaného   a   od   ďalšieho dokazovania   upustili   na   len   základe   úvahy   znalkyne,   ktorá   ani   deti   nevyšetrila.   Týmto rozhodnutím   súdov   sa   znemožnilo   objasnenie   skutkov   a   ochrana   detí   pred   sexuálnym zneužívaním, ako aj ďalšiemu zasahovaniu do ich súkromného a rodinného života, keď sa na ich vyjadrenia realizované v trestnom konaní vôbec neprihliadalo.».

Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi napadnutých rozsudkov, považujú ich za nedostatočne odôvodnené a svojvoľné a v petite sťažnosti žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu s tým, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľky zároveň žiadajú priznať primerané zadosťučinenie každej   v sume 5 000 €.   Napokon sa   domáhajú náhrady   trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu   detí   pred   akýmkoľvek   telesným   alebo   duševným   násilím,   urážaním   alebo zneužívaním,   včítane   sexuálneho   zneužívania,   zanedbávaním   alebo   nedbanlivým zaobchádzaním,   trýznením   alebo   vykorisťovaním   počas   doby,   keď   sú   v   starostlivosti jedného   alebo   oboch   rodičov,   zákonných   zástupcov   alebo   akýchkoľvek   iných   osôb starajúcich sa o dieťa.

Podľa § 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa tieto ochranné opatrenia zahŕňajú podľa   potreby   účinné   postupy   na   vytvorenie   sociálnych   programov   zameraných   na poskytnutie   nevyhnutnej   podpory   dieťaťu   a   tým,   ktorým   sa   zverilo,   ako   aj   iné   formy prevencie.   Na   účely   zistenia,   oznámenia,   postúpenia,   vyšetrovania,   liečenia   a   následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov.

1. Predmetom   časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu   z 12.   mája 2011   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 4 To 44/2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 46 T 149/2006 z 26. augusta 2010,   ktorým   bol   obžalovaný   oslobodený   spod   obžaloby   pre   trestný   čin   sexuálneho zneužívania.   Sťažovateľky   vystupovali   v   trestnom   konaní   ako   poškodené   osoby   a   boli zastúpené zákonnou zástupkyňou a opatrovníkom.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/01).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal. Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Z   týchto   hľadísk   potom   ústavný   súd posudzoval uznesenie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   v   podstatnom   uviedol,   že: „Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. 08. 2010 sp. zn 46 T 149/2006 bol obžalovaný Ing. A. S. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora sp. zn. 1 Pv 475/2006 zo dňa 14. 11. 2006 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.  

Súd prvého stupňa oslobodzujúci rozsudok odôvodnil tým, že výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že sa žalovaný skutok stal. Poukázal na závery znalkyne MUDr. B. C., ktorá obžalovaného charakterizovala ako heterosexuálne orientovanú osobu so záujmom na zrelý ženský objekt...

Ďalej poukázal na znalecký posudok znalkyne PhDr. E. F. z odvetvia psychológie dospelých a klinickej psychológie detí, ktorá uviedla, že vykonané vyšetrenia v prípravnom konaní Mgr. H. B. vykazujú nedostatky v príprave a samotnom vedení vyšetrovania, hlavne v kladení otázok maloletým A. S. a H. S. Za nekorektné vyšetrenie maloletých detí označila znalkyňa   aj   vyšetrenie,   ktoré   vo   veci   vykonala   Ing.   T.   Preto   okresný   súd   z   uvedených dôvodov   obžalovaného   oslobodil,   lebo   jednoznačne   nebolo   preukázané,   že   sa   žalovaný skutok stal.“ [v danom prípade okresný súd postupoval pri rozhodovaní podľa ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku, pozn.].

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor a opatrovník poškodených maloletých detí - úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Krajský   súd   ďalej konštatoval, že   okresný   súd «všetky vo   veci   vykonané   dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12   Tr.   por.   a   svoje   rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil   i   v   rozsahu   vyžadovanom   v ustanovení § 168 Tr. por.

O správnosti záverov, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaného dokazovania, nemal pochybnosti ani krajský súd, preto v podrobnostiach poukazuje na správne dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.

Obžalovaný od počiatku trestného stíhania popiera spáchanie žalovaného skutku. Usvedčuje ho svedkyňa Mgr. K. S. - matka maloletých detí. V prípravnom konaní boli ku skutku vypočuté za prítomnosti Mgr. H. B. aj maloleté deti A. a H. S. V prípravnom konaní bol vo veci vypracovaný znalecký posudok znalkyňou z odboru psychológie detí, ktorá pri vypracovaní záverov znaleckého posudku vychádzala zo sprostredkovaných podkladov od Mgr. B., Dr. S. a Dr. F.

Krajský súd, rovnako ako okresný súd po zhodnotení celej dôkaznej situácie zastáva názor,   že   dôkazy   zabezpečené   v   prípravnom   konaní,   najmä   psychologické   vyšetrenie maloletých detí, nebolo vykonané v súlade so zákonom. Tento záver si osvojuje zo záverov znaleckého   posudku,   ktorý   vypracovala   nezaujato   a   vo   veci   nezainteresovaná   znalkyňa PhDr. E. F. Tá jednoznačne ustálila, že Mgr. H. B. počas psychologického vyšetrenia, kládla maloletým poškodeným sugestívne otázky a edukovala maloleté deti a na vykonanie psychologického   vyšetrovania   detí,   nemala   ani   potrebnú   špecializáciu.   Na   základe predložených videozáznamov podľa znalkyne, nemožno vyvodiť záver, že maloleté deti boli obžalovaným   sexuálne   zneužívané.   Znalkyňa   PhDr.   E.   F.   neodporučila   opätovne psychologické vyšetrenie maloletých detí, vzhľadom na to, že na odstup času od spáchania údajného skutku, došlo k prirodzenému úbytku pamäťového materiálu, maloleté deti by neboli   schopné   podať   o   udalostiach   autentický   popis,   nakoľko   sa   podrobili   cielenej psychoterapii.

Krajský súd nezistil dôvody, pre ktoré by nebolo možné uvedený posudok akceptovať. Podľa   záverov   znalcov   z   odboru   psychiatrie   -   sexuológie,   obžalovaný   netrpel sexuálnou   úchylkou.   Fakopletyzmologroafické   vyšetrenie   potvrdilo   heterosexuálnu orientáciu na zrelé ženské objekty a nepreukázalo žiadne preferencie pedofilných foriem sexuálneho správania v celej šírke...

Najpodstatnejší dôkaz v tomto konaní, prvotné psychologické vyšetrenie maloletých detí S. psychologičkou. Mgr. H. B., bol zaobstaraný v rozpore so zákonom a prenáša svoju nezákonnosť   a   procesnú   nepoužiteľnosť   aj   na   ďalší   dôkaz,   ktorý   vychádza   z   obsahu nezákonne   získaného   dôkazu   (posudok   Mgr.   O.   T.).   Preto   musel   súd   prvého   stupňa vychádzať „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, pretože na podklade výsledkov vykonaného   dokazovania,   nebolo   možné   nemožno   urobiť   spoľahlivý   jednoznačný   a nepochybný záver, že žalovaný skutok sa stal.

Za   tohto   stavu   krajský   súd,   nemohol   postupovať   inak   než   odvolanie   okresného prokurátora ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.

Pokiaľ   ide   o   odvolanie   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   B.,   ktorý   bol ustanovený za opatrovníka maloletých poškodených detí a ktorý ako poškodená strana v konaní bol oprávnený podať odvolanie, krajský súd poznamenáva, že ako poškodená strana, mohol odvolaním rozsudok napadnúť len v prípade rozhodnutia týkajúceho sa náhrady spôsobenej škody (§ 307 písm. c/ Tr. por.). V danom prípade, opatrovník poškodených napáda skutkové okolnosti a domáha sa iného rozhodnutia vo veci (uznania obžalovaného za vinného). Keďže, odvolanie v tomto prípade smerovalo proti výroku, ktoré opatrovník poškodených odvolaním nemôže napadnúť, odvolací súd musel toto odvolanie zamietnuť podľa   §   316   Tr.   por.   ako   odvolanie,   podané   osobou,   ktorá   je   na   podanie   odvolania neoprávnená...».

Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu (i okresného súdu) ani skutkové zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené a arbitrárne, hoci sťažovateľky majú na vec iný názor.

Vychádzajúc zo sťažnosti si ústavný súd preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek o porušení označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľky uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný   súd   preto   nemá   žiadny   dôvod   zasahovať   do   záverov   krajského   súdu a okresného súdu, pričom konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní to   znamená,   že   odlišné   vyhodnotenie   dôkazov   týkajúcich   sa   ustálenia   otázky   viny obžalovaného zo strany všeobecného súdu oproti ich opísaniu poškodenými (opierajúceho sa   o   znalecké   posudky)   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 37/01).

Z   ústavnoprávneho hľadiska   niet žiadneho   dôvodu,   aby sa   spochybňovali závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené,   hoci   nie   podľa predstáv   sťažovateliek.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05), preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľky tiež namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu.   K   porušeniu   týchto základných a iných práv malo podľa nich dôjsť aj tým, že „Vykonaním jediného dôkazu, ktorý   výlučne   hodnotil   doterajšie   dokazovanie,   došlo   k   spochybneniu   vyšetrenia   detí, posudku o ich vierohodnosti výpovede a aj ich výsluchu a to na základe špekulácie znalkyne o možných vplyvoch na deti, pričom na podklade týchto špekulácií (údajnej psychoterapií) znalkyňa a zhodne s ňou aj súd došiel k záveru, že v súčasnosti už nie je možné zistiť, čo sa vlastne stalo a vyšetrenie detí už nie je možné realizovať. Týmto rozhodnutím tak došlo nielen k oslobodeniu obžalovaného, ale úplnému zmareniu vyšetrenia skutkov sexuálneho zneužívania, ku ktorým malo dôjsť na základe viacerých dôkazov...“.

Ústavný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje v týchto veciach. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 19 dohovoru pozitívny záväzok sa vzťahuje na zmluvný štát tak, že vytvorí právne predpoklady na vytvorenie systému ochrany súkromného a rodinného života.

Túto argumentáciu sťažovateliek považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za subjektívnu   a   účelovú,   a   preto   v   súhrne   všetkých   okolností   trestného   konania   nemôže zakladať ani dôvod   na vyslovenie   porušenia   označených   základných   práv sťažovateliek podľa ústavy, práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd v závere v tejto veci konštatuje, že medzi napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením označených práv, ktorými sa prioritne chráni základné právo na ochranu súkromného a rodinného života podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   a   právo   na   ochranu   proti   neoprávnenému   zasahovaniu   do súkromného a rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a na ochranu pred zneužívaním a zanedbávaním podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa na druhej strane, nie je žiadna taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodnila záver o tom, že okresný súd alebo krajský súd zasiahli do „súkromného a rodinného života“ sťažovateliek, resp. že by boli za takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto možné sťažnosti sťažovateliek vyhovieť.   Obdobne ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť kvalifikovať   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   ako   priame   zasahovanie   – obmedzenie niektorého z označených práv sťažovateliek.

Ústavný súd z tohto dôvodu preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel a odmietol ju už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne m. m. II. ÚS 406/2008).Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011