znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 515/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokát   JUDr.   Martin   Timcsák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 113/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 138/2014 a jeho uznesením zo 7. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 113/2012 a jeho uznesením   zo 4. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 138/2014 a jeho uznesením zo 7. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka,   ktorá   je   právnickou   osobou podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s poistníkom   poistnú   zmluvu,   ktorá obsahovala   v XV   časti   všeobecných   poistných   podmienok   pre   životné   poistenie   aj tzv. rozhodcovskú   doložku,   podľa   ktorej   všetky   spory   súvisiace   s uzavretou   poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžňom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súde žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   napadnutým rozhodnutím   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   na   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   z dôvodu   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok nebol   uznaný   ako   relevantný   exekučný   titul.   Okresný   súd   tak   mal   rozhodnúť   bez nariadenia   pojednávania   bez   toho,   aby   preskúmal   rozhodcovský   spis,   bez   toho,   aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľkou podané   odvolanie.   Dovolanie   sťažovateľka   nepodala.   V ostatnom   podala   sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej mal odňať možnosť   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom,   prípadne   navrhnúť   vlastné   dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd v odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecnému súdu   vytýka,   že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv napadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.   1   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.   2   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

V ďalšom   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   predmetu   sťažnosti   dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v množstve   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb   a jednotlivými   poistníkmi   ako   spotrebiteľmi.   Ďalšou   nosnou   argumentačnou námietkou   sťažovateľky   bol   postup   prvostupňového   súdu,   ktorý   v konaní   podľa   §   44 Exekučného   poriadku   postupoval   ex   offo   a rozhodol   o rozhodcovskej   doložke   ako o neprijateľnej   zmluvnej   podmienke   bez   nariadenia   pojednávania,   čím   neumožnil sťažovateľke   zaujať   pred   vydaním   napadnutého   rozhodnutia   aspoň   písomné   stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť   odvolania   podľa   §   205   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku. Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii   a skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverov všeobecných   súdov   aj   v prípadoch   predošlých,   a predovšetkým   opierajúc   svoj   postup o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014 dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS   344/2012,   IV.   ÚS   461/2012,   IV. ÚS 367/2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto   časti   odmieta   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z   iných   listín   (či   iných   dôkazov) než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku   (pred   odvolacím   súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok   pri   uplatňovaní   niektorých   zo   záruk   spravodlivého   súdneho   konania   na prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5.   1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevzniesla žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávania   nasledujúca   po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky   v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú   vnútroštátne   procesné   pravidlá   v rámci   obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené   je   možné   vysloviť,   že   pokiaľ   je   podmienka   existencie   vnútroštátneho   práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce   zo slovenského   právneho   poriadku,   je   legitímny.   Ústavný   súd   preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

V širších   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   aj   na ďalšie   rozhodnutia   Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)] dotýkajúce   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke známe. V ostatnom   akcentuje   závery   vyplývajúce   napr.   z rozsudku   Súdneho   dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol   jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok   smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

V   závere   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   opätovne   zhrnúť,   že   podstata rozhodcovského   konania   spočíva   v mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných   súdov   do výsledkov   rozhodovacej   činnosti   rozhodcovských   súdov,   pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho   nevyhnutné   dodržiavať   zásady   spravodlivosti   a   zákonnosti.   V   tejto   súvislosti   je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky   v   zmluve   sa strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou   osobou,   pretože   ho   nemožno   vzhľadom   na   jeho   účel   a   charakter bez ďalšieho   zaradiť   k   orgánom   verejnej   moci.   Rozhodcovské   konanie   nadobúda verejnoprávny   rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   – rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti   a zároveň   je aj   exekučným   titulom. Do tohto okamihu je   toto konanie   vo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010).

Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

... Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný   súd   akceptoval   rozhodcovský   rozsudok,   pre   vydanie   ktorého   nebola   daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy,   prevzal   rozhodcovský   rozsudok   a   nevyužil   možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.“» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak   povedané, „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania   i   bez   návrhu   zastavená.“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo   164/1996 z 27. januára 1997).

Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej   sa   aj   právnych   vecí   sťažovateľky   poukázať   predovšetkým   na   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   1/2012   z 21.   marca   2012,   z ktorého   vyplýva, že «Oprávneniu   súdov   v   exekučnom   konaní   skúmať   právomoc   rozhodcovského   súdu v súvislosti   s   existenciou   rozhodcovskej   zmluvy,   resp.   s   jej   neplatnosťou,   nebránia ustanovenia   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto   ustanovení   v   prípade   iných   účastníkov   rozhodcovského   konania   znamená   stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych   súvislostiach   ustupuje   dôležitejšiemu princípu,   ktorým   je   ochrana   práv   spotrebiteľa.   To   znamená,   že   aj   keď   účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto   exekučného titulu. Takýmto   postupom   exekučný   súd   napĺňa   príkaz   vyplývajúci   z   princípu   ochrany   práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala   nevyváženosť   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinnej.   Listiny   predložené   oprávnenou   takýto   záver   umožňovali.   Z   poistnej   zmluvy uzavretej   medzi   oprávnenou   a   povinnou   vyplýva,   že   rozhodcovská   doložka   bola   medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie,   a   teda   aj   rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   XV.   časti   týchto   podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako   pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v exekučnom   konaní zákon   o   rozhodcovskom   konaní   vylučuje   skúmanie   (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto   ustanoveniach   sa   totiž   premieta   klasická   rímska   právna   zásada   (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v   iných   než   spotrebiteľských   veciach   znamená   stratu   možnosti   skúmať   a   spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....

...

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)   treba   vyžadovať   v   najvyššej   možnej   miere,   jeho   uplatnenie   v   neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje   na   strane   spotrebiteľa   dôležitejšiemu   princípu,   ktorým   je   princíp   ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života,   a   teda   aj   zdravému   rozumu,   odporuje   požiadavka   na   podrobnej   (až   detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».

Iba   okolnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   vyslovenými   závermi   všeobecných   súdov nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv   nie   je   právo   účastníka   na úspech   vo   veci   a   ani   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07, II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS   139/08).   Inými   slovami,   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015