znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 515/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti PB Capital, a. s., Mlynská 27, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 435/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti PB Capital, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 435/2001   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 435/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti PB Capital, a. s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti PB Capital, a. s., trovy konania v sume 309,55 € (slovom tristodeväť eur a päťdesiatpäť centov)   na   účet   advokátky   JUDr.   Danice   Holováčovej,   Poštová   14,   Košice,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 515/2014 z 9. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti PB Capital, a. s. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „žalovaný“   a   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Cb   435/2001   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   20.   novembra   2000   bol   podaný   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   na   zaplatenie   pohľadávky   za   neuhradené   vodné   a stočné   proti sťažovateľke,   pričom   po   podaní   odporu   bola   vec   prevedená   do   registra   „C“   a bola   jej pridelená sp. zn. 32 Cb 435/2001.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/637/2014 doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2014, v ktorom okrem iného uvádza:

„S poukazom na... chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v dlhších časových úsekoch.

V tejto súvislosti uvádzam, že od 03.03.2014, kedy došlo k poslednému prerozdeleniu vecí pridelených do registra JUDr. Ladislava Hreňa, sa vo veci plynulo koná. Pojednávania sú nariaďované, aj keď z dôvodu objektívnych prekážok na strane zákonného sudcu boli preročené, v súčasnosti je nariadený termín pojednávania na 10.12.2014.

Konanie   v   prejednávanej   veci   podľa   môjho   názoru   nevykazuje   znaky   skutkovej a právnej náročnosti, v konaní som ani nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   tento   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„-   dňa   20.11.2000   doručená   žaloba   žalobcu   o   zaplatenie   38.577,-   Sk   s   prísl. na Okresný súd Košice I,

- dňa 05.12.2000 vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpená na tunajší súd,

- platobný rozkaz zo dňa 14.12.2000,

- dňa 11.01.2001 odpor proti platobnému rozkazu zo strany žalovaného,

-   dňa   25.04.2001   spis   prevedený   do   registra   Cb   na   prejednanie   a   rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice II JUDr. Ladislavovi Hreňovi,

- dňa 21.05.2001 nariadený termín pojednávania na 27.06.2001,

-   pojednávanie   zo   dňa   27.06.2001   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   žalobcu na 05.09.2001,

-   pojednávanie   dňa   05.09.2001   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   konkurzu na žalovaného,

- dňa 16.03.2011 právny zástupca žalobcu vyzvaný na oznámenie, či trvá na podanej žalobe,

- dňa 02.05.2011 právny zástupca oznámil súdu, že trvá na podanej žalobe,

- dňa 25.05.2012 zistený stav konkurzu na žalovaného,

-   dňa   11.06.2012   doručené   súdu   uznesenie   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu,

-   dňa   18.   12.   2012   vec   pridelená   do   súdneho   oddelenia JUDr.   Marty   Raábovej z dôvodu podľa § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- dňa 27.12.2012 vec opätovne pridelená do súdneho oddelenia JUDr. Ladislava Hreňa po skončení práceneschopnosti,

- dňa 19. 12. 2013 vec pridelená do súdneho oddelenia JUDr. Pavla Biroša z dôvodu podľa § 51 ods.   4 písm.   a) zákona č. 757/2004 Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- dňa 02.01.2014 vec opätovne pridelená do súdneho oddelenia JUDr. Ladislava Hreňa po skončení práceneschopnosti,

- dňa 03.03.2014 vec pridelená do súdneho oddelenia Mgr. Gabriela Frankoviča z dôvodu podľa § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- dňa 02.04.2014 určený termín pojednávania na 30.04.2014,

- pojednávanie dňa 30.04.2014 odročené na 12.05.2014 z dôvodu práceneschopnosti sudcu,

-   pojednávanie   dňa   12.05.2014   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   žalobcu a žalovaného na 03.09.2014,

-   pojednávanie   dňa   03.09.2014   preročené   na   06.10.2014   z   dôvodu   čerpania dovolenky zákonného sudcu,

-   pojednávanie   zo   dňa   06.10.2014   preročené   na   10.12.2014   z   dôvodu práceneschopnosti sudcu.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 30. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedla:

«K predmetnej veci, aj vzhľadom na stanovisko Okresného súdu Košice II zo dňa 22.10.2014 uvádzame, že na podanej ústavnej sťažnosti trváme v celom rozsahu tak, ako bola Ústavnému súdu SR doručená. Sťažovateľ má za to, že podaná sťažnosť je v celom rozsahu dôvodná, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 32 Cb/435/2001 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Túto skutočnosť v konečnom dôsledku potvrdil aj Okresný súd Košice II vo svojom stanovisku zo dňa 22.10.2014, v ktorom uviedol, že v „konaní došlo k prieťahom v dlhších časových   úsekoch“.   Sťažovateľ   podal   ešte   dňa   16.04.2014   na   Okresný   súd   Košice   II sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   pričom   sťažnosť   bola vybavená listom zo dňa 15.05.2014 evidovaným pod Spr. 56/2014 tak, že sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 22. októbra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   preskúmavaného   konania   je   rozhodovanie   o úhrade   vodného   a stočného vyúčtovaného   navrhovateľom   sťažovateľke,   ktorá   je   v procesnom   postavení   žalovanej. V priebehu   napadnutého   konania   s účinnosťou   od   12.   januára   2006   došlo   k zmene obchodného   mena   sťažovateľky,   keď   namiesto   pôvodného   obchodného   mena   „Zdroj Košice, a. s.“, bolo v obchodnom registri zapísané nové obchodné meno „PB Capital, a. s.“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   spory   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne a ani skutkovo zložité. Metodika a postup rozhodovania v týchto veciach je obsiahnutá v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí   aj   sťažnosťou napadnuté   konanie,   konštatujúc,   že   jeho   doterajší   priebeh   nemožno   pripísať   na   vrub zložitosti   prerokúvanej   veci.   Napokon   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že podľa jeho názoru konanie „nevykazuje znaky skutkovej a právnej náročnosti“, a ďalej uviedol, že „ani nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Obč. súdneho poriadku“.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania   v procesnom   postavení   žalovanej.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci prieťahy v napadnutom konaní spôsobuje rozsiahlou nečinnosťou okresný súd, sťažovateľke napriek uvedenému je potrebné pripísať na jej ťarchu skutočnosť, že v priebehu konania neprejavila dostatočný záujem o stav veci, v ktorej má procesné postavenie žalovanej, čo ústavný súd vzal do úvahy pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní.

Ústavný súd po oboznámení sa s doterajším priebehom napadnutého konania zistil, že jeho priebeh   je poznačený   rozsiahlou   nečinnosťou   takej   intenzity,   ktorá   sama osebe vykazuje znaky zbytočných prieťahov (takmer 10-ročná úplná nečinnosť bez relevantného dôvodu).

Napadnuté   konanie   na   jeho   začiatku,   po   niekoľkých   jednoduchých   procesných úkonoch   vykonaných   okresným   súdom   bolo   prerušené   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu na majetok sťažovateľky.

Napriek   tomu,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Obo 255/01 z 3. októbra 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. októbra 2001, bol návrh na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky   zamietnutý,   v dôsledku   čoho   odpadol dôvod na prerušenie konania, urobil okresný súd prvý nasledujúci procesný úkon 16. marca 2011, teda až takmer po   10   rokoch úplnej nečinnosti, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Ústavný   súd   zo   zapožičaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   ďalej   zistil, že od uvedeného dátumu bola vec opakovane prideľovaná na prerokovanie a rozhodnutie viacerým zákonným sudcom, pričom vo veci sa od 16. marca 2011 až dosiaľ neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, keď ostatné je nariadené na 10. december 2014.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   5   000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje na to, že „nečinnosťou súdu už po dobu 13 rokov sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorá pretrváva až dodnes, v dôsledku čoho utrpela ujmu na svojich právach“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (dohovoru)   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 32 Cb 435/2001, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 predstavuje spolu s režijným   paušálom   (2   x   8,04   €)   sumu   284,08   €.   Keďže   advokátka   je   platcom   dane z pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie   osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 340,90 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014