znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 515/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   A.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   H., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   nebyť odňatá zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Malacky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 73/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   A. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   A.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatá zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavy“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   Ing.   J.   A.,   A.   (ďalej   len   „navrhovateľ“), doručil 25. júla 2011 okresnému súdu proti sťažovateľke žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam.   Navrhovateľ   a   sťažovateľka   boli manželmi,   pričom okresný   súd   ich   manželstvo   s právoplatnosťou   k 14.   aprílu   2011 rozviedol. Ešte predtým   s právoplatnosťou   k 19. septembru 2006 bolo Okresným súdom Bratislava V zrušené ich bezpodielové spoluvlastníctvo.

Vo   svojom   vyjadrení   doručenom   okresnému   súdu   27.   marca   2012   sťažovateľka namietala   miestnu   príslušnosť   okresného   súdu   na   konanie   sp.   zn.   5   C   73/2011, keďže nehnuteľnosti,   spoluvlastníctvo   ku   ktorým   má   byť   podľa   návrhu   navrhovateľa zrušené a vyporiadané, nie sú   situované v územnom obvode pôsobnosti okresného súdu (jedna   z predmetných   nehnuteľných   vecí   je   dokonca   na   území   Š.).   Sťažovateľka   preto okresnému súdu s poukazom na § 88 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) navrhla postup podľa § 105 ods. 2 OSP, resp. vo vzťahu k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v zahraničí navrhla zastavenie konania pre nedostatok právomoci slovenských súdov.

Okresný súd napriek tomu nariadil a 4. októbra 2012 aj uskutočnil pojednávanie, na ktorom sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti konajúceho sudcu.

Okresný   súd   predložil   vec   nariadenému   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“),   ktorý   mu   28.   decembra   2012   vrátil   vec   bez   rozhodnutia   o námietke zaujatosti „ako   nesprávne   predloženú“.   Krajský   súd   s poukazom   na   povinné   zákonom predpísané   náležitosti   námietky   zaujatosti   konštatoval,   že   sťažovateľka „v   podaní   síce uviedla,   proti   komu   námietka   smeruje,   absentuje   však,   kedy   sa   o dôvode   vylúčenia... dozvedela a napriek tomu, že... podrobne rozviedla dôvod, pre ktorý má byť zákonný sudca vylúčený, takýto dôvod neobstojí, nakoľko priamo Občiansky súdny poriadok ustanovuje v § 14 ods. 3 O. s. p. nemožnosť vylúčenia sudcu pre jeho postup v konaní o prejednávanej veci“.   Podľa   krajského   súdu   tak   okresný   súd „na   námietku   nemal   vôbec   prihliadať, a teda ani vec predkladať nadriadenému súdu“.

Okresný   súd   následne   pokračoval   v konaní   a uznesením   č.   k.   5   C   73/2011-130 z 22. apríla 2013 nariadil znalecké dokazovanie na účel ocenenia sporných nehnuteľností a ustanovil znalca.

Sťažovateľka   následne   13.   mája   2013   doručila   okresnému   súdu „Námietky... proti postupu Okresného súdu... pri nariadení znaleckého dokazovania...“.

Po   vypracovaní   znaleckého   posudku   ustanoveným   znalcom   okresný   súd   nariadil na 17. september 2013 pojednávanie.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že konanie o žalobe jej bývalého manžela „neprebieha pred zákonným sudcom, pretože takýmto zákonným sudcom nie   je   sudca   tohto   súdu   JUDr.   M.   R.   V prípade   zrušenia   a vyporiadania   podielového spoluvlastníctva k 2- izbovému bytu B. je vecne a miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava   V...   V prípade   pozemku   v obci   N.   zákonným   sudcom   je   zase   sudca   určený rozvrhom práce Okresného súdu Martin... Sudca Okresného súdu Malacky JUDr. M. R. nie je   zákonným   sudcom   ani   pri   prejednávaní   žaloby   týkajúcej   sa   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti v Š., pretože žiaden súd na Slovensku nemá právomoc konať a rozhodnúť o tejto veci. Bráni mu v tom čl. 22 ods. 1 nariadenia Rady Európskej únie č. 44/2001, ktoré má priame účinky.“.

Vzhľadom na citovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 73/2011 porušuje základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Malacky je povinný sťažovateľke uhradiť trovy konania vo výške 331,13 eur   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu   k rukám   advokátky   JUDr.   M.   H., advokátska kancelária H., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   posudzujúc   sťažnosť   podľa   jej   obsahu   dospel   k záveru,   že   bola vzhľadom na princíp subsidiarity podaná predčasne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v sťažovateľkou   označenom   konaní dosiaľ meritórne nerozhodol.   V konaní o žalobe navrhovateľa o   zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bude mať sťažovateľka aj po ukončení prvostupňovej fázy prípadným   meritórnym   rozsudkom   možnosť   pred   všeobecnými   súdmi   uplatniť   svoje procesné práva, ktoré sú spôsobilé účinne chrániť jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To platí tak pre odvolacie konanie [§ 221 ods. 1 písm. a) a g) OSP], ako aj pre konanie o prípadnom dovolaní sťažovateľky [§ 237 písm. a) a g) OSP].

V   tomto   štádiu   konania   preto   nemôže   ústavný   súd   vstupovať   do   jurisdikcie všeobecných súdov a riešiť otázku, či v tejto veci rozhodoval zákonný sudca.

Podľa   doterajšej   judikatúry   o   práve   na   zákonného   sudcu   (napr.   IV.   ÚS   26/04, IV. ÚS 161/08, II. ÚS 136/08, III. ÚS 605/2012) ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu tohto jeho práva podaním odvolania, resp. dovolania. Z uvedeného dôvodu princíp subsidiarity bráni ústavnému   súdu   preskúmať   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013