znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 515/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   marca   2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť obce M., M., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/18/2012 (pôvodne pod sp. zn. 11 C/18/2003) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13 C/18/2012   (pôvodne   pod   sp.   zn.   11   C/18/2003) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C/18/2012 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obci   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000 €   (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Piešťany j e   p o v i n n ý   obci   M.   uhradiť   trovy právneho zastúpenia   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov)   na účet jej právneho   zástupcu   JUDr.   T.   K.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 515/2012-14 z 23. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obce M., M. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/18/2012 (pôvodne pod sp. zn. 11 C/18/2003).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala okresnému súdu 17. decembra   2002   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   sumu   41 840 Sk   spolu s príslušenstvom z titulu nedoplatkov odporcu na nájomnom. Po vydaní platobného rozkazu a následne podanom odpore bola návrhu pridelená sp. zn. 11 C 18/03 a termín pojednávania bol   určený   na   13. máj 2004.   Vzhľadom   na   ospravedlnenú   neúčasť   odporcu   bolo pojednávanie   odročené   a   následne   určený   nový   termín   pojednávania   na   15.   jún   2004. Rovnako   ako   v   predchádzajúcom   prípade   došlo   opätovne   k   odročeniu   pojednávania (na neurčito), o čom bola sťažovateľka vyrozumená listom z 8. júna 2004. Sťažovateľka uvádza, že toto bol posledný úkon, ktorý bol v jej veci uskutočnený.

Podľa zistení sťažovateľky bola následne jej vec „pripojená“ ku konaniu vedenému Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 12 C 129/02 (konanie o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme). Následne v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva k 1. januáru 2008 z Okresného súdu Trnava na okresný súd z dôvodu „obnovenia Okresného súdu Piešťany“ bola   vec   sťažovateľky „odovzdaná“ okresnému   súdu   a   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie novému zákonnému sudcovi, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľky vo veci do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerealizoval žiaden procesný úkon.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   v   jej   veci   riadne   nekonal,   v   čom   vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napokon   sťažovateľka   dodáva,   že   vyčerpala   aj   právny   prostriedok   nápravy poskytovaný jej právnou úpravou, sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorá však nepriniesla požadovaný efekt.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod. sp. zn. 13 C/18/2012, prikázal okresnému súdu v označenom konaní   konať bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 11. decembra 2012   obsahovalo   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania, konštatovanie   právnej   nenáročnosti   posudzovanej   veci   a   uznanie   prieťahov   v   konaní spôsobených výlučne okresným súdom v dôsledku administratívneho nedopatrenia. V liste predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   21.   januára   2013   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného   súdu   zotrval   na   dôvodoch   podanej   sťažnosti   a   k   predmetnému   stanovisku, s obsahom   ktorého   sa   v   prevažnej   miere   stotožnil,   považoval   za   potrebné   spresniť, že určený   termín   pojednávania   (16.   január 2013),   o   ktorom   sa   okresný   súd   vo   svojom stanovisku zmienil, bol zákonným sudcom nariadený nie 30. novembra 2012, ako to uviedol okresný súd, ale až 11. decembra 2012 vydaním písomného predvolania, ktoré okresný súd sťažovateľke následne doručil.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   17.   decembra   2002   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   na   sumu   41   840   Sk   spolu   s   príslušenstvom   z   titulu   nedoplatku na nájomnom. Okresný súd vydal 17. decembra 2002 platobný rozkaz, ktorý bol doručený sťažovateľke   a   odporcovi   v   januári   2003.   Odporca   podal   proti   platobnému   rozkazu 16. januára 2003 odpor.

Okresný súd vyzval odporcu uznesením zo 17. januára 2003 na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý odporca uhradil 3. februára 2003. Okresný súd predložil 2. apríla 2004 sťažovateľovi   podaný   odpor   pre   účely   vyjadrenia.   Odporca   11.   mája   2004   požiadal o odročenie termínu pojednávania určeného na 13. máj 2004. Okresný súd 13. mája 2004 uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu neúčasti odporcu odročené na 15. jún 2004.Po   vznesení   námietky   zaujatosti   zo   strany   zákonného   sudcu   bola   opatrením predsedníčky okresného súdu z 21. októbra 2004 vec sťažovateľky odňatá tomuto sudcovi a pridelená 22. októbra 2004 novému zákonnému sudcovi.

Dňa 16. februára 2005 vydal vyšší súdny úradník pokyn vec sťažovateľky „natrvalo spojiť so spisom 12 C 129/02 (Mgr. P. G. c/a Obec M. o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme)“, pričom išlo o konanie vedené Okresným súdom Trnava pod uvedenou spisovou značkou.

V súvislosti s prechodom výkonu súdnictva k 1. januáru 2008 z Okresného súdu Trnava   na   okresný   súd   z   dôvodu „obnovenia   Okresného   súdu   Piešťany“ bola   vec sťažovateľky „odovzdaná“ okresnému súdu.

Okresný súd vykonal vo veci sťažovateľky pojednávanie 16. januára 2013, ktoré bolo na základe požiadavky právnych zástupcov účastníkov konania odročené pre účely pokusu o dosiahnutie mimosúdnej dohody, a to na 17. apríl 2013.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky pred okresným súdom právoplatne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľky   preskúmal   z   hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   je   konanie o návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáha   proti   odporcovi   zaplatenia   nedoplatku na nájomnom spolu s príslušenstvom z titulu existencie nájomného vzťahu. Ústavný súd z obsahu   spisového   materiálu   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   svedčili   o   právnej či skutkovej   zložitosti   prerokovávanej   veci,   čo   napokon   vo   svojom   stanovisku   uznal aj samotný   okresný   súd.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   tak   nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci, pričom treba poukázať aj na skutočnosť, že konajúce súdy v podstate k vlastnému meritórnemu prerokovaniu veci ani nepristúpili, keďže   doteraz   vykonané   úkony   konania   mali   skôr   charakter   technických   či   vedľajších procesných úkonov konania.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého   kritéria   nezistil   ústavný   súd   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   podiel sťažovateľky ako účastníčky konania na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup konajúcich súdov v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   dospel   k   záveru, že nedostatkom konania, ktorý narušil jeho plynulosť, boli obdobia nečinnosti, v ktorých konajúce súdy nekonali bez toho, aby im v tom bránila závažná prekážka.

Už   v   úvodnej   fáze   konania   okresného   súdu   sa   vyskytlo   obdobie   pasivity kvantifikovateľné   nečinnosťou   v   rozsahu   približne   siedmich   mesiacov,   a   to   v   etape od 15. júna 2004,   keď   bolo   pojednávanie   určené   na   uvedený   termín   odročené, do 16. februára 2005, keď bola vec sťažovateľky spojená so súvisiacou vecou na spoločné konanie vedené Okresným súdom Trnava.

Značne   rozsiahlym   obdobím   nečinnosti   kvantitatívne   zodpovedajúcim   až   dobe siedmich rokov a desiatich mesiacov bolo konanie poznačené v úseku od 16. februára 2005, keď   bola   vec   sťažovateľky   spojená   so   súvisiacou   vecou   na   spoločné   konanie   vedené Okresným súdom Trnava, do 16. januára 2013, keď bolo vo veci sťažovateľky okresným súdom vykonané pojednávanie.

Ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov,   a   zbytočné   prieťahy,   ktorých sa dopustili v dôsledku označených období nečinnosti v celkovom rozsahu ôsmich rokov a piatich mesiacov.

S ohľadom na uvedené závery nemožno doterajšiu   dobu   posudzovaného konania považovať vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne   akceptovateľnú,   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   základné   právo sťažovateľky porušené bolo.

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   pri   posudzovaní   postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   výkon   súdnictva   vo   veci sťažovateľky z Okresného súdu Trnava na okresný súd. Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení §   18a   ods.   1 v spojení   s § 18b   ods.   1   zákona č.   371/2004   Z.   z. o   sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie okresný súd zodpovednosť   za   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky   aj   za   obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trnava.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   konanie   nebolo   v   čase rozhodovania   ústavného   súdu   pred   okresným   súdom   meritórne   skončené,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5 000 € odôvodnila   sťažovateľka   nemajetkovou   ujmou   spôsobenou   stratou   možnosti   dosiahnuť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vo svojej veci v primeranom čase.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením, a výrok ústavného   súdu   deklarujúci   toto   porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 2 000 €, ktorá zohľadňuje   najmä   charakter   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   ako   aj   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky spočívajúcu v pocite právnej neistoty. Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že na tomto mieste nemohol opomenúť skutočnosť, ktorú pri posúdení veci sťažovateľky zistil, a síce okolnosť, že sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva v rámci rozsiahleho obdobia   nečinnosti   konajúcich   súdov   (od   16.   februára   2005   do   16.   januára   2013) nepostupovala   dostatočne   aktívne   a   prístupný   právny   prostriedok   ochrany   –   sťažnosť na prieťahy   v   konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   realizovala   až   6.   februára 2012, teda až po uplynutí časového úseku takmer siedmich rokov nečinnosti konajúcich súdov. Aj túto okolnosť v uvedenom kontexte svedčiacu v neprospech sťažovateľky musel ústavný súd pri stanovení výšky priznaného finančného zadosťučinenia zohľadniť.Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 489,10 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie sa k stanovisku okresného súdu) úhradu nepriznal, pretože ho nepovažoval za taký úkon, ktorý by relevantným spôsobom prispel k objasneniu okolností posudzovanej veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,63 € a tiež 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľky platcom. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. marca 2013