znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 515/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   22. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   11   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a jeho rozsudkom   z   3.   mája   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   170/2010   a   postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   jeho   uznesením   zo   7.   septembra   2011   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 47/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2011 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práv   podľa   čl.   1   Protokolu   č.   4   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   4   k dohovoru“)   a   práv   podľa   čl.   11 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 170/2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 47/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 170/2010 z 3. mája 2011 odsúdená za trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“).   O   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 4 To 47/2011 zo 7. septembra 2011 tak, že odvolanie prokurátora a sťažovateľky ako nedôvodné   zamietol   podľa   §   319   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   vyjadrila   svoj   názor,   že „nenaplnila   skutkovú   podstatu prečinu úverového podvodu v zmysle § 222 ods. 1 Trestného zákona, pretože absentoval prvok úmyselného zavinenia za strany sťažovateľky tak ako je definovaný v § 15 písm. a) a b) Trestného zákona“.   Argumentovala tým, že „podľa znaleckého posudku odborníkov z oblasti zdravotníctva - psychiatrie a klinickej psychológie, uvedených vyššie, sťažovateľka je   osobou   s   trvalým   intelektovým   deficitom   a   narušenou   osobnosťou,   s nedostatočnou schopnosťou   predvídať   následky   svojho   konania   vo   všetkých   oblastiach,   teda i protiprávnosť   a   trestnosť   svojho   konania.   I   keď   jednoduchšie   následky   vedomostne predvídať dokáže, nestačí to pre motiváciu jej konania. Je evidentné, na základe znaleckého posudku, že sťažovateľka nemohla spáchať prečin úverového podvodu, pretože vzhľadom na svoje   intelektové   schopnosti   a   podľa   odborného   posudku   nie   je   schopná   konať motivovane, a teda ani v zmysle § 15 písm. a/ a b/ pre neschopnosť konať motivovane s cieľom porušiť alebo ohroziť zákonom chránený záujem a pre neschopnosť uvedomiť si protiprávnosť   svojho   správania.   K   neplneniu   skutkovej   podstaty   prečinu   úverového podvodu sťažovateľkou nedošlo, chýbal prvok úmyselného zavinenia.“.

Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že   konaním   okresného   súdu   a   krajského   súdu „boli porušené   základné   práva   sťažovateľky,   sťažovateľka   sa   výrazne   sklamala   v   legitímnom očakávaní spočívajúcom v očakávaní úlohy súdu ako strážcu spravodlivosti“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol v jej veci týmto nálezom:

„1. Základné právo A. K. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Protokolu   č.   4   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   11 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní pod sp. zn. 3T 170/2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 4 To 47/11 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   7.   septembra   2011,   sp.   zn. 4 To 47/11 a Okresného súdu Žiar nad Hronom z 3. mája 2011, sp. zn. 3T 170/2010 sa zrušujú.

3. A. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 eur.

4. A. K. sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   1   protokolu   č.   4   k   dohovoru   nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl. 11 medzinárodného paktu   nikto nebude uväznený len pre neschopnosť splniť zmluvný záväzok.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s neurčitosťou petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľka namieta porušenie svojich práv iba postupom obidvoch konajúcich súdov v označených konaniach, pričom (v bode 2 petitu) sa domáha zrušenia ich rozhodnutí v týchto konaniach. Ústavný súd ustálil v súvislosti s celým obsahom sťažnosti predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

Ťažiskom obsahu sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že k porušeniu jej označených práv došlo v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu ako aj krajského súdu v jej trestnej veci, keď okresný súd a krajský súd nesprávne vyhodnotili subjektívnu stránku trestného činu úverového podvodu (úmyselné zavinenie, pozn.). Podľa názoru sťažovateľky absentoval   prvok   úmyselného   zavinenia   za   strany   sťažovateľky,   tak   ako   je   definovaný v § 15   písm.   a) a   b)   Trestného   zákona, preto   nedošlo   k   naplneniu   skutkovej   podstaty prečinu úverového podvodu zo strany sťažovateľky.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich označených   práv   postupom   prvostupňového   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 170/2010, ktoré skončilo vydaním rozsudku 3. mája 2011, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský   súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľky, čím je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd tak sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   musel   konštatovať   nedostatok   svojej   právomoci   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu označených práv krajským súdom.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní,   za   ktoré sťažovateľka   považuje   skutočnosť   nevykonania   nápravy   v   rámci   opravného   konania, napriek   existencii   hrubej   chyby   konania   prvostupňového   súdu   spočívajúcej   v   nesplnení jedného zo zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu (ktorá sa   podľa   názoru   sťažovateľky   premietla   do   porušenia   jej   označených   práv),   disponuje sťažovateľka   dostupným   a   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   –   dovolaním. Sťažovateľka môže tento mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 47/2011 zo 7. septembra 2011 uplatniť na základe zákona (Trestného poriadku). Ochranu sťažovateľkiným právam je v tomto prípade oprávnený poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací.

Právomoc dovolacieho súdu preskúmať v danom prípade uznesenie krajského súdu sp.   zn.   4   To   47/2011   zo   7.   septembra   2011   predchádza   právomoci   ústavného   súdu v uvedenej   veci.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v celom rozsahu odmietol.

Ústavný súd v závere konštatuje, že sťažovateľka okrem už uvedených nedostatkov k   svojej   sťažnosti   nepripojila   plnú   moc   na   jej   zastupovanie   advokátom   v   konaní pred ústavným súdom ako ani konečné rozhodnutia všeobecných súdov,   ktorých postup napáda, čo štandardne vedie ústavný súd k zasielaniu výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti, avšak ani doplnenie týchto nedostatkov by nebolo spôsobilé   zvrátiť výsledok predbežného prerokovania sťažnosti, ako to vyplýva z tohto rozhodnutia, preto ústavný súd v rámci procesnej ekonómie od tejto výzvy upustil.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 22. novembra 2011