znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 514/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť mesta Pezinok, Radničné námestie 7, Pezinok, zastúpeného advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, za ktorú koná advokát a komplementár   JUDr.   Ján   Ondruš,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 20/2009-76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009-96 z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Svzn/1/2011 z 31. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Pezinok   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2015 doručená   sťažnosť   mesta   Pezinok   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 S 20/2009-76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009-96 z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Svzn/1/2011 z 31. marca 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, predmetom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom v označených veciach bola otázka zákonnosti, resp. súladu všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí územného   plánu   v   znení   všeobecne   záväzných   nariadení   mesta   Pezinok   č.   15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), § 25   ods.   2   a   6   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a § 5 ods. 5 a 10 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“), a to na základe návrhu podaného Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Sťažovateľ rozsiahlo popísal skutkový stav argumentujúc neopodstatnenosťou návrhu krajskej   prokuratúry.   Na   podporu   tvrdeného   o   porušení   označených   práv   poukázal   na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 811/2000 z 22. novembra 2000, v zmysle ktorého „účinnosť právnych prostriedkov nápravy chybných rozhodnutí v občianskoprávnom konaní treba posudzovať v širšom kontexte, ktorý súvisí so skúmaním otázky, či sa účinnosť takto použitého prostriedku nápravy prejaví aj v zabezpečení účinnej ochrany“. S odvolaním sa tiež na Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovory), ako aj práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je aj právo   účastníka   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   vychádzajúceho   z ústavnokonformného   výkladu   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Sťažovateľ   sa   ďalej   venoval   jednotlivým   atribútom   základného   práva   na   súdnu ochranu   zdôrazňujúc   povinnosť   súdu   vyrovnať   sa   s   argumentmi   a   návrhmi   účastníkov konania a neobmedzovať sa len na zhrnutie skutkového stavu, právneho stavu a stručné konštatovanie   dôvodnosti,   resp.   nedôvodnosti   návrhov.   Poukázal   na   to,   že   dôležitými atribútmi právneho štátu sú aj nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré sú povinné riadiť sa nielen zákonmi, ale aj ústavou.

Sťažovateľovi   nebolo   z   ním   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   zrejmé,   ako dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je odôvodnený dostatočne a spĺňa zákonné požiadavky.   Nebolo   mu   zrejmé   ani   to, „na   základe   čoho   Najvyšší   súd   v   napádanom rozhodnutí   tvrdí,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v   zásadných   otázkach   reaguje na všetky námietky odporcu, keďže pravdou je, že nereaguje ani na jednu jedinú, čo vyplýva aj zo sumarizácie podstatných námietok (argumentov) sťažovateľa, ktoré odzneli v priebehu prvostupňového   ako   aj   odvolacieho   konania   v   tejto   veci   uvedenej   nižšie“. Rozsudku krajského súdu vytkol, že „na 1 až 7 strane súd zhrnul žalobný návrh a následné vyjadrenia účastníkov konania, na 8 až 10 strane sa zaoberá otázkou jeho príslušnosti na konanie v tejto veci, na 10 až 15 strane sumarizuje skutkový stav a cituje právne predpisy, pričom samotné odôvodnenie toho prečo rozhodol vo veci tak ako rozhodol je obsiahnuté na strane 15 až 16 rozsudku“.

Následne postup krajského súdu označil sťažovateľ za prekračujúci právomoc súdu, „keď   posudzoval   a   skúmal   proces   obstarávania   a   schvaľovania   aktualizácie   územného plánu Mesta Pezinok z roku 2002 a ak je jeho rozhodnutie odôvodnené tým, že nebol dodržaný   zákonný   proces   obstarávania   a   schvaľovania   územného   plánu,   trpí   takéto rozhodnutie vadou“. Sťažovateľ je toho názoru, že právomoc krajského súdu je obmedzená len na posudzovanie súladu napadnutého všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok so žalobcom tvrdenými ustanoveniami zákonov bez toho, že by súd mohol skúmať proces obstarávania a schvaľovania aktualizácie územného plánu mesta Pezinok z roku 2002.

Súdy   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nevysporiadali   s   námietkou   prekročenia právomoci krajským súdom ani s otázkou, podľa ktorého právneho predpisu mal byť „návrh aktualizácie   územného   plánu   mesta   Pezinok   v   znení,   ktoré   bolo   schválené   mestským zastupiteľstvom   žalovaného,   a   teda   v   znení   po   zapracovaní   stanovísk   a   pripomienok dotknutých   subjektov...   znova,   ešte   pred   jeho   predložením   na   schválenie   predložený na pripomienkovanie dotknutým subjektom“, keďže povinnosť, ale ani možnosť takéhoto postupu   ani   zo   stavebného,   ani   z   iného   zákona   nevyplýva.   Ďalej   tiež   opomenuli   dať odpoveď na jeho argument, „ako môže byť predmetné VZN v nesúlade s § 25 ods. 6 stavebného zákona, ktorý hovorí len o súlade územného plánu - a nie VZN vyhlasujúceho záväzné   časti   územného   plánu   -   so   záväznou   časťou   územnoplánovacej   dokumentácie vyššieho stupňa alebo s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a súlade postupu obstarania a prerokovania tohto územného plánu v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi!“.

Poukázal na svoju rozsiahlu argumentáciu vo vzťahu k postupu prijímania všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2006, prečo jeho návrh nebolo treba predložiť podľa § 25 ods. 2 a 4 stavebného zákona na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, keďže sa opieral o metodické usmernenie Krajského úradu v Bratislave, v zmysle ktorého „postup podľa § 25 je možný len v prípade ak dochádza k obstarávaniu územného plánu alebo jeho aktualizácie,   pričom   samotný   postup   pri   obstarávaní   územného   plánu   alebo   jeho aktualizácie je rozsiahlo upravený v právnych predpisoch“. Zdôraznil, že prijatie všeobecne záväzného   nariadenia   č.   2/2006   nesúviselo   s   obstarávaním   územného   plánu   ani   s   jeho aktualizáciou,   ale   bolo   len   reakciou   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   154/05 z 5. januára 2006. Krajský súd a najvyšší súd jeho argumentáciu neprimerane a nesprávne odmietli s odôvodnením, že „ak sa VZN č. 2/2006 vyhlásili záväzné časti územného plánu, došlo tým k jeho zmene a teda ak dochádzalo k jeho zmene mal byť dodržaný postup podľa ust. § 25 stavebného zákona“.

Sťažovateľ tiež polemizoval s hodnotením vzťahu všeobecne záväzného nariadenia s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a s programom odpadového hospodárstva okresu Pezinok zastávajúc ako jediný správny názor, „že to, že je program odpadového   hospodárstva   podkladom   na   spracúvanie   územnoplánovacej   dokumentácie, neznamená, že obstarávateľ územnoplánovacej dokumentácie je povinný zapracovať do nej celý program, a teda aj jeho smerné časti“.

Sťažovateľ   neporozumel,   z   akých   dôvodov   najvyšší   súd   skonštatoval   nesúlad predmetného   všeobecne   záväzného   nariadenia   s   §   5   ods.   5   a   10   zákona   o   odpadoch, osobitne, keďže v čase vydania jeho rozsudku je znenie § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch iné, aké bolo v čase vydania prvostupňového rozsudku, a pritom také, že ich sťažovateľ nemal ako porušiť, keďže sa ho vôbec netýkali. Z toho vyvodil, že rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu sú arbitrárne a v zrejmom rozpore s hmotným právom.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 3 Svzn/1/2011 zo dňa 31. 3. 2015   vydaným   v   právnej   veci   Krajská   prokuratúra   Bratislava   c/a   Mesto   Pezinok na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa 26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10 zákona   o   odpadoch,   vedenej   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 3 Svzn/1/2011, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S 20/2009-76 zo dňa 12. 1. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009-96 zo dňa 27. 5. 2011 vydanými v právnej veci Krajská prokuratúra Bratislava c/a Mesto Pezinok na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa 26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10 zákona o odpadoch, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2 S 20/2009, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 3 Svzn/1/2011   zo   dňa   31.   3.   2015   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 2 S 20/2009-76 zo dňa 12. 1. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009-96 zo dňa 27. 5. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Súčasne sťažovateľ navrhol ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť oboch označených rozsudkov až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 64a ústavy obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o   obecnom   zriadení   obec   je   samostatný   územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú   na jej území   trvalý   pobyt.   Obec   je   právnickou   osobou,   ktorá   za   podmienok   ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o   obecnom   zriadení   obec   môže   vo   veciach   územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach.   Také   nariadenie   nesmie   byť   v   rozpore   s   ústavou,   ústavnými   zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,   so   zákonmi,   s   nariadeniami   vlády,   so   všeobecne   záväznými   predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ ako orgán verejnej správy namieta síce   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy [§ 250zfa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“)].

Sťažovateľ si aj v konaní pred súdom zachoval svoje postavenie orgánu verejnej správy,   kde   predmetom   konania   nebol   jeho   individuálny   právny   akt   (administratívne rozhodnutie), ale všeobecne záväzný právny akt (všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa vyhlásila záväzná časť územného plánu obce – mesta Pezinok).

Ako   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   namietať   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.

Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obec pri výkone svojej právomoci orgánu územnej samosprávy alebo prenesenej štátnej správy (čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy a § 244 ods. 2 OSP) nie je nositeľom základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ale je ich realizátorom a zaisťovateľom v smere voči obyvateľom obce. Obec pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení je totiž nositeľkou právomoci zverenej jej ústavou a zákonom. Táto skutočnosť osobitne vystupuje do popredia v konaní podľa § 250zfa OSP, kedy ju zdôrazňuje aj sám predmet konania – všeobecne záväzné nariadenie obce, ktoré je aktom realizácie tejto právomoci. Konanie a rozhodovanie všeobecného súdu teda nie je spôsobilé privodiť zásah do základných práv a ľudských slobôd obce, len korigovať výkon je právomoci. Preto sťažovateľ – obec vo veci týkajúcej sa výkonu jej právomoci, nespĺňa zákonnú požiadavku § 49 zákona o ústavnom súde, pretože nedisponuje základnými právami a slobodami, ktorých porušenie by mohol namietať.

Obec ako orgán verejnej správy pri realizácii svojej právomoci zverenej jej zákonom z týchto dôvodov nie je subjektom oprávneným podať sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd, pretože v tomto prípade nie je ich nositeľom.

Hoci   táto   skutočnosť   sama   osebe   postačuje   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k ďalším aspektom sťažnosti mesta Pezinok, pretože jeho výhrady voči rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu nemôžu ostať nepovšimnuté.

Ústavný súd preto nad rámec veci (obiter dictum) považuje za potrebné v prvom rade poukázať na to, že otázka právomoci všeobecných súdov vo vzťahu k preskúmavaniu súladu všeobecne záväzných nariadení obce so zákonom bola nateraz vyriešená v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12. novembra 2014.

Ďalej   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   z   príloh   sťažnosti   vyplýva, že krajský súd jeho citovaným rozsudkom vyslovil, že všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne   záväzných   nariadení   mesta   Pezinok   č.   2/97   z   26.   júna   1997   o   vyhlásení záväzných   častí   územného   plánu   v   znení   všeobecne   záväzných   nariadení   č.   15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 nie je v súlade s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch.Následne sa venoval povahe všeobecne záväzného nariadenia, protestu prokurátora podľa § 23 zákona o prokuratúre, výhradnej aktívnej legitimácii prokurátora v konaní podľa § 250zfa OSP, obsahu preskúmavaného všeobecne záväzného nariadenia, ako aj relevantnej právnej úprave. Dospel k záveru, že mestské zastupiteľstvo sťažovateľa schválilo inú verziu, než aká bola predložená dotknutým orgánom na pripomienkovanie. Pripomienkovaná bola aktualizácia územného plánu mesta Pezinok – textová časť, I. etapa (máj 2002), pričom uvedené verzie aktualizácie textovej časti Ú.P.C. 7 - 6, t. j. májová verzia a decembrová verzia sú pritom celkom odlišné. Mestské zastupiteľstvo odporcu teda schválilo inú verziu, ako bola v skutočnosti obstarávaná a prerokovaná. Samotný návrh všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2006 nebol podľa § 25 ods. 2 a 4 v spojení s § 31 ods. 2 stavebného zákona a § 15 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 55/2001 Z. z. o územnoplánovacích   podkladoch   a   územnoplánovacej   dokumentácii   predložený na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave. Všeobecne záväzné nariadenie č. 2/2006 je tak v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6 stavebného zákona a napokon aj s § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch, ako je uvedené ďalej. Podľa dôvodovej správy k všeobecne záväznému nariadeniu č. 2/2006 príslušný krajský stavebný úrad usmernil odporcu, že zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia č. 2/97 s citovaným   nálezom   ústavného   súdu   je   nutné   riešiť   samostatne   a   nie   je   možné   spojiť zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia s aktualizáciou územného plánu.

Najvyšší   súd   teda   skonštatoval   nedodržanie   zákonného   postupu   v   procese schvaľovania   aktualizácie   textovej   časti   územného   plánu   mesta   Pezinok   uznesením Mestského zastupiteľstva mesta Pezinok č. 1-173/2002 zo 14. novembra 2002, ďalej nesúlad dotknutého všeobecne záväzného nariadenia s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 64/1998 Z. z. a s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a programom odpadového   hospodárstva   okresu   Pezinok.   Napokon   skonštatoval   nesúlad   schváleného územného plánu so záväznou časťou územného plánu vyššieho stupňa   veľkého územného̶ celku Bratislavský kraj.

Ako   vyplýva   z   pripojeného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   tento   jednoznačne   vzal do úvahy aj nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 154/05 z 5. januára 2006, ktorým bolo vyslovené,   že „Všeobecne   záväzné   nariadenie   mesta   Pezinok   č.   2/1997   o   vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 15/2000 a všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 5/2002, ktorými sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu, nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a/ a s čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanoveniami čl. I § 5 ods. 5 a 10, § 39 ods. 4 a § 72 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ustanoveniami § 6 ods. 2 a § 13 ods. 4 a 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.“. Najvyšší súd si osvojil totožné   skutkové   zistenia   ako   krajský   súd   a   ďalej   sa   venoval   zásadným   odvolacím námietkam sťažovateľa, resp. tiež námietkam, ktoré tento vzniesol v konaní pred krajským súdom.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   aj   tu   namietanej   ako   spornej   otázke   právomoci (všeobecných)   súdov   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   2/2013-44 z 12. novembra 2014 prijatého z podnetu najvyššieho súdu priamo vo veci sťažovateľa. Vo vzťahu k ďalším námietkam vyslovil samostatne názor totožný s názorom krajského súdu, pričom dospel k totožnému záveru.

Pokiaľ   sťažovateľ   voči   obom   rozsudkom   namietol   nedostatočné   odôvodenia z dôvodu, že sa súdy nevysporiadali so všetkými námietkami ním hodnoteným ako zásadné (porušenie zásady nestrannosti a nezaujatosti súdu), ako aj nesprávne právne posúdenie spočívajúce v aplikácii právneho predpisu, ktorý v čase rozhodovania najvyššieho súdu už nebol účinný, žiadna z týchto námietok neobstojí.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   označeným   rozsudkom krajského súdu treba uviesť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí   krajského   súdu   ako   súdu   prvostupňového v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo) prislúcha na základe   zákonom   upravených   opravných   prostriedkov   najvyššiemu   súdu   ako   súdu odvolaciemu v týchto veciach (§ 250zfa ods. 4 OSP, § 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP), ktorý ju aj na základe sťažovateľom podaného odvolania realizoval.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   označeným   rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu treba vyhodnotiť ako dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo na základe odvolania sťažovateľa   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   pričom   jeho   závery   možno   považovať z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné.   Čo   sa   týka   osobitnej   námietky nesprávnej aplikácie zákona o odpadoch vzhľadom na časovú účinnosť rôznych znení § 5 ods. 5 a 10, ústavný súd poukazuje na to, že pre posudzovanie súladu všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom je potrebné mať na zreteli všetky znenia zákona účinné už v čase procesu jeho prijímania. Je to z dôvodu, že zákonnosť jednotlivých fáz schvaľovania všeobecne záväzného nariadenia, ako aj samého všeobecne záväzného nariadenia je nutné posudzovať z hľadiska právneho stavu účinného čase schvaľovania a prijímania dotknutého všeobecne záväzného nariadenia a jeho následnej účinnosti. Ani neskoršia zmena zákonnej úpravy,   s   ktorou   by   všeobecne   záväzné   nariadenie   obce   bolo   súladné,   nemôže   zhojiť nezákonnosť s predchádzajúcou právnou úpravou.

Hoci   sťažovateľ   zmienil   nezaujatosť   a   nestrannosť   súdu   ako   jeden   z   atribútov základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ďalej   v   sťažnosti   nešpecifikoval,   či   a ako   je   táto zmienka podstatná vo vzťahu k označeným základným právam, ktorých porušenie namieta. Ústavný súd sa preto nemôže s touto jeho námietkou vysporiadať ako s relevantnou.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť ho (sťažovateľa – pozn. ústavného súdu) pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.   Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02), a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II. ÚS 273/08,   IV.   ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavný súd nie je ani oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), a keďže namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené,   nemá   žiaden   dôvod   zasiahnuť do jeho právneho názoru. Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Svzn/1/2011 z 31. marca 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva.

Taktiež nad rámec veci na margo namietaného porušenia „základných práv a slobôd“ podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno namietať len porušenie základných práv a slobôd, ktoré sú upravené v tretej hlave ústavy, t. j. čl. 11 až čl. 54 ústavy, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy síce deklarujú, resp. vymedzujú niektoré z atribútov právneho štátu a jeho nástrojov na ochranu ústavnosti   a   zákonnosti,   nie   sú   však   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých porušenie možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   keďže   sťažovateľ   je   zjavne   neoprávneným   subjektom na podanie sťažnosti, ústavný súd sa z dôvodu odmietnutia sťažnosti nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015