znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 514/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného spoločnosťou J., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. E. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Senec v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-448/3-OVK-BH-2006-PL   (predtým   postupom Okresného riaditeľstva   Policajného zboru Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2012 doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Senec (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-448/3-OVK-BH-2006-PL (predtým postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   23.   júla   2005   došlo   v meste   S.   k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil iný vodič osobného motorového vozidla a pri ktorej on a ďalší poškodený utrpeli vážne zranenia. Na základe toho Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL z 15. augusta 2005 začalo trestné stíhanie vo veci. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola predmetná trestná vec v priebehu   roka   2006   postúpená   okresnému   riaditeľstvu,   ktoré   v danej   veci   vykonalo procesné úkony. Vo veci boli vypočutí svedkovia, sťažovateľ a ďalší poškodený, do konania boli pribratí znalci a 23. marca 2007 vyšetrovateľ vzniesol obvinenie účastníkovi dopravnej nehody.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sa   preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu   po   skončení vyšetrovania uskutočnilo až 19. januára 2012, teda 7 rokov od spáchania skutku. Sťažovateľ je   toho   názoru,   že   orgán   činný   v trestnom   konaní   nepostupoval   tak,   aby   mu   ako poškodenému zaručil včasné prerokovanie jeho veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj   na   to,   že   príslušného   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   P.   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) žiadal o preskúmanie postupu policajta, na základe čoho prokurátor v liste č. k.   2   Pv   88/08-23   z 12.   novembra   2009   uznal,   že   vyšetrovateľ   postupoval   vo   veci s neodôvodnenými prieťahmi.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že 10. septembra 2012 sa v danej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 41/2012 uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom „vzal poškodený – M. H. odpor proti Trestnému rozkazu zo dňa 5. 3. 2012, sp. zn.: 2 T 41/2012 späť, v dôsledku čoho bolo predmetné trestné konanie zastavené“.

Sťažovateľ vyslovil názor, že „nekonaním OR PZ Senec (predtým OR PZ BA II) vo veci   samej   došlo   v rámci   trestného   konania   k prieťahom   takej   intenzity,   závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak, ako zbytočné prieťahy“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   znení   Protokolov   č.   3,   5   a   8   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Senec   pod   sp.   zn.:   ČVS:   ORP-448/3-OVK-BH-2006-PL   (predtým postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II v konaní pod sp. zn.: ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL ) bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,00 Eur (slovom sedemtisíc eur), ktoré je Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Senec povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám sťažovateľa.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Senec je povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa, J., s. r. o., B., zast.: JUDr. E. J. - advokát do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   postupom   okresného   riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-443/3-OVK-BH-2006-PL (predtým postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   II   v konaní   vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL),   v rámci   ktorého   bol   v procesnom postavení poškodeného, došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   trestné konanie,   ktorému   na   okresnom   riaditeľstve   bola   neskôr   pridelená   spisová   značka ČVS: ORP-423/OJP-SC-2010 (predtým ČVS: ORP-443/3-OVK-BH-2006-PL a ČVS: ORP-1410/2-OVK-B2-2005-PL),   sa   na   uvedenom   orgáne   verejnej   moci   skončilo   2.   februára 2012, a to podaním návrhu na podanie obžaloby.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06) vychádzajúca   z rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“; rozhodnutie Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005) a týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pokiaľ   ho   namieta   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   v   dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

V namietanom   trestnom   konaní,   v rámci   ktorého   došlo   k vzneseniu   obvinenia konkrétnej osobe, sťažovateľ zastával procesné postavenie svedka – poškodeného, a preto s poukazom na judikatúru ústavného súdu a ESĽP mohol v relevantnom čase profitovať zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   predložená   v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva (práva) došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   riaditeľstva   bola   ústavnému   súdu   doručená až 24. septembra 2012, teda po uplynutí viac ako 7 mesiacov od vtedy, ako došlo zo strany vyšetrovateľa okresného riaditeľstva k predloženiu návrhu na podanie obžaloby okresnej prokuratúre   (2.   februára   2012).   To   znamená,   že   v čase   podania   sťažnosti   už   okresné riaditeľstvo nedisponovalo právomocou vo veci konať.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   prípravné   konanie,   v rámci   ktorého   došlo   aj   k vzneseniu obvinenia   konkrétnej   osobe   (23.   marca   2007),   trvalo   takmer   7   rokov.   V nadväznosti na uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   to   vo   vzťahu   k postupu   okresného   riaditeľstva v relevantnom čase, teda v časovo ohraničenom období (od vznesenia obvinenia konkrétnej osobe),   počas   ktorého   prebiehalo   „v   jeho   veci“   prípravné   konanie.   Spracovaním a predložením návrhu na podanie obžaloby okresnej prokuratúre okresné riaditeľstvo totiž vykonalo všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty dotknutých osôb a svoju úlohu v tomto smere splnilo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04). Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 286/2011).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v nej nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012