znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 514/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 14. februára 2012 o prijatej sťažnosti I. H., K., zastúpeného advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. H. zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   226/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e   p o v i n n ý   uhradiť I. H. trovy konania v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 514/2011-11 z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo, že sťažovateľ 30.   novembra   2005   doručil okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   zásady rovnakého zaobchádzania,   písomného   ospravedlnenia   a   priznania   náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk.

Ústavný súd 2. decembra 2011 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   29.   decembra   2011. V jeho   prílohe   predseda   okresného   súdu   predložil   súdny   spis   a   zákonnou   sudkyňou spracovanú   podrobnú   chronológiu   úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu:

„Vec do môjho senátu napadla dňa 30.11.2005. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo, nie ako to uvádza právna zástupkyňa žalobcu dňa 8.2.2007, ale dňa 16.2.2006, na ktorom pojednávaní bolo uznesením konanie voči žalovanému v 1. rade A. a. s., S. zastavené a žalobca   bol   zaviazaný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne   žalovaného   v   1.   rade   trovy konania v celkovej čiastke 7.600,- Sk a ďalším uznesením na tomto pojednávaní bol do konania pripustený na strane žalovaného s označením ako žalovaný v 2. rade A. s.r.o., S. Voči trovám konania podala odvolanie právna zástupkyňa žalobcu a z toho dôvodu vec bola predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach dňa 29.3.2006.

Z krajského súdu sa vec vrátila v mesiaci december 2006 a následne bol vytýčený termín   pojednávania   na   deň   8.1.2007.   Pojednávanie   bolo   odročené   v   dôsledku ospravedlnenia   právnej   zástupkyne   žalobcu   na   termín   22.1.2007.   Pojednávanie   dňa 22.1.2007   sa   neuskutočnilo,   pretože   pojednávanie   žiadal   odročiť   právny   zástupca žalovaného   v   1.   rade.   Z   toho   dôvodu   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   8.2.2007, pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   za   účelom   ďalšieho   dokazovania na 15.3.2007. Dňa 15.3.2007 sa pojednávanie nekonalo z dôvodu pracovného stretnutia sudcov   s   ministrom   spravodlivosti   na   Krajskom   súde   v K.   a   bolo   odročené   na   deň 22.3.2007. Pojednávanie dňa 22.3.2007 sa uskutočnilo s tým, že ďalší termín pojednávania bude vytýčený po 20.9.2007 za účelom vypočutia svedkyne Mgr. C. a že právna zástupkyňa žalobcu   oznámi   do   tohto   termínu   adresu   svedkyne   Mgr.   C.,   z   dôvodu   že   táto   bola   na rizikovom   tehotenstve   a   jej   výsluch   nebolo   možné   uskutočniť   skôr.   Vypočutie   uvedenej svedkyne bolo navrhnuté právnou zástupkyňou žalobcu.   Uvedená adresa svedkyne bola súdu právnou zástupkyňou žalobcu doručená dňa 13.9.2007 a následne bol vytýčený termín pojednávania na 25.10.2007, ktoré pojednávanie bolo odročené na 26.11.2007 s tým, že právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade mala zaslať fotografie z kamery právnej zástupkyni žalobcu   a   právna   zástupkyňa   žalobcu   mala   zaslať   prepis   nahrávky   právnej   zástupkyni žalovaného   v   1.   rade   a   taktiež   mali   byť   nahlásené   adresy   svedkov   p.   N.   a p.   Č. Pojednávanie dňa 26.11.2007 sa uskutočnilo a bolo odročené na 30.11.2007 za účelom vyhlásenia   rozsudku.   Dňa   30.11.2007   bol   vyhlásený   rozsudok.   V dôsledku práceneschopnosti a hospitalizácie sudkyne lehota na napísanie rozsudku bola predĺžená do 15.1.2008. Rozsudok bol doručený právnym zástupkyniam v rozpätí od 16.1.2008 do 17.1.2008.   Voči   rozsudku   bolo   podané   odvolanie   žalobcom   a   vec   bola   predložená Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   rozhodnutie   dňa   6.3.2008.   Vec   krajským   súdom   bola zrušená a prvostupňovému súdu bola vrátená dňa 26.4.2010. Následne uznesenie krajského súdu bolo doručované účastníkom konania dňa 27.4.2010 a účastníci boli vyzvaní, aby sa vyjadrili a navrhli dôkazy. Následne dňa 13.5.2010 bol vytýčený termín pojednávania na 28.6.2010.   Právna   zástupkyňa   žalobcu   svojím   prípisom   zo   dňa   2.6.2010,   ktorý   bol tunajšiemu   súdu   doručený   dňa   8.6.2010   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní   a žiadala o zrušenie termínu pojednávania a stanovenie iného termínu. Z toho dôvodu bolo pojednávanie   odročené   na   6.9.2010.   Následne   právna   zástupkyňa   žalobcu   žiadala pojednávanie z 6.9.2010 opätovne odročiť z dôvodu účasti na pojednávaní pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Pojednávanie zo 6.9.2010 bolo preto odročené na 9.9.2010.   Dňa   9.9.2010   sa   pojednávanie   uskutočnilo   s   tým,   že   právna   zástupkyňa žalovaného v 2. rade bola vyzvaná, aby v lehote 15 dní predložila zmluvu o obchodnom zastúpení.   Dňa   23.11.2010   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   24.1.2011. Pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade a z toho dôvodu bolo odročené na 14.3.2011. Pojednávanie dňa 14.3.2011 bolo odročené z dôvodu, že právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade požiadala o odročenie z dôvodu   kolízie   termínu   pojednávania,   a   to   na   17.3.2011.   Následne   o odročenie pojednávania zo dňa 17.3.2011 požiadala právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade z dôvodu kolízie termínu pojednávania na Okresnom súde Košice I. Z toho dôvodu pojednávanie bolo odročené   na   21.3.2011.   Dňa   21.3.2011   sa   pojednávanie   uskutočnilo   a na tomto pojednávaní právnou zástupkyňou žalovaného v 1. rade bol predložený znalecký posudok ohľadne manipulácie s nahrávkou, ktorá bola robená pri testingu. Z toho dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že právna zástupkyňa žalobcu podá vyjadrenie k znaleckému posudku v lehote 15 dní. Zároveň právnou zástupkyňou žalovaného v 2. rade boli predložené zoznamy klientov, ktorí v čase ako žalobca mali záujem o uzavretie zmluvy o pripojení s dodatkom a bolo od nich požadované okrem iného aj potvrdenie o zamestnaní. Následne po vyjadrení k znaleckému posudku a zistení adries svedkov pojednávanie bolo vytýčené   na   termín   2.6.2011,   na   ktorý   termín   svoju   neúčasť   ospravedlnili   právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade, ako aj právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade a taktiež svedkyňa   A.   M.   Z   toho   dôvodu   bolo   pojednávanie   odročené   na 28.7.2011.   Uvedené pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   toto   bolo   odročené   za   účelom   znaleckého   dokazovania ohľadne nahrávky, ktorá sa nachádza v súdnom spise z dôvodu, že žalovaní majú za to, že s touto   nahrávkou   bolo   manipulované.   Výzvou   zo   dňa   5.8.2011   žalovaný   v   1.   rade   bol vyzvaný na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie. Následne bol ustanovený súdny znalec Ing. M. L., B., z odboru kriminalistika, odvetvie fonoskopia, ako jediný znalec z uvedeného odvetvia, a to uznesením č. 5C/226/2005-429 zo dňa 26.9.2011, aby zodpovedal súdu na otázky, či v určitých častiach, ktoré sú veľmi nezrozumiteľné, bolo s uvedenou nahrávkou manipulované. Voči znalcovi podala námietky právna zástupkyňa žalobcu svojím podaním zo   dňa   6.10.2011,   tieto   námietky   dňa   12.10.2011   boli   zaslané   právnym   zástupkyniam žalovaných účastníkov a znalcovi na vyjadrenie. Zároveň bol súdny znalec požiadaný, aby súdu oznámil, ak má vedomosti, mená osôb zaoberajúcich sa fonoskopiou. K uvedeným námietkam súdny znalec aj napriek tomu, že súdom nebol požiadaný, vypracoval odborné stanovisko,   súdu   doručené dňa 24.10.2011,   v ktorom   okrem iného oznámil   okruh osôb zaoberajúcich sa fonoskopiou a to p. Z. Š. z Č. a p. D., A. Prof. Dr. W. z V. Zároveň uviedol, že z jeho strany nie je možné riešiť právnu otázku a urobiť z toho závery, pretože z jeho strany nie je možné zisťovať úmysel v súvislosti so znaleckým dokazovaním a preto navrhol, aby súd zmenil znenie otázky. Uvedené stanovisko bolo zaslané dňa 31.10.2011 účastníkom konania.   Následne   prípisom   zo   dňa   16.11.2011   bola   zadaná   úloha   pre   vyššiu   súdnu úradníčku, aby sa snažila nájsť znalca z odboru fonoskopie so sídlom v S. Dňa 25.11.2011 sudkyni bolo oznámené, že takýto znalec z uvedeného odboru na S. neexistuje. Následne uznesením zo dňa 6.12.2011 bolo zrušené uznesenie o ustanovení súdneho znalca, že súd od vykonania   takéhoto   dôkazu   upúšťa   a   vo   veci   bol   dňa   16.12.2011   vytýčený   termín pojednávania na deň 26.1.2012 o 13.15 hod. s tým, že účasť žalobcu na pojednávaní je nutná.“

Zákonná sudkyňa súdu k chronologickému opisu úkonov vo vyjadrení ďalej uviedla:„Čo sa týka uvádzanej skutočnosti v ústavnej sťažnosti sťažovateľa, že svedkovi bolo preplácané cestovné zo Švajčiarska a späť, tá nie je pravdou, pretože hoci na pojednávaní svedok uviedol, že si tieto trovy uplatní, v skutočnosti si ich v lehote troch dní u súdu neuplatnil. Taktiež aj svedkyňa uviedla, že si uplatňuje svedočné, ale nevyčíslila ho do troch dní, takže svedočné jej nebolo priznané.

Prieťahy, ktoré spôsobil sťažovateľ - v prvom rade je to, že podal pôvodne žalobu voči žalovanému v 1. rade, ktorý nebol v tomto spore pasívne legitimovaný, následne návrh vzal späť a v dôsledku odvolania voči trovám konania v rámci zastavujúceho konania vec musela byť predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní voči trovám konania. Taktiež súd musel odročiť pojednávanie z dôvodu rizikového tehotenstva svedkyne Mgr. C., ktorej výsluch navrhol žalobca, a to na dobu 6 mesiacov. Taktiež na základe žiadosti o odročenie   pojednávania   zo   strany   právnej   zástupkyne   žalobcu   sa   neuskutočnilo pojednávanie   dňa   22.1.2007,   a   taktiež   sa   neuskutočnilo   pojednávanie   dňa   28.6.2010, pretože   právna   zástupkyňa   žiadala   svoju   neúčasť   ospravedlniť   a   pojednávanie   odročiť. Taktiež dvakrát boli pojednávania odročené z dôvodu ospravedlnenia právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade a dvakrát z dôvodu ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní právnej zástupkyne žalovaného v 2. rade.“

V   závere   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   súhlasil   s   upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

V   zásade   rovnaké   skutočnosti,   čo   sa   týka   priebehu   posudzovaného   konania na okresnom súde, zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený 29. decembra 2011.

Právna zástupkyňa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním doručeným 26. januára   2011,   v   ktorom   uviedla,   že „sudca   nie   je   nečinný,   ale   rôznymi   formami (nadbytočným vykonávaním dôkazov nesúvisiacich s predmetom sporu) oddiaľuje prijatie konečného   rozhodnutia,   a   tým   spôsobuje   prieťahy   v   konaní“. V   tejto   súvislosti   právna zástupkyňa naznačila, že bolo nepodstatné vykonávať dôkazy, či s nahrávkou urobenou sťažovateľom bolo manipulované, pretože Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) „postačovali ich svedecké výpovede, pričom konštatoval, že hodnovernosť svedkýň nebol dôvod spochybňovať“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v úvode svojho vyjadrenia súhlasila s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona   upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom, ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   konania   nebola   závislá   od   právnej   náročnosti prerokovávanej veci. Ku skutkovej náročnosti veci ústavný súd uvádza, že okresný súd vzhľadom na tvrdenia žalovaných (podporené aj znaleckým posudkom, pozn.) nariadil aj znalecké   dokazovanie,   a tiež   zisťoval   presné   adresy   navrhnutých   svedkov   z   dôvodu neúplnosti ich adries, čo mohlo spôsobiť istú časovú náročnosť v jeho postupe.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   zistil   také   okolnosti,   na   základe   ktorých   treba konštatovať, že sťažovateľ, respektíve jeho právna zástupkyňa prispeli k predĺženiu konania v predmetnej veci. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, a vyplýva to aj z obsahu súdneho spisu a vyjadrenia zákonnej sudkyne, že sťažovateľ pôvodne podal žalobu proti žalovanému v prvom rade, ktorý nebol v predmetnom spore pasívne legitimovaný, následne návrh vzal späť a v dôsledku odvolania proti trovám konania vec musela byť predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti trovám konania. Súdny spis bol z uvedeného   dôvodu   na   krajskom   súde   vyše   osem   mesiacov   (od   29.   marca   2006   do 19. decembra   2006).   Okresný   súd   ďalej   odročil   pojednávanie   z   dôvodu   rizikového tehotenstva   svedkyne   (o   šesť   mesiacov,   pozn.),   ktorej   výsluch   navrhol   sťažovateľ na pojednávaní konanom 22. marca 2007. Okresný súd musel tiež odročiť pojednávanie z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov a ich právnych zástupcov celkom sedemkrát, z toho   trikrát   z   dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   právnej   zástupkyne   sťažovateľa (pojednávania 8. januára 2007, 28. júna 2010, 6. septembra 2010).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľom   uplatnených   procesných   právach (odvolanie proti trovám konania), ako aj obdobia, v ktorých boli pojednávania odročené z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   napadnutého   konania   a   ich   právnych zástupcov do nariadenia ďalších termínov pojednávaní, ústavný súd zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Sťažovateľ v prvom rade v sťažnosti uviedol nie nepodstatnú skutočnosť, a to, že okresný súd už raz vo veci rozhodol rozsudkom z 30. novembra 2007 (po dvoch rokoch od podania   žaloby   sťažovateľom,   pozn.).   Keďže   sťažovateľ   proti   uvedenému   rozsudku okresného   súdu   podal   odvolanie,   okresný   súd   po   vykonaní   nevyhnutných   procesných úkonoch predložil súdny spis 6. marca 2008 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením z 18. marca 2010 a doručil spis okresnému súdu 26. apríla 2010.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   výsledkami   odvolacieho   konania   krajského   súdu konštatuje, že postup okresného súdu   nemôže hodnotiť ako sústredený,   pretože,   ako to vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu, okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci (nevykonal dokazovanie podľa návrhu žalobcu, hoci to bolo potrebné), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Krajský súd ďalej konštatoval, že okresný súd sa v procese dokazovania dopustil viacerých pochybení a že odôvodnenie jeho rozsudku je značne nesústredené a nezodpovedá celkom § 157 ods. 2 OSP.   Krajský   súd   ďalej   okrem   už   uvedeného   okresnému   súdu   vytkol   aj   to,   že   sa nevyporiadal s konštrukciou preneseného dôkazného bremena, ktoré sa uplatňuje vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Všetky tieto pochybenia v ich súhrne poukazujú na nesústredený postup okresného súdu, ktorý sa v konečnom dôsledku odrazil na doterajšej dĺžke napadnutého konania.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Z   uvedeného   dôvodu   majúc na   pamäti   celkovú   dĺžku   doterajšieho   konania,   keď po vyše šiestich rokov je konanie stále na prvom stupni, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005 došlo k zbytočným   prieťahom   v   dôsledku   nesústredeného   postupu   okresného   súdu,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Argumentácia právnej zástupkyne spočívajúca v tvrdení, že okresný súd nadbytočne vykonáva dôkazy v súvislosti so zisťovaním, či s nahrávkou urobenou žalobcom bolo alebo nebolo manipulované, podľa   názoru ústavného súdu neobstojí, pretože krajský súd síce v odôvodnení zrušujúceho uznesenia vytkol okresnému súdu, že nevykonal dokazovanie v tomto smere, a následne sám doplnil dokazovanie vypočutím nahrávky v konfrontácii s jej prepisom,   ale   k   spochybneniu   autenticity   predmetnej   nahrávky,   ako   aj   hodnovernosti svedkýň   došlo   až   neskôr.   Keďže   sťažovateľ   ďalšie   tvrdenia   v   súvislosti   s   údajným nadbytočným vykonávaním dôkazov v sťažnosti, ako aj vo svojom vyjadrení nepredniesol, ústavný súd námietku o nadbytočnom vykonávaní dôkazov hodnotí ako nedôvodnú.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci   konal.   Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.   5 C 226/2005   v   ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom,   predmet posudzovaného konania a berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu vrátane podielu sťažovateľa,   resp.   jeho   právnej   zástupkyne   na   doterajšej   dĺžke   konania   ústavný   súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré však nevyčíslila.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2010 v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné podanie vo veci samej) po 123,50 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (písomné podanie vo veci samej) v sume 127,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon vykonaný v roku 2012 podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, takto činí sumu 396,61 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012