znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 513/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   Boženy Němcovej 22, Košice, a Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vedené pod   sp. zn. Rvp   5724/2015   a   sp.   zn.   Rvp   10971/2015   vo veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2012 a jeho uznesením z 23. februára 2012, postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   CoE   253/2012   a   jeho uznesením z 19. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Oboer   312/2013   a   jeho   uznesením   z 25.   novembra   2014, ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 819/2010 a jeho   uznesením   z 30.   novembra   2011,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   CoE   114/2012   a   jeho   uznesením   z 25. júla   2013   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 149/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedené pod sp. zn. Rvp 5724/2015 a sp. zn. Rvp 10971/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 513/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. apríla 2015 a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2012 a jeho uznesením z 23.   februára   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“), postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn.   13   CoE   253/2012   a   jeho   uznesením   z 19. júna   2013   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Oboer   312/2013   a   jeho   uznesením z 25. novembra   2014   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 819/2010 a jeho   uznesením   z 30.   novembra   2011   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 114/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu“)   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 149/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné zmluvy, ktoré obsahovali   v   XV.   časti   všeobecných   poistných   podmienok   pre   životné   poistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých prípadoch Arbitrážny   súd   Košice,   ktorého   rozsudky   mali   byť   spôsobilým   exekučným   titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom   rozhodcovského   konania   a   ku   ktorých   dobrovoľnému   plneniu   poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresné súdy napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy tak mali rozhodnúť   bez   nariadenia   pojednávania   bez   toho,   aby   preskúmali   rozhodcovský   spis, bez toho,   aby   umožnil   sťažovateľke   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   a   bez   toho, aby vykonanie   exekúcie   namietal   povinný.   Krajské   súdy   svojimi   napadnutými rozhodnutiami   zamietli   sťažovateľkou   podané   odvolania   a   najvyšší   súd   napadnutými rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ich neprípustnosti. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosti ústavnému súdu.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresné súdy pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   prijatých   záverov.   Uvedený   nedostatok   pritom nenapravili ani krajské súdy v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názorom   dovolacieho   súdu,   podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),   hoci   okresné   súdy   v   jednotlivých   jej   právnych   veciach   podľa   jej   tvrdenia vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v   predmetných   veciach   nenariadili pojednávania,   a tak ju   ako   účastníčku   konaní neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.

V   petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv   napadnutými   rozhodnutiami   označených   všeobecných   súdov,   ktoré   ďalej   zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky, ako aj   najvyššieho   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III. K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a   vecne   sa   zaoberať   sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutia   okresných   súdov,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   bolo   možné   podať   odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IV. K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými rozhodnutiami krajských súdov

Vo   vzťahu   k napadnutým   rozhodnutiam   krajských   súdov   ústavný   súd   odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   považoval lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   za   zachovanú   nielen   voči   napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam krajských súdov (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako nespôsobilých   exekučných   titulov   vychádzajúc   z   právneho   posúdenia   rozhodcovskej doložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie   ako   neprijateľnej zmluvnej   podmienky   z   dôvodu   absencie   jej   individuálneho   zmluvného   dojednania medzi sťažovateľkou   ako   dodávateľkou   poistných   služieb   a   jednotlivými   poistníkmi ako spotrebiteľmi.   Ďalšou   nosnou   argumentačnou   námietkou   sťažovateľky   bol   postup označených   prvostupňových   súdov,   ktoré   v   konaní   podľa   §   44   Exekučného   poriadku postupovali   ex   offo   a   rozhodli   o   rozhodcovskej   doložke   ako   o   neprijateľnej   zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa § 205 ods.   2   písm.   a) OSP,   ako   aj   prípustnosť   a   dôvodnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre   ustálenie   záverov   všeobecných   súdov   aj   v   prípadoch   predošlých,   a predovšetkým opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014 dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v   úplne   rovnakých   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (I.   ÚS   332/2012,   I.   ÚS   359/2012,   I. ÚS   547/2012,   I.   ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí krajských súdov v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými   slovami,   pre   ústavnú   udržateľnosť   postačuje,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti dodržaná   v   konaní   ako   celku   (pred   odvolacím   súdom).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni   súdnictva   musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom“ (I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je potrebné   poukázať   aj   na   ustálený   právny   názor   ESĽP, v zmysle   ktorého   nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde môže   byť   korigovaný   konaním   na   druhostupňovom   súde   (Le   Compte,   Van   Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných sťažnostiach ani nevzniesla žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávania   nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako   aj   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   218/2009,   sp.   zn.   3   Cdo   51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky v prípade   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku   vydaného   bez   účasti   spotrebiteľa v takom   rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú   vnútroštátne   procesné   pravidlá   v   rámci obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V   takomto   prípade   prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti   na   uvedené   je   možné   vysloviť,   že   pokiaľ   je   podmienka   existencie vnútroštátneho   práva   prikazujúceho   za   určitých   okolností   prieskum   materiálnej   stránky rozhodcovského   rozsudku   v   rámci   rozhodovania   o   návrhu   na   výkon   rozhodcovského rozsudku   splnená   [§   45   zákona   č.   244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)],   potom   postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

V širších   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   aj   na ďalšie   rozhodnutia   Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)] dotýkajúce   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke známe. V ostatnom   akcentuje   závery   vyplývajúce   napr.   z rozsudku   Súdneho   dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol   jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok   smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).“.

V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského   konania   spočíva   v   mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho   nevyhnutné   dodržiavať   zásady   spravodlivosti   a   zákonnosti.   V   tejto   súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky   v   zmluve   sa   strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je   súkromnoprávnou   osobou,   pretože   ho   nemožno   vzhľadom   na   jeho   účel   a   charakter bez ďalšieho   zaradiť   k   orgánom   verejnej   moci.   Rozhodcovské   konanie   nadobúda verejnoprávny   rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   – rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie   vo   sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010).

Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

... Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný   súd   akceptoval   rozhodcovský   rozsudok,   pre   vydanie   ktorého   nebola   daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy,   prevzal   rozhodcovský   rozsudok   a   nevyužil   možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak povedané, „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997).

Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi podaniami, ústavný súd považuje za vhodné z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v exekučnom   konaní   skúmať   právomoc   rozhodcovského   súdu   v súvislosti   s   existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená,   že aj keď   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorým   je   spotrebiteľ,   nevyužije možnosť   spochybniť   existenciu   alebo   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy   podľa   ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.   Listiny   predložené   oprávnenou   takýto   záver   umožňovali.   Z   poistnej   zmluvy uzavretej   medzi   oprávnenou   a   povinnou   vyplýva,   že   rozhodcovská   doložka   bola   medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie,   a   teda   aj   rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   XV.   časti   týchto   podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako   pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v exekučnom   konaní   zákon   o   rozhodcovskom   konaní   vylučuje   skúmanie   (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto   ustanoveniach   sa   totiž   premieta   klasická   rímska   právna   zásada   (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v   iných   než   spotrebiteľských   veciach   znamená   stratu   možnosti   skúmať   a   spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp   „vigilantibus   iura   sripta   sunt“   v   spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....

... Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)   treba   vyžadovať   v   najvyššej   možnej   miere,   jeho   uplatnenie   v   neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje   na   strane   spotrebiteľa   dôležitejšiemu   princípu,   ktorým   je   princíp   ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života,   a   teda   aj   zdravému   rozumu,   odporuje   požiadavka   na   podrobnej   (až   detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.». V.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

Pokiaľ sťažovateľka namieta názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP,   ústavný súd aj s poukazom na už uvedené nezistil možnú spojitosť s porušením jej základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).

Sťažovateľkou podané dovolanie by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len   ak   by   konanie   na   súdoch   nižších   stupňov   bolo   zaťažené   procesnou   vadou   konania v zmysle § 237 OSP. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 OSP) dovolací súd vždy   skúma,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Tak to bolo aj v danej veci.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo nezlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Najvyšší   súd aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky dovolacieho konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel a zmysel,   svoje   rozhodnutie   náležite   a   zrozumiteľne   odôvodnil   a   najmä   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   považovať   dovolanie   sťažovateľky za neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúci a akceptovateľný.

Celkom   na   záver   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   iba   okolnosť,   že   sa   sťažovateľka s vyslovenými závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   pretože   obsahom   týchto   práv   nie   je   právo   účastníka na úspech vo   veci a ani   právo na rozhodnutie v   súlade s právnym názorom   účastníka súdneho   konania   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015