znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 513/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť O. F., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj   práva na spravodlivé súdne   konanie   a prerokovanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 294/2012 z 24. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2014 doručená sťažnosť O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   a prerokovanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6   Cdo   294/2012   z   24.   októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a spisového   materiálu   na   vec   sa   vzťahujúceho   vyžiadaného z Okresného súdu Bratislava I   (ďalej len „okresný súd“) vyplýva, že na okresnom súde prebiehalo   konanie   o návrhu   sťažovateľa   na   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony odporcov v 1. až 5. rade [(sudcov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu), ktoré   už   bolo   právoplatne   zastavené   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Ps   1/2011 z 27. februára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2014, pozn.]. Okresný súd uznesením   sp.   zn.   2   Ps   1/2011   z 21.   februára   2012   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie lekárskeho vysvedčenia o duševnom stave odporcov v 1. až 5. rade. Sťažovateľ podal proti tomuto   uzneseniu   odvolanie,   ktorým   žiadal   zrušiť   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu a vec vrátiť na nové konanie. Krajský súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 CoP 160/2012 z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu   z 30.   apríla   2012“)   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   odvolanie   proti uzneseniu upravujúcemu vedenie konania nie je prípustné.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pretože v tomto konkrétnom prípade jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z § 239 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody uvedené v § 237 OSP.

Sťažovateľ považuje tento postup všeobecných súdov za porušujúci jeho v sťažnosti označené   základné   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   a poukazuje   na   to,   že porušeniu „predchádzalo simulované konanie Okresným súdom Bratislava I v civilnej veci vedenej   pod   sp.   zn.   15   C   30/01,   zahájené   návrhom   na   zrušenie   hospodárskej   zmluvy uzatvorenej podľa § 347 HZ dňa 27. 03. 1990“, pričom chronologicky popisuje aj priebeh tohto konania na prvostupňovom, ako aj druhostupňovom súde.

Podľa názoru sťažovateľa odporcovia v 1. až 5. rade „konali na všetkých stupňoch konania   vo   veci   15   C   30/01   nad   rámec   svojej   právomoci   bez   zreteľa   na   ich   úradnú povinnosť zrušiť rozsudok   z 24.   05.   2005   a uznesenie   z 15.   01.   2006...   Svojím   konaním bránili   sťažovateľovi   v práve,   aby   konal   v procesných   podmienkach   konania,   pritom   sa svojej úradnej povinnosti zrušiť uvedený svojvoľný rozsudok a nezákonné uznesenie vôbec nezbavili.“.

Ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 Ps 1/2011 sťažovateľ uvádza, že z v sťažnosti popísaného skutkového stavu je dôvodné sa domnievať, že „sudcovia, ktorí nedbajú vlastných deliktov pri výkone svojej funkcie sudcu, nie sú v preukázanej časti súdni. Ak ale prvostupňový súd vyzval žalobcu na predloženie lekárskeho vysvedčenia o duševnom stave odporcov 1/ až 5/, žiadal nemožné plnenie, lebo sťažovateľ nemá ani úradnú autoritu a   ani   iný   prístup   k   takému   vysvedčeniu   sudcov,   čím   je   preukázané,   že   výzva   bola iracionálna a preto v dobrej viere nebolo ustanovenie § 186 ods. 2 O. s. p. aplikovateľné: z dikcie   ustanovenia   predsa   vyplýva,   že súd môže,   ale   i nemusí,   vyzvať   navrhovateľa na predloženie lekárskeho vysvedčenia a tým sú prekážky konania zo strany súdu očividné.“.

Sťažovateľ   preto   považuje   odmietnutie   jeho   odvolania   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 2 Ps 1/2011 za „contra bonos mores v nadväznosti na prostriedky nápravy z dôvodu, že zákonom sa garantuje sťažovateľovi prístup na súd a tým aj právo dokazovať pred súdom dôkaznými listinami, v čom tkvie nespôsobilosť sudcov, ktorí boli poskytnutiu spravodlivosti in flagrante bez ohľadu na následky svojho konania a spôsobili sťažovateľovi škodu. Skutočnosť, že sťažovateľ nemá prístup k lekárskym vysvedčeniam, ktoré podliehajú špeciálnej mlčanlivosti lekárov a sú chránené aj Ústavou SR a Dohovorom v čl. 8, nemohla byť pre súd racionálny dôvod na odmietnutie konania: a to aj preto, že navrhovateľ na predloženie takého vysvedčenia vyzval všetkých odporcov.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v sťažnosti označeným základným právam podľa ústavy a právu podľa dohovoru cituje aj z judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 32/2001, II. ÚS 52/1999, I. ÚS 47/1996).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   zruší   toto   uznesenie najvyššieho súdu a prikáže najvyššiemu súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov. Taktiež žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k   čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného práva postupom všeobecného   súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že okresný   súd   5.   októbra   2012   predložil   najvyššiemu   súdu   dovolanie   sťažovateľa z 26. júna 2012.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   294/2012   z 24.   októbra   2013 rozhodol,   že   dovolanie   sťažovateľa   odmieta.   Predmetné   uznesenie   bolo   sťažovateľovi doručené 20. decembra 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. februára 2014)   už   teda   najvyšší   súd   nemohol   porušovať   sťažovateľovo   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   podľa   jeho názoru k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecného súdu, avšak iba samotným rozhodnutím všeobecného súdu označené práva porušené byť nemôžu (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 odmietol.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide   o   uznesenie   o   uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V danom prípade je dovolanie podané proti odmietajúcemu uzneseniu odvolacieho súdu,   ktoré   nevykazuje   znaky   ani   jedného   z   uznesení   uvedených   v   ustanoveniach vymenovaných vyššie. Nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, preto prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou zvád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu,   ktorým   znemožní   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   účastníkom   občianskeho súdneho   konania   procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza,   ale   aj   samotným   rozhodnutím.   Takýmto   rozhodnutím   je   napr.   uznesenie, ktorým   odvolací   súd   nesprávne   odmietne   odvolanie   ako   oneskorene   podané   (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994). Za   takéto   rozhodnutie   treba   považovať   aj   uznesenie,   ktorým   odvolací   súd   nesprávne odmietne odvolanie z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“.

V   posudzovanej   veci   však   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   o   takýto   prípad   nešlo a „Odvolací súd správne, v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odmietol odvolanie   navrhovateľa   smerujúce   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   o   uložení   mu povinnosti   predložiť   súdu   v   stanovenej   lehote   lekárske   vysvedčenie   o   duševnom   stave odporcov, pretože ide o uznesenie, ktoré patrí medzi uznesenia upravujúce vedenie konania (R 29/1970), proti ktorým odvolanie v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. nie je prípustné. Správnym   rozhodnutím   o   odmietnutí   odvolania   mu   preto   neodňal   možnosť   konať   pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 239   O.   s.   p.   a   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   uvedené v ustanovení   §   237   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   apríla   2012,   sú   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uvedené   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými   námietkami   sťažovateľa   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   o   prípustnosti dovolania   (bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov krajského súdu). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom   dôsledku   ústavný súd nie je ani opravným súdom   proti rozhodnutiam   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov zo strany všeobecných súdov, mohol by nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, IV. ÚS 412/2010, I. ÚS 275/2012).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (zrušením   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu)   uplatnenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014