znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 513/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   senátu   29.   októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   P., Advokátska   kancelária,   H.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   zaručeného   čl.   47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné č. k. 18   C   73/2011-62   z 29.   novembra   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2013 doručená sťažnosť V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   vystupoval   ako   žalovaný v konaní vedenom   pred   okresným   súdom   na   návrh   E.   M.,   H.   (ďalej   len   „žalobkyňa“), pod sp.   zn.   18   C   1/2007,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   náhrady   mzdy s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 1/2007-294 zo 17. marca 2009 žalobný návrh žalobkyne   zamietol.   Vychádzajúc   z právoplatného   rozhodnutia   o neplatnosti   skončenia pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalobkyňou v inom konaní (sp. zn. 6 C 62/2002) okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že „zo   strany   žalovaného,   resp.   jeho   právneho predchodcu,   došlo   dňa   31.03.1999   k neplatnému   zrušeniu   pracovného   pomeru so žalobkyňou. Žalobkyňa následne bola práceneschopná od 30.03.1999 do 31.08.1999, preto   náhradu   mzdy   žiadala   za obdobie   od   ukončenia   práceneschopnosti   do   skončenia pracovného pomeru, t. j. do 06.03.2006. Vzhľadom na to, že žalovaná (správne malo byť žalobkyňa,   pozn.) už   v čase   neplatného   zrušenia   pracovného   pomeru   vyvíjala   a vyvíja zárobkovú činnosť formou živnostenského podnikania, súd dal za pravdu žalovanej strane, že nárok žalobkyne je nedôvodný...“.

Na   odvolanie   žalobkyne   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   88/2008-325 zo 17. októbra 2008 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Krajský   súd   konštatoval,   že   žalobkyňa „opakovane   menila   petit   žaloby, ale o pripustení   návrhu   súd   prvého   stupňa   procesným   uznesením   nerozhodol. Na pojednávaní dňa 26.6.2007... vyhlásil uznesenie s uvedením pripustenia zmeny návrhu, avšak   z uvedeného   výroku...   nevyplýva,   ktorú   zmenu   návrhu   pripustil...“.   Krajský   súd „za dôvodnú   považoval   odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   aj   nevykonania   navrhnutých dôkazov,   pokiaľ   sa   týka   nepripojenia   navrhovaných   spisov   týkajúcich   sa   neplatného skončenia... pracovného pomeru... ako aj nevyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov... Opodstatnená bola aj odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci   z dôvodu,   že   je   nesporné,   že   k neplatnému   skončeniu   pracovného   pomeru...   došlo ku dňu   31.3.1999.   Nárok   navrhovateľky   na   náhradu   mzdy   je   preto   potrebné   posúdiť podľa ust.   §   61   ods.   1,   2   Zákonníka   práce...   v znení   platnom   a účinnom   do   31.3.2002, pričom nie je možné zamieňať uplatnenú náhradu z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za uplatnenú náhradu mzdy pre prekážky na strane organizácie podľa... ust. § 130 ods. 1 Zákonníka práce platného do 31.3.2001... Za nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa, odvolací súd považoval posúdenie nároku ako nároku v rozpore s dobrými mravmi v zmysle základných článkov Zákonníka práce.“.

Po   opätovnom   prerokovaní   veci   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   18   C   1/2007-375 zo 17. marca   2009   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   žalovanú   sumu náhrady mzdy s príslušenstvom. Dôvodil, že nárok žalobkyne „s prihliadnutím k stanovisku odvolacieho súdu... pokladá za dôvodný...“.

Následne vo svojom odvolaní sťažovateľ namietal priznanie náhrady mzdy nad dobu šiestich   mesiacov   napriek   tomu,   že   požiadal   okresný   súd   o nepriznanie   náhrady nad uvedenú   hranicu.   Argumentoval   tiež,   že „náhrada   mzdy   vyplýva   len   za   ⅓   mzdy z vedľajšieho pracovného pomeru...“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   102/2009-441   z 13.   novembra   2009   zrušil prvostupňový rozsudok okresného súdu nad 924,12 € istiny s príslušenstvom a v rozsahu zrušenia   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Konštatoval,   že   z odôvodnenia rozsudku   okresného súdu „nevyplýva,   ako sa súd vysporiadal   so žiadosťou   žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov... zákonný nárok na priznanie náhrady mzdy v danom prípade predstavuje 6 mesiacov, nad rozsah 6 mesiacov súd prvého stupňa sa mal vysporiadať   so   žiadosťou   o nepriznanie   náhrady   mzdy   a skúmať   okolnosti   rozhodné pre uplatnenie moderačného práva.

Navyše z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva aj nesprávna číselnosť priznanej náhrady. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s uplatnenou náhradou mzdy podľa   ust.   §   130   ods.   1   Zákonníka   práce...,   a preto   je   v tejto   časti...   rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.

Okresný   súd   vec   opätovne   prerokoval   a rozsudkom   č.   k.   18   C   73/2011-62 z 29. novembra 2011 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7 229,02 € s príslušenstvom   a v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol.   V odôvodnení   s poukazom na podnikateľskú   činnosť   žalobkyne   v rozhodnom   období   uviedol,   že „v   rokoch   1998 až 2006 dosahovala v podnikaní stratu... avšak jej príjmy z podnikania boli vždy vysoké, z toho je zrejmé, že jej životné potreby neboli celkom ohrozené. Navyše v priebehu rokov 2002 až 2006 jej odporca postupne vyplatil celkovo sumu 5.590,98 eur a to na základe dohody   zo   dňa   21.08.2000   o vyporiadaní   mzdových   nárokov   vo   funkcii   intendantky..., na základe rozsudku súdu sp. zn. 7C 1137/2001 zo dňa 09.02.2004... a na základe dohody o skončení   pracovného   pomeru   v pozícii   riaditeľky   zo   dňa   06.03.2006...   Zároveň   je potrebné uviesť, že navrhovateľka pracovala na plný úväzok vo funkcii štátnej intendantky, z ktorého boli jej mzdové nároky odporcom v plnom rozsahu uspokojené, avšak vo funkcii riaditeľky, pracovala iba na 1/3 úväzok.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   súd   dospel   k záveru,   že   požiadavka   odporcu na priznanie nižšej náhrady mzdy navrhovateľke je dôvodná do výšky 30%, preto jej priznal za   každý   mesiac   od   03/2000   do   02/2006   sumu   101,62   eur,   ktorá   predstavuje   70% z priemernej mesačnej mzdy navrhovateľky vypočítanej súdom vo výške 145,17 eur a sumu 14 eur za 3 pracovné dni v mesiaci marec 2006, ktorá predstavuje 70% zo sumy 20 eur za 3 pracovné dni. Celkovo súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy vo výške 7.229,02 eur za 72 mesiacov po 101,62 eur plus 14 eur za tri dni v mesiaci marec 2006 a v prevyšujúcej časti   návrh   zamietol.“.   Okresný   súd   opravným   uznesením   č.   k.   18   C   73/2011-130 z 10. augusta 2012 opravil výrok svojho meritórneho rozsudku tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni 7 330,64 € s príslušenstvom, a to vzhľadom na chybu v počítaní.

Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru sa okresný súd „neriadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. 4Co 102/2009 zo dňa 13.11.2009“. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žaloba zamietne.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   CoPr   21/2012-147   z 26.   apríla   2013   napadnutý prvostupňový   rozsudok   v spojení   s opravným   uznesením   okresného   súdu   potvrdil. Konštatoval,   že   okresný   súd „správne   zistil   skutkový   stav   veci   týkajúcej   sa   uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od marca 2000 do 06. 03. 2006 z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu vo funkcii riaditeľky v súbežnom pracovnom pomere   s funkciou   intendantky...   Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa po skutkovej aj právnej stránke.

K odvolaniu odporcu uvádza, že súd prvého stupňa bol viazaný vysloveným právnym názorom   odvolacieho   súdu   v uznesení...   č.   k.   4Co   102/2009   zo   dňa   13.   11.   2009, v ktorom uviedol, aby sa súd prvého stupňa po zrušení rozhodnutia č. k. 18C 1/2007-375 zo dňa 17. 03. 2009 nad 924,12 Eur istiny s príslušenstvom, zaoberal žiadosťou odporcu o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov s tým, že pri posudzovaní dôvodnosti sa mal súd   zaoberať   výsledkami   vykonaného   dokazovania,   preukázanými   skutočnosťami   o tom, že navrhovateľka   podnikala,   mala   preukázateľný   príjem   z podnikateľskej   činnosti, ako aj mal zohľadniť už vyplatenú náhradu mzdy vo výške 5 584,68 Eur a mal prihliadať na to,   že   vo   funkcii   riaditeľky   u odporcu   navrhovateľka   pracovala   na   1/3   úväzok, ktorý úväzok musela zohľadňovať aj výška priemerného mesačného zárobku.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   súd   prvého   stupňa   sa   v zmysle   tohto   právneho názoru   riadil   a postupoval,   pretože   sa   náležite   v odôvodnení   rozhodnutia   vysporiadal so všetkými dôvodmi, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri uznaní sčasti namietanej žiadosti o nepriznanie   náhrady   mzdy   nad   6   mesiacov.   Súd   prvého   stupňa   správne   vychádzal z priemerného mesačného zárobku u navrhovateľky vo výške 145,17 Eur, ktorá suma bola krátená   z dôvodu   priznania   náhrady   mzdy   nad   6   mesiacov   len   v rozsahu   70 % z priemerného mesačného zárobku, po zohľadnení 1/3 úväzku navrhovateľky v pracovnom pomere   u odporcu.   Táto   uplatnená   námietka   preto   nebola   opodstatnená.   Okolnosti, na ktoré odvolací   súd   upozornil   odporcu   o zníženie   náhrady,   resp.   nepriznaní   náhrady mzdy   nad   6   mesiacov   boli   súdom   prvého   stupňa   náležite   posúdené,   a preto   namietané nerešpektovanie vysloveného právneho názoru odporcom nebolo opodstatnené.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „hoci sa prvostupňový súd   vôbec   neriadil   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   po   nami   podanom   odvolaní, odvolací súd rozhodnutím sp. zn. 4CoPr 21/2012 zo dňa 26.4.2013, jeho rozhodnutie údajne ako správne potvrdil s konštatovaním, že rozhodnutie potvrdil preto, lebo prvostupňový súd mal   vraj   všetko   vykonať   tak,   ako   mu   to   uložil,   vrátane   prepočtu   priznaných   súm, vypočítaných z priemernej mzdy žalobkyne...

Uvedené   sa   však   vôbec   nezakladá   na   pravde,   vrátane   nesprávne   vyčísleného prepočtu priemernej mzdy žalobkyne, ktorý si ona sama nesprávne prepočítala, keď táto predstavovala nie čiastku, z ktorej súd tiež nesprávne vychádzal, 154,02 eur, ale len 118,37 eur, čo sme aj listinne dokumentovali. A tak rozhodol prvostupňový a náväzne odvolací súd i napriek tomu, že nenastala ani iná, nová dôkazná skutočnosť, ktorá by to odôvodňovala.“.

Sťažovateľ   s poukazom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa arbitrárnosti   a zjavnej   neodôvodnenosti   rozhodnutí   všeobecných   súdov   tvrdí,   že   oba napadnuté   rozsudky „takýmto   neospravedlniteľným   a neudržateľným   rozhodnutím, ktoré malo   za   následok   porušenie   nášho   základného   práva   na   rovnosť   v konaní, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, je. Ním vyvodené právne závery sú totiž zjavne neodôvodnené, i arbitrárne.

Nie   je   predsa,   z hľadiska   nášho   ústavného   práva   na   rovnosť   v konaní,   i práva na spravodlivé   súdne   konanie,   možné,   aby   odvolací   súd   niečo   konkrétne   uložil podriadenému súdu nižšej inštancie, tento nevykonal po tomto jeho zrušujúcom pokyne žiadny   nový   dôkaz,   ani   nenastala   vôbec   žiadna   nová   skutočnosť   a aj   napriek   tomu prvostupňový súd rozhodne v rozpore s pokynom jeho nadriadeného súdu, a tento vzápätí rozhodnutie prvostupňového súdu akceptuje ako údajne správne. A dokonca to, čím sa má riadiť aj podčiarkne, aby to zrejme neprehliadol ?! Konanie prvostupňového i odvolacieho súdu sú tak v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a právnej istoty! Naviac, takéto protirečivé   konania   a rozhodnutie   všeobecného   súdu   poškodzuje   aj   majetok   Slovenskej republiky, pretože tento v značnej čiastke bude nevyhnutné odovzdať súkromnému subjektu, ktorý podniká v miliónových obratoch a na peniaze ostatných daňových poplatníkov vôbec nie je odkázaný!“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. právo V. na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp. zn. 18C/73/2011 zo dňa 29.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoPr 21/2012 zo dňa 26.4.2013 porušené bolo.

2. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoPr 21/2012 zo dňa 26.4.2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ   za   zásah   porušujúci   jeho   základné   právo   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   označil prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   18   C   73/2011-62   z 29.   novembra   2011 „v spojení“ s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013.

Použité slovné   spojenie „v   spojení“ umožňuje viacero   výkladov   z hľadiska   toho, či sťažovateľ   považuje   za   porušujúci   jeho   označené   práva   iba   rozsudok   prvostupňový alebo rozsudok   prvostupňový   a súčasne   rozsudok   odvolací,   alebo dokonca   iba   rozsudok odvolací.

V posudzovanom prípade ústavný súd ustálil za predmet prieskumu oba rozsudky všeobecných súdov, pričom prihliadol na charakter sťažovateľovej argumentácie (ústavnú vadnosť vytýka obom rozhodnutiam), ako aj na skutočnosť, že odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok, a tak tvrdenie o nerešpektovaní skoršieho záväzného právneho názoru krajského súdu (z uznesenia č. k. 4 Co 102/2009-441 z 13. novembra 2009) sa podstatou vytýkanej vady vzťahuje tak na rozsudok okresného súdu vo veci samej, ako aj na odvolací rozsudok, ktorý ho potvrdil.

Súčasne   ústavný   súd   nepovažoval   za   procesne   efektívne   vyzývať   sťažovateľa na upresnenie   sťažnostného   petitu,   a to   predovšetkým   s ohľadom   na   právne   závery, ku ktorým pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   18   C   73/2011-62 z 29.   novembra   2011   ústavný   súd   vychádzal z   princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   ústavy   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu,   a   to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu ako   súdu   prvého   stupňa,   pretože   jeho   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd   v   dôsledku odvolania   sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ   ide   o časť   sťažnosti   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013, ústavný súd uvádza, že z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   je tiež posúdiť,   či   táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

2.1 Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Zásadu zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné interpretovať tak, že ide o princíp, zaručujúci rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti   konkrétnych   účastníkov   v   konkrétnom   konaní (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci Pl. ÚS 19/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (IV. ÚS 8/07).

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Táto   zásada   vyjadrujúca   „právo   na   spravodlivý   proces“,   nutnosť   rovnakých „pravidiel   hry“   alebo   tiež   „princíp   rovnosti   zbraní“   pre   všetkých   účastníkov   súdneho konania   je   ďalej   rozvedená   predovšetkým   v zákone   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov   bližšie   charakterizuje   §   18   OSP,   podľa   ktorého   účastníci   majú   v   občianskom súdnom   konaní   rovnaké   postavenie...   Súd   je   povinný   zabezpečiť   im   rovnaké   možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 ústavy je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného   orgánu   verejnej   moci   rozumná   a   dostatočná   možnosť   uplatniť   svoj   vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania (III. ÚS 153/07).

Procesný postup orgánu verejnej moci by teda predstavoval protiústavný zásah vtedy, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní   veci   (vrátane   dokazovania),   predložiť   argumentáciu   na   podporu   svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na rovnosť účastníkov konania a práva na spravodlivé súdne konanie v podstate na jedinej námietke, a to nerešpektovaní právneho názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho vyjadreného v zrušujúcom uznesení č. k. 4 Co 102/2009-441 z 13. novembra 2009 okresným súdom a následnej   akceptácii   tohto   prístupu   súdu   prvého   stupňa   krajským   súdom   v rozsudku č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel   k záveru, že s ohľadom   na   citovanú   judikatúru   vymedzujúcu   obsah   základného   práva   na   rovnosť účastníkov súdneho konania nemožno v sťažovateľom vymedzenom dôvode, na ktorom je založená celá sťažnosť, vidieť porušenie označeného základného práva. Aj v prípade, že by okresný súd skutočne nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu podľa § 226 OSP,   nebolo   by   možné   uzavrieť,   že   tým   bolo   sťažovateľovi   znemožnené   využiť   jeho oprávnenia   byť   prítomný   pri   prerokovaní   veci   (vrátane   dokazovania),   predložiť argumentáciu   na   podporu   svojich   stanovísk,   vznášať   námietky   a   návrhy,   navrhovať a predkladať dôkazy   na podporu   svojich   tvrdení,   vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom,   klásť   svedkom   otázky,   či   využívať   právnu   pomoc   v konaní   alebo   uplatniť opravné   prostriedky.   Inými slovami,   nerešpektovanie   §   226   OSP   súdom   prvého   stupňa nespadá   do   aplikačného   rozsahu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto aj v prípade, že by odvolací súd následne takúto vadu prvostupňového   rozsudku   neopravil,   nemožno   uvažovať   o porušení   základného   práva na rovnosť   účastníkov   konania.   Takýmto   postupom   totiž   krajský   súd   nestavia   jedného účastníka   konania   do   ústavne   neakceptovateľnej   podstatne   nevýhodnejšej   pozície v porovnaní   s druhým   účastníkom   toho   istého   sporového   konania.   Neznemožňuje   mu realizáciu procesných úkonov, ktorými účastník konania môže ovplyvniť priebeh konania, ako aj jeho výsledok. Namietaným rozhodnutím teda krajský súd nepriznal žalobkyni viac práv, než mal v označenom sporovom konaní k dispozícii sťažovateľ, ale predovšetkým mu neodňal (resp. neobmedzil) možnosť uplatnenia jeho procesných námietok ani ho nijakým iným spôsobom oproti druhému účastníkovi konania neznevýhodnil.

Preto v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   napadnutým   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   je predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia v prospech záveru o porušení   tohto   práva   je   totožná   s dôvodmi,   na   ktorých   sťažovateľ   založil   tvrdenie o porušení základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na druhej strane ústavný súd neopomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru má podstatne širší aplikačný záber a rovnosť účastníkov sporového konania je len jedno z čiastkových práv plynúcich z práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ tiež dôvodí, že akceptáciou nerešpektovania skôr vysloveného vlastného záväzného právneho   názoru   v neskoršom   odvolacom   konaní (a   rozhodnutí)   krajský   súd porušil sťažovateľovo právo na spravodlivý proces. Pri posudzovaní tejto otázky ústavný súd už v minulosti (vo veci sp. zn. III. ÚS 46/2013) poukázal na judikatúru súdov v Českej republike, ktoré v porovnaní so slovenskou právnou reguláciou civilného procesu rozhodujú v takmer identickom právnom prostredí, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí   také rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   tento   jeho   skorší   právny   názor nerešpektoval (napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   z 24.   októbra   2007 vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   aj   vo   väzbe   na   namietané   porušenie   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uzatvára, že dôvod, na ktorom uvedenú časť svojho petitu sťažovateľ   založil,   nie   je   subsumovateľný   pod   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Preto   ústavný súd ani nepristúpil   ku skúmaniu,   či   okresný   súd   vo   svojom   meritórnom   rozsudku č. k. 18 C 73/2011-62   z 29.   novembra   2011   rešpektoval   skôr   vyslovený   právny   názor krajského súdu ako súdu odvolacieho, a i v tejto časti predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu,   návrh   na   priznanie   náhrady   trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013