znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 513/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom Okresného súdu Senica a jeho rozhodnutím sp. zn. 11 Er/582/2008 z 19. októbra 2011   a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   a jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   3   CoE/51/2012 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 11 Er/582/2008 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 CoE/51/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere poskytla   dlžníkovi   úver,   ktorý   bol   tento   povinný   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžník nesplnil svoje záväzky riadne a včas, tak ako sa zaviazal, sťažovateľka   v súlade   s   dohodou   uzatvorenou   medzi   ňou   a dlžníkom   prostredníctvom rozhodcovského   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu   zriadeného   S.,   a.   s.,   B.,   ako exekučného titulu podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Na základe poverenia udeleného okresným súdom začal súdny exekútor nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutým   uznesením exekúciu zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka   v predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu aj krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec im vráti   na   ďalšie   konanie   a prizná   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   a   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, opätovne podala   sťažnosť   vo   veci,   ktorá   je   skutkovo   a právne   takmer   identická   s tými,   ktoré   už ústavný   súd   riešil,   preto   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s ustáleným   názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   bezpodmienečne   nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže vzhľadom na skutkové a právne okolnosti ide o sťažnosť v podstate identickú s tými,   ktoré už ústavný   súd riešil,   ústavný súd   odkazujúc v podrobnostiach   na nálezy sp. zn.   I. ÚS 382/2012,   II.   ÚS   379/2011,   III.   ÚS   90/2011,   III.   ÚS   242/2011, III. ÚS 488/2012   a sp. zn.   IV. ÚS   446/2011   opätovne   dospel   k záveru,   že   predloženú sťažnosť   je   potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie a zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   sú   jej   známe   z jeho rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   sťažností,   môže   ústavný   súd   využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012